Dodáva, že dnes už síce netreba intelektuálov schovávať na pôjde, ale zdá sa, že homo bohemicus sa v nových podmienkách môže tešiť na svoje ďalšie mutácie.
Druhá Havlova úspešná hra, Vyrozumnení (1965) sa tiež pohrúžila do zložitého sveta byrokracie. Zobrazuje organizáciu neurčitého účelu, ale s obrovkou komplikovanosťou, ktorá je odrazu vystavená konfrontácii so zavedením nového úradného jazyka, v ktorom odteraz musia prebiehať všetky obchody. Tento jazyk, Ptydepe, je navrhnutý tak, aby znemožnil všetky nedorozumenia a je preto nepredstaviteľne zložitý. Manažér organizácie, Gross, je neschopný preložiť prvý obežník vo firme napísaný v novom jazyku. Organizácia zriadila prekladové oddelenie, no predpisy, ktoré mali byť pri autorizácii prekladu sledovanés sú tak zložité, že je nemožné uplatniť ich v praxi. Za zavedením nového jazyka je evidenatne Balas, zlovestný zástupca Grossa, ktorý využije to, že sa Gross dostal do pomykova, zaujme jeho pozíciu a preloží ho na podradné miesto. Sekretárka z oddelenia prekladu obdivuje Grossa a je jej ho ľúto. Napokon sa rozhodne porušiť pravidlo a preloží pre neho obežník. Ten hovorí, že nová reč je škodlivá a že nikdy nebude zavedená. Gross sa vyzbrojený týmto odhalením vráti do úradu. Tentokrát je Balas preložený na nižšie miesto, ale po priznaní viny ostáva jeho zástupcom. Hoci je Gross opäť pri moci, jeho morálka je silne podkopaná. A keď zistí, že má byť predstavený nový jazyk- tentokrát ide o veľmi jednoduché frázovanie, kedy rovnaké slovo može mať nekonečné množstvo významov – je rozhodnutý, že už nebude znovu trpieť. Takže keď ho príde sekretárka Mária (ktorá bola odvolaná z funkcie pre porušenie pravidiel v prekladaní obežníka pre Grossa) žiadať o pomoc, spustí zanietenú reč o obrane ľudských hodnôt a odmieta jej pomôcť. Teória nových jazykov je v hre brilantne rozpracovaná a ich hodnota ako metafora na situáciu v krajine, kde v minulosti živoť a smrť záviseli na presnej interpretácii posvätných marxistických textov, je evidentne obrovská. Podľa Esslina je Havel majstrom ironických, prevrátených opakovaní, väčšinou identických fráz v rôznych kontextoch. Za výsmechom byrokratických procedúr, za jazykovou Wittgensteinovskou hrou existuje ešte tretia významová úroveň: pre Grossa je druh Obyčajný človek zapletený v nekonečných a bezvýznamných zápasoch za prestížou, mocou a uznaním. Havla označil za „nepochybne jedného z najsľubnejších európskych dramatikov jeho generácie.“
Divadlo si podľa Havla nemôže vďaka svojej pominuteľnosti dovoliť čakať, rozumejúc čakať na úspech – potrebuje ho hneď, tu a teraz. A nemôže preto vychádzať z konvencie, čo však neznamená, že by malo byť konvenčné. Naopak.