Andrej Žarnov
(19.11. 1903 – 16.3. 1982)

Vlastným menom František Šubík, narodil sa v Kuklove. Po absolvovaní gymnázia v Trnave pobudol jeden rok v kňažskom seminári, potom sa rozhodol pre štúdium na Lekárskej fakulte v Bratislave. Po promóciách pôsobil na fakulte ako odborný asistent, neskôr sa stal profesorom a medzinárodne uznávaným patológom. Stal sa prednostom patologického ústavu Slovenskej univerzity a redaktorom časopisu Slovenský lekár. Pôsobil aj ako inšpektor verejného zdravotníctva a jeho zásluhou bol založený prvý onkologický ústav na Slovensku.

Do života lekára a spisovateľa osudovo zasiahla udalosť, keď na jar v roku 1943 objavili Nemci v Katyňskom lese masové hroby 4400 poľských obetí. Tento objav vyvolal veľký záujem svetovej verejnosti. Nemci z vraždy obvinili sovietsku tajnú bezpečnostnú službu NKVD, tá zase naopak Nemcov. O spore mala rozhodnúť aj medzinárodná komisia, ktorej členom bol aj Dr. F Šubík a tá zistila, že v danom čase územie okupovala sovietska armáda. Po roku 1945 Červená armáda pátrala po nepohodlnom svedkovi. Po výsluchoch, súdoch, väzení v Bratislave a Leopoldove, po neskoršom prepustení bol stálym účastníkom útokov zo strany Sovietov. Pod stálou hrozbou sa rozhodne emigrovať a 1.mája 1952 emigruje do Rakúska, neskôr do Talianska a nastálo sa usídľuje v Spojených štátoch amerických, kde pracuje ako lekár, tvorbe sa už venuje menej. Jeho články a básne vychádzali v krajanských časopisoch. Zomrel 16.3.1982 v Poughkeepsie neďaleko New Yorku.

Do literatúry Andrej Žarnov vstupoval postupne. Prispieval do mesačníka Rozvoj pre stredoškolákov (1923-31), do revue Vatra, Elánu, Slovenských pohľadov, Slovenských smerov, ...
Smerovanie básnika určovala kresťanská viera v humanistickú spravodlivosť a dobro. Vybral si vlastnú cestu, ale tá sa príliš nevzďaľovala od katolíckej moderny. V poetike bol vlastne samoukom. Jeho povolanie lekára mu poskytlo možnosti nazrieť do špecifických psychologických, ale aj spoločenských situácií. Jeho verš je jednoduchý, nevyumelkovaný, hranatý – ale aj úderný ako kov, bojovný, plný výkrikov a otázok nad postavením vlastného národa.
V emigrácii píše do Slováka, Mostu, Jednoty, Hlasov z Ríma.

Jeho básnickú tvorbu možno rozdeliť na pôvodnú a prekladovú. Keď odchádzal do emigrácie mal za sebou už rad básnických diel. V roku 1925 sa predstavil debutom Stráž pri Morave, kde nacionálne ostrým tónom bičoval a zatracoval všetko, čo škodilo slovenskému národu. Útočí proti vtedajšej českej politike, neprajne zameranej voči Slovákom. Bola to akási forma výzvy národu do boja za jeho prirodzené práva a mala plniť hlavne mimoumeleckú funkciu. Cenzúra prikázala celý náklad skonfiškovať. V druhej zbierke Brázda cez úhory (1929) karhá národ, ktorý upadá do letargie, prázdnoty, básnik sám chcem vyorať brázdu na úhore národnej ľahostajnosti. Rysuje sa potreba nového programu, politicky reálneho, ktorý národu skutočne pomôže. V ďalšej zbierke Hlas krvi (1932) sa autor vracia k témam domova, roľníckej práce, rodiny a nádeje v budúcnosť.
V roku 1940 vyšla zbierka Štít , ktorá bola reakciou básnika na udalosti rokov 1938 – 1940 (Viedenská arbitráž, odtrhnutie južných častí Slovenska). Povedomie národa dvíha v druhej časti Vavrín, kde svoj zrak obracia späť k velikánom slovenskej spisby : Bernolákovi, Hviezdoslavovi, Štúrovi, Hollému, Vajanskému, Kukučínovi, Hlinkovi, Rázusovi. Vlastenecká lyrika v tejto knihe priniesla autorovi aj veľkú čitateľskú popularitu. V závere celú zbierku venčí báseň Moja vlasť, inšpirovaná vznikom Slovenského štátu.

Osobitné svojské postavenie v tvorbe A. Žarnova zaujíma zbierka Mŕtvy (1941). Je to 19 básní, v ktorých otec – lekár stojí bezradný nad umierajúcim 7-ročným synom Ivanom. Sú to básne krvácajúceho srdca, plné žiaľu, mučivého boja. Z osobného smútku a bolesti vychádzajú tvarovo i myšlienkovo čisté a nadmieru sugestívne verše, poznačené vplyvom ľudovej piesne a rytmom akoby „zariekavajúcej melódie pohrebných modlitieb a nárekov“.
V emigrácii už básnik mnoho nepísal, teda ani nevydával. Pri príležitosti jeho okrúhlych narodenín (1978) vydáva Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme zbierku Presievač piesku, ktorá obsahuje 28 pôvodných básní a tiež autorove preklady. Prvú časť básnik otvára básňou Slovenský žiaľ, jednou z najznámejších a najkrajších básní napísaných v emigrácii. Vyjadril v nej protest proti zotročeniu krajiny po roku 1948. „Vníma ju ako bezútešné zhorenisko a oslovuje ju ako zhavranelú matku, čo sa ľahostajne vzdáva svojich detí. (Lauček, 2003, s. 20)

Andrej žarnov bol významný prekladateľ. Prekladal z gréčtiny, z angličtiny, z poľštiny. V roku 1936 vydal antológiu poľskej poézie U poľských básnikov, prekladal i Andrzeja Jawieňa (lit. Pseudonym Jána Pavla II.)
Z gréčtiny preložil Sofoklove tragédie Antigona a Kráľ Oidipus. So spolupracovníkmi zostavil odbornú lekársku príručku Vademecum slovenského lekára (1943). Vo väzení v Leopoldove preložil Danteho Peklo a zaujímavo jazykovo upravil aj poéziu Jána Hollého, v zbierke Hlas matky Tatry (1963).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk