Sú to básne Šperky, Léthé, Tej čo je príliš veselá, Premeny upíra, Lesbos, Prekliate ženy. Zbierka je komponovaná ako dramatické dielo, skladá sa zo šiestich častí: Splín a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť. Dielo ústi jedným pólom do hlbokého zúfalstva, Danteovského zlého sna, rezignácie a revolty. Druhým pólom ústi do nádeje a súcitu s “pokazenými” a trpiacimi. Na Baudelairovu obraznosť a jeho vízie veľkomesta mali veľký vplyv vtedajší výtvarní umelci. V rokoch 1862 – 65 časopisecky vychádzali jeho básne v próze, zozbierané do posmrtnej edície Petites Poèms en prose (Malé básne v próze). V Baudelairovom chápaní sa tento básnický žáner stal nástrojom zodpovedajúci potrebám moderného lyrizmu, jedným zo symptómov ohlasujúcich hlboké zmeny v spoločnosti. Baudelaire obnažil tvár veľkomesta, uplatnil čierny humor, v jeho poézii rezonujú nové tóny irónie, sarkazmu a krutosti. Časopisecky publikované estetické názory vyšli posmrtne v knihách Curiosités estetiques, L´art romantique. Baudelaire uplatňoval v umení synkretizmus prvkov poézie, výtvarného umenia a hudby tak, ako ho chápali Hugo, Delacroix a Wagner. Baudelairove zápisky vyšli posmrtne v Journaux intimes, Années de Bruxelles, zborníku Le Parnas Contemporais. Výber básní Les Epaves (Trosky) obsahuje okrem cenzurovaných básní z roku 1857 nové aj staršie básne. Baudelaire sa počas svojho života neustále sťahoval, nejaký čas býval opäť aj u Jeanne Duvalovej, ktorá medzičasom v dôsledku syfilisu ochrnula. Po mesiaci od nej odchádza, pretože je zúfalý z toho, že v byte sa ustavične zdržuje nejaký Jeannin “brat”, o ktorom neskôr zistí, že je jej milencom. U Baudelaira znovu prepukáva syfilis, ktorému podľahne 31. augusta 1867.
Baudelairovo dielo ovplyvnilo vývin modernej najmä symbolistickej poézie požiadavkou synestézie, t.j. miešaním vnemov rôzneho zmyslového pôvodu a vyhľadávaním analógií medzi nimi.