Ďalšou oblasťou, ktorá si nevyhnutne vyžadovala zmeny, bolo školstvo. Pre široké vrstvy obyvateľov malo najväčší dosah uzákonenie povinnej školskej dochádzky. Zásluhou Márie Terézie sa do učiva na vysokých školách zaviedli mnohé moderné prírodovedné a spoločenskovedné poznatky, vznikol celý rad nových typov škôl, napríklad obchodné školy či školy na prípravu učiteľov. Gymnázia sa dostali pod štátny dozor. V Uhorsku sa reforma riadila osobitnou študijnou osnovou, ktorú kráľovná vydala v roku 1777 pod názvom Ratio educationis. Tereziánska škola položila základy všeobecnej gramotnosti ľudových vrstiev a zásadnou mierou sa podieľala na ich vzdelanosti.

Mária Terézia pokladala katolícke náboženstvo za jediný ideologicky základ ríše a Cirkev za významnú súčasť svojich mocenských záujmov, no bola nespokojná s viacerými aspektmi jej činnosti. Nebola naklonená náboženskej tolerancii. S Jozefom, ktorého roku 1765 ustanovila za svojho spoluvládcu, sa nezhodla ani v otázkach zrušenia nevoľníctva a striktne odmietala všetky pokusy poddaných bojovať za zlepšenie svojho postavenia. V tomto bola nekompromisná.

Reformy Márie Terézie mali plnú platnosť iba v tzv. dedičných krajinách, čiže v Rakúsku a Čechách, nie však v Uhorsku. Kráľovná musela rešpektovať osobitosť stavov, keďže jej pomohli pri nástupe na trón. A tak sa čoraz väčšmi zvýrazňovali rozdiely medzi východnou a západnou časťou ríše. Uhorský snem zvolaný v roku 1764 do Bratislavy mal prerokovať návrhy reforiem. Napriek odporu uhorskej šľachty panovníčka presadila urbársku reguláciu, ktorá mala jednotne upraviť poddanské pomery v celej krajine. Celá akcia trvala od roku 1767 do roku 1772, keď bol zavedený celokrajinský urbár, neskôr nazvaný tereziánskym. Súčasne sa do poľnohospodárstva zavádzali niektoré nové technológie, pestovanie nových plodín, napríklad zemiakov, kukurice, tabaku, ako aj chov nových plemien dobytka.

Nebolo azda oblasti, ktorá by v čase panovania Márie Terézie nebola potrebovala reformu. Je nepochybné, že na toľké zásadné premeny nestačila len pevná vôľa, ale bola potrebná aj dobra znalosť pomerov, rozhľadenosť, rozvážnosť založená na solídnom vzdelaní. A toho sa Márii Terézii dostalo už v detstve a mladosti. Otec jej zabezpečil výchovu, ktorá sa v mnohom odlišovala od zvyklosti doby. Podľa súčasníkov sa mladá princezná výzorovo i povahovo väčšmi podobala svojej matke, ktorá pochádzala z nemeckého protestantského rodu. Jej vzdelávaním boli poverení jezuiti.

Mária Terézia mala talent na cudzie jazyky – plynulo hovorila po francúzsky, taliansky, latinsky, nemecky a španielsky. Okrem toho si dobre osvojila matematiku, získala dôkladne všeobecné vzdelanie a popritom nevynechávala ani predmety, ktoré vtedy patrili bežnému vzdelávaniu dievčat, čiže tanec, hudbu a spev. Rovnako dôležitou otázkou ako výchova bolo rozhodnutie, kto bude manželom budúcej panovníčky. Sympatie rodičov si získal František Štefan Lotrinský. Od pätnástich rokov sa zdržiaval vo Viedni a účasť na živote dvora mu umožnila spoznať Máriu Teréziu. V oboch sa zakrátko zrodila vzájomná náklonnosť, o ktorej sa popísali romány. Ich manželstvo bolo pravdepodobne jediným z mala uzavretým nielen v záujme štátu, ale aj z lásky. A to bolo na tie časy dosť neobvyklé.

František Štefan bol nesporne mladý zaujímavý muž so zmyslom pre realitu. Dosť skoro zistil, že nemá veľké diplomatické, vojenské ani štátnické nadanie. Mimoriadne talentovane sa prejavil v ekonomike. Najväčšie úspechy dosiahol vo finančníctve. Jeho osobné príjmy ďaleko prevyšovali príjmy štátnej pokladnice. Františka Štefana uznávali za gentlemana žijúceho príkladným manželským životom. Istým paradoxom je, že roku 1745 sa síce stal rímsko-nemeckým cisárom, no habsburskej ríši de facto nepanoval, lebo vládu právoplatne zdedila a aj vykonávala Mária Terézia, ktorá sa i do všeobecného povedomia zapísala zväčša ako cisárovná, hoci ňou vlastne nebola. Predčasná smrť Františka I. Štefana v auguste roku 1765 zanechala v Márii Terézii hlbokú stopu. Vládla ešte 15 rokov spoločne sa synom Jozefom II., ktorý sa po otcovej smrti stal rímsko-nemeckým cisárom, ale už nikdy neodložila čierny vdovský odev a z veselej, zo života sa tešiacej ženy zostala na habsburskom tróne zostarnutá, smutná kráľovná. Svoju životnú púť ukončila 29. novembra 1780 vo Viedni.

Za štyridsať rokov panovania si Mária Terézia vyslúžila nielen obdiv pre svoju politickú a reformnú činnosť, ale aj úctu a uznanie protivníkov. Vážil si ju aj odveký politický rival, pruský kráľ Fridrich II. Jej osobnosť azda najvýstižnejšie charakterizoval nemecký kancelár Bismarck, keď ju označil za najväčšieho štátnika rakúskej panovníckej dynastie.