RUDOLF JAŠÍK
Narodil sa 2.12.1919 v Turzovke na Kysuciach. Jeho rodičmi boli: otec Rudolf (predavač) a matka Anna (domáca). Bol najstarší z troch detí, jeho bratmi boli Ladislav a Viktor. V roku 1924 mu otec odišiel za prácou do Kanady a matka s deťmi žila u starých rodičov. Po ukončení ľudovej školy v Podvysokej odišiel R. Jašík študovať na gymnázium v Nitre a neskôr v Kláštore pod Znievom. Vzhľadom na rodinné ťažkosti R. Jašík nedokončil štúdiá na gymnáziu a odišiel pracovať do fabriky v Zlíne, kde pracoval v obuvníckych dielňach a kde zároveň navštevoval exportnú obchodnú akadémiu. Počas Druhej svetovej vojny bol Jašík veľakrát väznený za šírenie protinacistických myšlienok. V tomto období začal aj literárne tvoriť. Boli to predovšetkým malé básne, ktoré však medzi jeho dielami nemajú väčší význam. Jako básnik tvoril v 40-tych rokoch čiastočne pod vplyvom nadrealizmu - zbierky Ypsilon a Dve rieky. V čase medzi rokmi 1941-1943 bol vojakom v ZSSR. Potom v roku 1943 nastúpil do služby vo vojenskom rozhlase v Bratislave. V januári bol vo väzení v Prešove za to, keď v opilosti v jednej krčme postrhával obrazy Hitlera a Tisa zo stien a rozdupal ich. Potom však dostal amnestiu. V polovici roku 1944 sa pripojil k partizánskej skupine Albína Grznára. Keďže ho hľadali Nemci, musel utekať a skrývať sa na rôznych miestach. Jedným z nich bolo aj město Baťovany (dnešné Partizánske), kde nadviazal spojenie s komunistami. Zakrátko sa stal členom Komunistickej strany Slovenska. Vtedy sa začala jeho intenzívna práca v straníckych, politických a verejných funkciách. V tom čase nastúpil do Závodov 29. augusta v Partizánskom, kde roku 1949 pracoval jako redaktor závodného časopisu Slobodná práca. Taktiež bol aj spoluredaktorom a prispievateľom novín Hlas Nitrianskeho kraja. Tu sa prejavil jako dobrý komunistický novinár, keď v týchto časopisoch uverejňoval svoje publicistické príspevky a reportáže. Po oslobodení Slovenska sa zečala rozvíjať jeho literárna tvorba. V časopise Slobodná práca uverejnil svoje prvé významnejšie diela: zbierku Moje město, básnickú úvahu Dušičkový motív, poviedku Vianočná balada a črtu Mlčanlivé Vianoce. V roku 1946 začal písať prózu Laktibrada, ktorá je ladená autobiograficky. 27.10.1946 sa oženil s Hedvigou Hodálovou. V roku 1947 ochorel na tuberkulózu a liečil sa v sanatóriu vo Vysokých Tatrách. Po návrate z liečenia pracoval v časopise Slobodná práca, jako aj v Leninskom krúžku pre marxistický výskum mládeže, ktorý založil.
V roku 1949 končí s prácou v časopise Slobodná práca. V tom istom roku sa mu narodil syn Ľubomír. V tom čase žil s manželkou v Partizánskom. V roku 1950 poslal poviedku Dedinský roháč Peter Rapoš do filmovej súťaže Barrandov. Táto poviedka bola vlastne iba časťou románu Kamenný dom. Tento román neskôr prepracoval a dostal názov Biely chlieb. V nasledujúcom období, počnúc rokom 1950 až do roku 1953 sa intenzívnejšie venoval svojej politickej činnosti, zúčastnil sa viacerých významných podujatí a školení, v roku 1952 odišiel zo závodov 29. augusta v Partizánskom na Krajský národný výbor v Nitre, kde pôsobil jako inšpektor pre múzeá a pamiatky. V roku 1953 odovzdáva na posúdenie rukopis románu Biely chlieb. Román zachycuje udalosti jednej zo slovenských dedín. Nie je však dôležité, ktorej dediny sa menovite dotýkajú. Vo väčšine zo slovenských obcí sa čo-to z Bieleho chleba odohralo. Hrdinovia románu Biely chlieb sú obyčajní ľudia, ktorých bežne stretávame. Jednoduchí sú len naoko, no vo vnútri sa skrýva nesmierne bohatstvo a múdrosť, ktorá sa nám zachovala v piesňach, obyčajach.. Z tohoto románu sa nám však bohužiaľ zachoval iba fragment Puntíky. V tomto roku takisto začal pracovať na prvom dosť úspešnom diele - Na brehu priezračnej rieky. Tento román vyšiel v roku 1956. V tomto roku sa stal tiež členom redakčnej rady časopisu Mladá tvorba, no od tohoto obdobia začal úryvky z jeho diel uverejňovať prevažne denník Pravda. Takisto začal v tomto roku písať svoj druhý významnejší román Námestie svätej Alžbety, ktorý vyšiel v roku 1958. Ďaľej začal pív roku 1957 novelu Čierne a biele kruhy. Jašík čerpal námety na väčšinu svojich diel z rodných Kysúc. V denníku Pravda a v iných uverejnil v roku 1957 mnohé kratšie diela, napríklad poviedky Na samote a potom, Spomienka a noc. V roku 1958 mu vyšli novely Mesiac na vode a Mŕtve oči. Začal písať novely Čas medených tvárí, Popolavá vrana a Povesť o bielych kameňoch. V apríli 1959 začal písať dlho zamýšľanú trilógiu Mŕtvi nespievajú. Tento román zachytáva život obyvateľov Hornej Nitry z obdobia Druhej svetovej vojny. Približne v polovici roku 1960 Rudolf Jašík ochorel. Svojich blízkych utešoval tým, že sa mu podarí vyzdravieť. No to sa mu nepodarilo. 30.7.1960, štyri dni po operácii v bratislavskej nemocnici nečakane umrel. Mnohé jeho diela, ako napríklad Mŕtvi nespievajú alebo Povesť o bielych kameňoch ostali nedopísané a vyšli až po jeho smrti. Pohreb R. Jašíka sa konal 2.8.1960.
Zúčastnila sa na ňom delegácia Zväzu slovenských spisovateľov, delegácia z rodných Kysúc, predstavitelia straníckych a štátnych orgánov, zástupcovia filmu, vydavateľstiev a časopisov, podnikov a organizácií v Partizánskom a v Nitre, obyvatelia miest a okolia. I po jeho smrti mu boli udelené viaceré významné ocenenia, medaily a vyznamenania.
autor: SAMUEL UHLIAR
e-mail:
[email protected].
