Matej Bel životopis

22. marca 1684 sa v Očovej narodil významný polyhistor, organizátor vedeckého vlastivedného výskumu, pedagóg, jazykovedec a evanjelický kazateľ Matej Bel. Po štúdiách doma i v zahraničí ukončil roku 1707 štúdium teológie a filozofie na univerzite v Halle. Od roku 1708 pôsobil na gymnáziu v Banskej Bystrici a od roku 1714 v Bratislave. Roku 1719 ho zvolili za tretieho a neskôr za prvého farára nemeckej evanjelickej cirkvi. Už počas štúdií sa oboznámil so zásadami pietistického školského systému, ktorý vo vyučovacom procese kládol dôraz na reálne predmety (matematiku, botaniku, zemepis, ale aj vyučovanie materinského jazyka a určitú polytechnizáciu výchovy). Vydal učebnice nemčiny, maďarčiny a na vydanie upravil latinskú gramatiku K. Cellaria so štvorjazyčným slovníkom. V rokoch 1721 - 1722 z jeho iniciatívy vychádzali noviny Nova Posoniensia (Bratislavské noviny). Počas pôsobenia na lýceu v Bratislave začal pracovať na príprave projektu vlastivedného výskumu Uhorska, ktorý publikoval v diele Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska, Norimberg 1723). Roku 1735 vyšiel prvý zväzok jeho hlavného diela Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisný poznatok o novom Uhorsku). V práci na tomto monumentálnom diele mu pomáhali Andrej Hermann, banskobystrický lekár Karol Otto Moller, spišský matematik Pavol Kray, kežmraský rektor Juraj Bohuš, kartograf Samuel Mikovíny, prírodovedec Juraj Buchholtz, Ján Matolai zo Zolnej a iní. Navrhol založiť Uhorskú učenú spoločnosť, ktorá mala zbierať pramene k dejinám a vlastivednému výzkumu krajiny. Písal si s mnohými významnými učencami v zahraničí. Za vedecké zásluhy ho zvolili aj za člena vedeckých spoločností v Londýne, Jene, Berlíne a Olomouci. Nečakane zomrel po návrate z kúpeľov v Altenburgu (Rakúsko). Krátko po smrti sa mu dostalo honosného titulu Magnum Decus Hungariae (Veľká ozdoba Uhorska). Vypracoval:


Najstaršie noviny v Uhorsku

12. marca 1721 vyšlo v Bratislave prvé číslo najstarších novín v Uhorsku Nova Posoniensia, ktoré vychádzali pravidelne v týždenných intervaloch. Jedným z vydavateľov a hlavným redaktorom bol pravdepodobne Matej Bel, v tom čase farár bratislavskej nemeckej evanjelickej cirkvi. Vychádzali v latinčine, neboli číslované, mali vytlačený len rok a deň vydania. Posledné zachované číslo je z 10. septembra 1722, ale niet spoľahlivých dokladov, že ide skutočne o posledné vytlačené číslo.

Matej Bel so svojimi spolupracovníkmi vydával noviny do 24. júna 1722. Ďalšie čísla vydávali jezuiti. Zmenili záhlavie, grafickú úpravu aj štýl písania. Noviny prinášali predovšetkým spravodajstvo zo zahraničia. Informácie preberali z cudzej periodickej tlače. Správy mávali nielen z Európy, ale občas aj zo Severnej a Južnej Ameriky, Ázie a Afriky. Pozornosť venovali vojenským akciám v Európe, činnosti vyslancov, mierovým rokovaniam, životu na panovníckych dvoroch, vedeckým expedíciám, prírodným osobitostiam, správam o námornej doprave, obchode, epidémiách, cirkevnom živote a i. Spravodajstvo z domova sa zameriavalo na správy z významnejších uhorských miest, Viedne a najčastejšie z Bratislavy. Keď vydávanie prevzali jezuiti, spravodajstvo sa zredukovalo, čo znižovalo popularitu novín a odrádzalo predplatiteľov. Noviny potom pre finančné ťažkosti a slabý záujem verejnosti zanikli. Belov veľký projekt

V roku 1723 vyšlo v Norimbergu dielo Mateja Bela Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska), v ktorom načrtol projekt vlastivedného výskumu Uhorska. Matej Bel organizoval rozsiahly vedecký výskum, do ktorého okrem spolupracovníkov zapájal aj študentov. jeho koncepcia vedeckého výskumu vychádzala z ideí tzv. štátovedy (Staatskunde), ktorej základom bol presný a podrobný plán, aký predpokladalo Belovo dielo. Plán obsahoval návrh výskumu Uhorska zo zemepisnej, historickej, národopisnej a jazykovej stránky. Bel zaradil do diela aj vzorové štúdie svojich spolupracovníkov, ktoré mali byť príkladom spracúvania jednotlivých druhov problematiky. Matej Bel si uvedomoval význam prameňov pri tvorbe historických vedeckých diel. Keďže mal v úmysle spracovať komplexné dielo o Uhorsku, ako prípravu k nemu vydal prácu Adparatus ad historiam Hungariae (Príprava k uhorským dejinám, Bratislava 1735). táto zbierka prameňov slúžila ako podklad k jeho vrcholnému dielu, Notíciám. Vyšla prvá Notícia

Roku 1735 vyšiel s podporou cisára Karola VI. vo Viedni 1. zväzok monumentálneho vlastivedného diela Mateja Bela Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisný poznatok o novom Uhorsku). Dielo bolo koncipované podľa jednotlivých stolíc s jednotnou štruktúrou. Členilo sa na všeobecnú a špeciálnu časť. Všeobecná časť zahŕňala kapitoly s prírodovednými a zemepisnými údajmi (názov stolice, hranice, poľnosti, vrchy, rieky, nerastné bohatstvo, flóra a fauna). Potom nasledovala kapitola o politických pomeroch (obyvateľstvo, administratívno-správne inštitúcie, šľachtické rody a rodiny).

