Vavro Šrobár životopis

Vavro Šrobár
1867 – 1950



Narodil sa 9. augusta 1867 v Liskovej, v roľníckej rodine. Študoval na gymnáziu v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici. Pre slovenské národné uvedomenie bol tesne pred maturitou vylúčený zo všetkých stredných škôl v Uhorsku. Gymnázium ukončil roku 1888 v Přerove. Po maturite odišiel študovať na Lekársku fakultu Karlovej univerzity do Prahy. V Prahe sa okamžite zapojil do spolkovej a politicko – kultúrnej činnosti. Stal sa členom a čoskoro aj popredným funkcionárom a dušou slovenského spolku Detvan. Patril ku skalným stúpencom profesora T. G. Masaryka a udržiaval kontakty aj s radikálne naladenými študentmi v českej Omladine. Na podnet Masaryka začal vydávať časopis Hlas. Po ukončení štúdia pracoval ako lekár v Ružomberku, naďalej však ostával aktívny politik a publicista. Podieľal sa na redigovaní Hlasu a časopisu pre ľud – Nové časy. Vavro Šrobár patril za prvej svetovej vojny k najaktívnejším slovenským politikom. Presadzoval politickú aktivitu v zmysle boja za samostatný československý štát. Bol slávnostným rečníkom na prvomájovej manifestácii slovenských robotníkov roku 1918 v Liptovskom Mikuláši. Do svojho prejavu zahrnul aj myšlienku spoločného štátu Čechov a Slovákov, za čo ho nechala uhorská vláda internovať v Czegléde. Po prepustení odišiel do Prahy, aby sa vyhol uhorskému prenasledovaniu. V Prahe sa stal svedkom vyhlásenia československej republiky a bol kooptovaný do národného výboru československého. V prvej Československej republike sa stal prvým ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, úlohou ktorého bolo zabezpečiť politické a administratívnoprávne začlenenie Slovenska do novej republiky. Okrem toho bol ešte ministrom zdravotníctva a školstva. Postupne sa však z politickej scény vytrácal. Od roku 1925 bol senátorom hornej snemovne parlamentu. Vavro Šrobár sa neskôr viac ako politike venoval práci na bratislavskej univerzite, kde pôsobil ako docent a od roku 1935 ako profesor v odbore sociálneho lekárstva. Politicky sa opäť začal aktivizovať v československom odboji za slovenského štátu. Orientoval sa na československú emigrantskú vládu v Londýne. Keď vypuklo SNP, postavil sa vtedy 77 – ročný Šrobár na čelo odboja. Stal sa spolu s Karolom Šmidkem jedným z predsedov Slovenskej národnej rady. V politickom živote ostal aj po oslobodení. Stal sa ministrom financií, neskôr ministrom pre zjednotenie zákonov. Vystupoval najprv v rámci Demokratickej strany, a bol aj členom jej vedenia.

V roku 1946 pred parlamentnými voľbami založil Stranu slobody a bol jej prvým predsedom. Zomrel 6. decembra 1950 v Olomouci, ale pochovaný je v Bratislave.