Janko Kráľ
*1822 Liptovský Mikuláš +1876 Zlaté Moravce
Narodil sa v mäsiarsko-krčmárskej rodine. Vychovávala ho láskavá matka a prísny otec, ktorý sa k rodine údajne správal hrubo. Tento rodinný model napodobňoval vo svojom nie príliš šťastnom manželstve aj Janko Kráľ.
Študoval na lýceách v Kežmarku a Levoči, v rokoch 1842 — 1844 v Bratislave, kde sa zapojil do aktivít romantickej generácie. Úspech mala najmä jeho balada Zverbovaný (napísaná pred rokom 1844 po česky s doslovnými filiáciami Kollárových Národných spievaniek). Istý čas dokonca býval u
Ľudovíta Štúra. Po zosadení Štúra z funkcie námestníka profesora Palkoviča na protest spolu s ďalšími študentmi išiel do Levoče, kam ale nikdy nedorazil a v štúdiu nepokračoval. Neskôr však Štúr na Kráľa zanevrel pre jeho tvrdohlavú povahu, v liste zo 17. septembra 1845 napr. písal, že mu Kráľ poslal list „impertinentný a grobiansky“, kritizujúci Národné noviny, resp. slabú pozíciu slovanského princípu v nich. Štúr pevne veril, že sa „za takýmto neznalcom a sektárom nikto nedá“.
Tvorba:
Kráľ sa stal praktikantom v advokátskej kancelárii radikála Augustína B. Vrchovského v Pešti, od roku 1845 niekoľkokrát navštívil Dolnú zem, Belehrad a pravdepodobne aj Turecko, od roku 1847 sa vrátil k
Vrchovskému. Počas revolúcie bol jedným z prvých, ktorí začali búriť ľud, aby od vrchnosti žiadal naplnenie svojich práv. Za tieto aktivity bol spolu s učiteľom Jánom Rotaridesom väznený a dokonca odsúdený na
smrť, spod šibenice ho vyslobodil bán Jelačič alebo dokonca až Windischgrätz. Kráľ napĺňal predstavu rodeného básnika: písať priam musel, málokedy menil, čo už napísal, len málo textov prepracoval, ostatné nechal v nečitateľných náčrtoch alebo zničil. Štúrovi sa vraj vyhrážal, že ho zastrelí, ak bude uverejňovať jeho nedokončené básne. O jeho fenomenálnej pamäti kolovali legendy. Vedel po francúzsky, anglicky,
nemecky, maďarsky, poľsky, rusky, srbsky, česky. V pozostalosti sa zachovali jeho ukrajinské výpisky zo Zaleského, ruské z Nestora a Pskovského letopisu, z Chomjakova, Puškina. Podľa ruského prekladu P. Petrova zo sanskrtu preložil do slovenčiny úryvky z Mahabharáty, Kalidasovu Sakontalu, povesť o Ribe a o Nalovi a Damajante. Chcel sa vysťahovať do Srbska, neskôr do Ruska, aby zabránil maďarizácii svojej rodiny, čo sa mu však napokon nepodarilo. (Kráľova rodina podľahla čiastočnej maďarizácii: Jeho manželka bola alebo rodená Maďarka, alebo odrodilá Slovenka; dcéra Anastázia sa vydala za maďarského akademického maliara Gejzu Kaciányho a žila v Pešti, kam za ňou odišla aj jej matka. Syn Mladen hrával v Martine divadlo, Ján sa intenzívne venoval literatúre a umrel v mladom veku.
Kráľove improvizované básne sú poznačené jeho pesimizmom, ale aj demokratizmom a fatalizmom, prerastajúcim do mesianizmu či až chiliastického mysticizmu. Do revolúcie sa pre uväznenie zapojil až na jej sklonku v roku 1849, stal sa kapitánom. Porevolučná situácia ho sklamala. Pre úrady sa stal podozrivým, preto musel často meniť miesto pôsobenia (Čadca, Martin, Kláštor pod Znievom, Zlaté Moravce), žil v hmotnom nedostatku. Po roku 1867 ho dokonca prepustili zo štátnych služieb. Zložil advokátske skúšky a žil v ústraní v Zlatých Moravciach, kde sa po vypuknutí týfusovej epidémie pravdepodobne stal jej obeťou. Skutočnosť, že jeho hrob nie je známy, vedie k dohadom o jeho možnej samovražde. Literárny historik Rudo Brtáň tvrdil, že ho údajne ako samovraha pochovali na vtedajšom kraji cintorína, v časti pre evanjelikov.
Najznámejšie dielo :Orol (úryvok) Vyletel orol ponad zem vysoko —
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť.
Nehľadí na ňu — načože by hľadel:
má on pred sebou celkom inakší svet!
Načo by hľadel? Dolu on nezíde,
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde!
Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú,
vešť sedliakovi, svojmu susedovi,
či on dožije ešte takto roku,
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva,
s nocou povoľnou, ticho príchodiacou,
keď hora, pole v tíši usedáva;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku:
osud môj inší, môj dom je vysoký,
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,
nie to dolina, nie to háj hlboký,
nie to hniezdo, nie to stromu temä —
môj dom, kde bývam, konca, kraja nemá!
Striasla sa lipa, šumel háj zelený,
belie sa domček, a pri ňom mohyla;
striasla sa lipa, šumel háj zelený,
synovi svojmu mať prehovorila:
Môj synak drahý, moje potešenie,
ak to uznávaš, že som ti ja mati,
prijmi poradu — ktože ti ju môže,
ak len nie tvoja vlastná mater dati —
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť,
na šírom poli prítulky nenájdeš;
milý je domček, milá je rodina,
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš —
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma,
a doma každý strom ťa vďačne víta!
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet,
uznávam tvoju materinskú radu:
milý je domček, milá je rodina,
v cudzine žiadnej prítulky nedadú;
doma je pokoj, v svete búrky budú —
ale darmo je: kto proti osudu?
Nie mne súdené v domácom pokoji
časy prežívať života tichého,
napájať dumkou starodávnych časov
dušu pri ohni času večerného,
nie mne súdené žiť v tichej doline:
osud môj rastie v šírej pustatine!
Zafúkol vietor ponad háj zelený,
kníše sa javor ponad brezy, bory,
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko,
háju tichému orol prehovorí:
Milý tvoj pokoj, hájiček zelený!
každá halúzka s mocami divnými,
keď šumie, šumie, prebúdza dumania,
ktoré zahasli s časami dávnymi;
šumie, nešumie — tak je srdcu milo,
ak’ by sa dačo ale ako snilo.
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený!
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám.
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú…