Osobitne sa písalo o slobodných kráľovských mestách, poddanských mestečkách, hradoch a kaštieľoch. Špeciálnu časť uzavierala mapka ciest každej stolice, ktorú vypracoval kartograf a rytec Samuel Mikovíny. V rokoch 1735-1742 vyšli štyri zväzky. Bolo v nich spracovaných desať stolíc predovšetkým z územia Slovenska. Ostatné Notície ostali v rukopise. Roku 1767 ich od Belovej vdovy kúpil klužský biskup Jozef Baťáni, ale pri prevoze roku 1770 po Dunaji sa čln prevrhol a rukopisná pozostalosť sa vážne poškodila.



Belov návrh učenej spoločnosti

Vedeckovýskumné projekty Mateja Bela zodpovedali stavu a tendenciám európskej vedy. Ich realizácia však stále narážala na nedostatočnú bádateľskú základňu v Uhorsku. Matej Bel sa usiloval zorganizovať širšiu vedeckú spoluprácu a v rámci tohto úsilia roku 1735 vypracoval návrh na založenie Uhorskej učenej spoločnosti. Podľa návrhu mali jej členovia aspoň raz mesačne vypracovať a poverenému organizátorovi poslať svoj bádateľský príspevok, bratislavskí členovia sa mali každý mesiac schádzať a prerokúvať poslané práce, ktoré mali takisto mesačne vychádzať ako Observationes Posonieses (Bratislavské pozorovania). Spoločnosť sa mala členiť na tri triedy. Do prvej by patrili "všetky plody spadajúce do oblasti filológie, histórie, chronológie, genealógie, heraldiky, numizmatiky, diplomatiky, hudby a matematiky". Druhá trieda mala byť právnická, v ktorej sa mali študovať "všetky témy z oblasti kanonického, občianskeho a štátneho práva, ďalej práva prirodzeného a práva národov, práva verejného a najmä práva uhorského". Napokon tretia "prírodno-ekonomická", ktorá "obsahuje experimentálnu fyziku, chémiu, lekárske pozorovania, princípy a ekonomické výdobytky, sledovanie uľahčenia obchodu aj rozvoj mechaniky". Na čelo spoločnosti si mali členovia zvoliť predsedu, konkrétne organizačné a edičné otázky mal riešiť tajomník. Roku 1735 sa uskutočnila prípravná schôdza spoločnosti, ale projekt potom zanikol. Bel neskôr napísal: "[...] ale skôr ako táto najúctyhodnejšia inštitúcia zapustila korene a mohla sa dôkladnejšie rozvinúť k aktívnej práci, bola prerušená a zničená tými, ktorí si o sebe mysleli, že sú jedinými vedcami [...]", čím myslel jezuitov. Význačný kartograf a matematik

Roku 1686 sa narodil tvorca máp do Belových Notícií, kartograf a matematik Samuel Mikovíny. Pochádzal z Cinobane-Turíčok. Rozsah a originalita diela, ktoré tento muž vytvoril, sú obdivuhodné a kladú ho na roveň európskych univerzálnych duchov jeho čias.

Vyučil sa najprv za rytca v Norimbergu, potom študoval na univerzitách v Altdorfe a Jene, kartografické vzdelanie získal na vojenskej akadémii vo Viedni. Od roku 1725 bol stoličným matematikom v Bratislave. Jeho spolupráca s Matejom Belom sa začala už rytinami do diela Prodromus.. a vyvrcholila ilustráciami, ale predovšetkým tvorbou máp do Notícií, ktorou ho poveril kráľ Karol. V tom čase už pracoval aj pre banskú komoru v Banskej Štiavnici, kde vyhotovoval banské mapy a plány. 29. júla 1735 sa z rozhodnutia panovníka stal profesorom a riaditeľom banskej školy v Banskej Štiavnici. Okrem toho z poverenia Dvorskej komory pokračoval vo vymeriavaní a zakresľovaní územia Uhorského kráľovstva, zúčastňoval sa na rozhodovaní o razení banských diel, stavbe budov, banských strojov a zariadení, ale aj pecí, hút, vodných diel, nádrží, zariadení na splavovanie dreva, ciest, mostov a podobne. Roku 1749 vypracoval plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne. Vypracoval si vlastnú kartografickú metódu, určil zemepisnú polohu viacerých slovenských miest, zdokonalil meračské metódy atď. Výsledkom jeho kartografického úsilia ja okolo 70 máp, vrátane máp všetkých slovenských a väčšiny uhorských stolíc. koncom života sa venoval aj opevňovacím prácam na sliezskych hraniciach a regulačným prácam na Žitnom ostrove aj v povodí Váhu. Pozoruhodné sú aj jeho matematické úvahy a výpočty (o.i. na tému kvadratúry kruhu) a archeologické výskumy. 23. marca 1750 zomrel cestou z Trenčína do Banskej Štiavnice. Podľahol prechladnutiu, ktoré ho postihlo na vymeriavacích prácach pri Váhu. Použitá literatúra: Kronika Slovenska - 1. časť.