V roku 1940 vyšla zbierka Štít , ktorá bola reakciou básnika na udalosti rokov 1938 – 1940 (Viedenská arbitráž, odtrhnutie južných častí Slovenska). Povedomie národa dvíha v druhej časti Vavrín, kde svoj zrak obracia späť k velikánom slovenskej spisby : Bernolákovi, Hviezdoslavovi, Štúrovi, Hollému, Vajanskému, Kukučínovi, Hlinkovi, Rázusovi. Vlastenecká lyrika v tejto knihe priniesla autorovi aj veľkú čitateľskú popularitu. V závere celú zbierku venčí báseň Moja vlasť, inšpirovaná vznikom Slovenského štátu.

Osobitné svojské postavenie v tvorbe A. Žarnova zaujíma zbierka Mŕtvy (1941). Je to 19 básní, v ktorých otec – lekár stojí bezradný nad umierajúcim 7-ročným synom Ivanom. Sú to básne krvácajúceho srdca, plné žiaľu, mučivého boja. Z osobného smútku a bolesti vychádzajú tvarovo i myšlienkovo čisté a nadmieru sugestívne verše, poznačené vplyvom ľudovej piesne a rytmom akoby „zariekavajúcej melódie pohrebných modlitieb a nárekov“.
V emigrácii už básnik mnoho nepísal, teda ani nevydával. Pri príležitosti jeho okrúhlych narodenín (1978) vydáva Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme zbierku Presievač piesku, ktorá obsahuje 28 pôvodných básní a tiež autorove preklady. Prvú časť básnik otvára básňou Slovenský žiaľ, jednou z najznámejších a najkrajších básní napísaných v emigrácii. Vyjadril v nej protest proti zotročeniu krajiny po roku 1948. „Vníma ju ako bezútešné zhorenisko a oslovuje ju ako zhavranelú matku, čo sa ľahostajne vzdáva svojich detí. (Lauček, 2003, s. 20)

Andrej žarnov bol významný prekladateľ. Prekladal z gréčtiny, z angličtiny, z poľštiny. V roku 1936 vydal antológiu poľskej poézie U poľských básnikov, prekladal i Andrzeja Jawieňa (lit. Pseudonym Jána Pavla II.)
Z gréčtiny preložil Sofoklove tragédie Antigona a Kráľ Oidipus. So spolupracovníkmi zostavil odbornú lekársku príručku Vademecum slovenského lekára (1943). Vo väzení v Leopoldove preložil Danteho Peklo a zaujímavo jazykovo upravil aj poéziu Jána Hollého, v zbierke Hlas matky Tatry (1963).