22. marca 1684 sa v Očovej narodil významný polyhistor, organizátor vedeckého vlastivedného výskumu, pedagóg, jazykovedec a evanjelický kazateľ Matej Bel. Po štúdiách doma i v zahraničí ukončil roku 1707 štúdium teológie a filozofie na univerzite v Halle. Od roku 1708 pôsobil na gymnáziu v Banskej Bystrici a od roku 1714 v Bratislave. Roku 1719 ho zvolili za tretieho a neskôr za prvého farára nemeckej evanjelickej cirkvi. Už počas štúdií sa oboznámil so zásadami pietistického školského systému, ktorý vo vyučovacom procese kládol dôraz na reálne predmety (matematiku, botaniku, zemepis, ale aj vyučovanie materinského jazyka a určitú polytechnizáciu výchovy). Vydal učebnice nemčiny, maďarčiny a na vydanie upravil latinskú gramatiku K. Cellaria so štvorjazyčným slovníkom. V rokoch 1721 - 1722 z jeho iniciatívy vychádzali noviny Nova Posoniensia (Bratislavské noviny). Počas pôsobenia na lýceu v Bratislave začal pracovať na príprave projektu vlastivedného výskumu Uhorska, ktorý publikoval v diele Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska, Norimberg 1723). Roku 1735 vyšiel prvý zväzok jeho hlavného diela Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisný poznatok o novom Uhorsku). V práci na tomto monumentálnom diele mu pomáhali Andrej Hermann, banskobystrický lekár Karol Otto Moller, spišský matematik Pavol Kray, kežmraský rektor Juraj Bohuš, kartograf Samuel Mikovíny, prírodovedec Juraj Buchholtz, Ján Matolai zo Zolnej a iní. Navrhol založiť Uhorskú učenú spoločnosť, ktorá mala zbierať pramene k dejinám a vlastivednému výzkumu krajiny. Písal si s mnohými významnými učencami v zahraničí. Za vedecké zásluhy ho zvolili aj za člena vedeckých spoločností v Londýne, Jene, Berlíne a Olomouci. Nečakane zomrel po návrate z kúpeľov v Altenburgu (Rakúsko). Krátko po smrti sa mu dostalo honosného titulu Magnum Decus Hungariae (Veľká ozdoba Uhorska). Vypracoval:


Najstaršie noviny v Uhorsku

12. marca 1721 vyšlo v Bratislave prvé číslo najstarších novín v Uhorsku Nova Posoniensia, ktoré vychádzali pravidelne v týždenných intervaloch. Jedným z vydavateľov a hlavným redaktorom bol pravdepodobne Matej Bel, v tom čase farár bratislavskej nemeckej evanjelickej cirkvi. Vychádzali v latinčine, neboli číslované, mali vytlačený len rok a deň vydania. Posledné zachované číslo je z 10. septembra 1722, ale niet spoľahlivých dokladov, že ide skutočne o posledné vytlačené číslo.