Vstúpil do literatúry poéziu. Básnickým vzorom mu bol Andrej Sládkovič, znamená to, že nadviazal na romantickú poéziu, ale zároveň sa ju snažil prekonať. Písal predovšetkým príležitostné básne, ktoré odrážajú jeho záujem o spoločenské a politické problémy taj doby ako napríklad memorandové zhromaždenie (báseň Deň 6. a 7. júna v Turčianskom svätom Martine), národnostný útlak, pasivita, nezáujem o kultúru a literatúru na Slovensku a pod. Mnohými príležitostnými básňami vzdal hold významným osobnostiam slovenská, akými boli Štefan Marko Daxner, Jozef Miloslav Hurban, Pavol Jozef Šafárik a iní.
Na tóne jeho básní sa značnou mierou podpísala jeho zlá hmotná situácia - prakticky celý život trel biedu. Jeho lyrický hrdina (vlastne básnik sám) je kýmsi vydedencom spoločnosti, osamelým "žobrákom s lútnou", ktorému svet nerozumie alebo nechce rozumieť. Básnikovi zostáva len akýsi ironický úškľabok na tvári, ktorým sa vyrovnával s hlbokou bolesťou z ťažko prežívaného rozporu medzi ideálom a skutočnosťou.
Kubániho prozaická tvorba je sčasti romantická, ale prevažne realistická a autobiografická. Jeho najvýznamnejším prozaickým dielom je poviedka Mendík.
Kubáni sa pokúsil aj napísať rozsiahlejšie prozaické diela, avšak román Valgatha, ktorý zachytáva boj Jána Jiskru na Slovensku proti Huňadiho uhorským vojskám, zostal nedokončený. Dopísať mu ho zabránila predčasná smrť, keď ho pri hre v kary zabil vlastný švagor.