Václav Havel životopis

Václav Havel sa narodil 5.10.1936 v Prahe. Vyštudoval DAMU (predtým 2 roky študoval na ČVUT). Začiatkom 50-tych rokov pracoval ako chemický laborant, potom ako javiskový technik Divadla ABC. V rokoch 1960-68 bol dramaturgom a asistentom réžie Divadla na zábradlí a príležitostne sa živil ako robotník v Trutnovskom pivovare. V roku 68 sa stal signatárom otvoreného listu 150 spisovateľov a kultúrnych pracovníkov k otázkam demokratického procesu adresovaného ÚV KSČ. V auguste 68 bol autorom rozhlasových komentárov, roku 1969 vystúpil na politickom mítingu NHKG Ostrava a potom bol obvinený z prípravy podvracania republiky. Bol i spoluzakladateľom Charty 77. V r.79 bol odsúdený na 4,5 roka nepodmienečne za podvracanie republiky. V septembri 88 vystúpil verejne po prvýkrát po 19 rokoch, no po zadržaní na Václavkom námestí 16.januára 89 bol odsúdený na 9 mesiacov, v máji toho roku ho podmienečne prepustili. V decemri 89 bol zvolený za prezidenta ČSSR. Bol navrhnutý na Nobelovú cenu za mier
Potom, ako došlo k akémusi odmäku spoločenskej klímy, pustilo sa avantgardné pražské Divadlo na Zábradlí do produkcie drám Čakanie na Godota a Kráľ Ubu. Významnou osobnosťou avantgardnej scény tu bol Václav Havel, ktorý pôsobil v tom čase ako asistent umeleckého riaditeľa spomínaného divadla, vynikajúceho kritika a režiséra, pána Jána Grossmana. Aj pod jeho vedením sa Havel rozvinul do role dramaturga a miestneho dramatika. Jeho prvá úspešná hra, Záhradna slávnosť (1963), predstavuje zmes tvrdo-údernej (trefnej) politickej satiry, Švejkovského humoru a Kafkovskej hĺbky, čo sú zároveň charakteristiky Havlových diel. Hra sa odohráva v krajine, kde režim rozhodol zrušiť Úrad pre likvidáciu a pozitívnejšie orientované ministerstvo, Úrad pre inauguráciu, sa má tejto úlohy chopiť. Ale Úrad pre likvidáciu vytrvalo tvrdí, že to nie je možné. Len tento úrad je schopný zlikvidovať široko-ďaleko všetko, čo je potrebné. Hrdina, mladý kariérista, postupuje na vyššie miesto vďaka jeho brilantnému príspevku k argumentom a intrigám, ktoré táto dilema so sebou prináša. Režisér Andrej Krob poznamenal, že táto hra je aktuálna obzvlášť dnes (r.1996), v dobe nielen závratných kariér anonymných Pludkú, ktorým stačí vyznať sa v odpovedajúcej frazeológii, ale i latentného globálneho nebezbečenstva, že sa niekde znovu vytvára akýsi nový newspeak (novoreč).

Dodáva, že dnes už síce netreba intelektuálov schovávať na pôjde, ale zdá sa, že homo bohemicus sa v nových podmienkách môže tešiť na svoje ďalšie mutácie.
Druhá Havlova úspešná hra, Vyrozumnení (1965) sa tiež pohrúžila do zložitého sveta byrokracie. Zobrazuje organizáciu neurčitého účelu, ale s obrovkou komplikovanosťou, ktorá je odrazu vystavená konfrontácii so zavedením nového úradného jazyka, v ktorom odteraz musia prebiehať všetky obchody. Tento jazyk, Ptydepe, je navrhnutý tak, aby znemožnil všetky nedorozumenia a je preto nepredstaviteľne zložitý. Manažér organizácie, Gross, je neschopný preložiť prvý obežník vo firme napísaný v novom jazyku. Organizácia zriadila prekladové oddelenie, no predpisy, ktoré mali byť pri autorizácii prekladu sledovanés sú tak zložité, že je nemožné uplatniť ich v praxi. Za zavedením nového jazyka je evidenatne Balas, zlovestný zástupca Grossa, ktorý využije to, že sa Gross dostal do pomykova, zaujme jeho pozíciu a preloží ho na podradné miesto. Sekretárka z oddelenia prekladu obdivuje Grossa a je jej ho ľúto. Napokon sa rozhodne porušiť pravidlo a preloží pre neho obežník. Ten hovorí, že nová reč je škodlivá a že nikdy nebude zavedená. Gross sa vyzbrojený týmto odhalením vráti do úradu. Tentokrát je Balas preložený na nižšie miesto, ale po priznaní viny ostáva jeho zástupcom. Hoci je Gross opäť pri moci, jeho morálka je silne podkopaná. A keď zistí, že má byť predstavený nový jazyk- tentokrát ide o veľmi jednoduché frázovanie, kedy rovnaké slovo može mať nekonečné množstvo významov – je rozhodnutý, že už nebude znovu trpieť. Takže keď ho príde sekretárka Mária (ktorá bola odvolaná z funkcie pre porušenie pravidiel v prekladaní obežníka pre Grossa) žiadať o pomoc, spustí zanietenú reč o obrane ľudských hodnôt a odmieta jej pomôcť. Teória nových jazykov je v hre brilantne rozpracovaná a ich hodnota ako metafora na situáciu v krajine, kde v minulosti živoť a smrť záviseli na presnej interpretácii posvätných marxistických textov, je evidentne obrovská. Podľa Esslina je Havel majstrom ironických, prevrátených opakovaní, väčšinou identických fráz v rôznych kontextoch. Za výsmechom byrokratických procedúr, za jazykovou Wittgensteinovskou hrou existuje ešte tretia významová úroveň: pre Grossa je druh Obyčajný človek zapletený v nekonečných a bezvýznamných zápasoch za prestížou, mocou a uznaním. Havla označil za „nepochybne jedného z najsľubnejších európskych dramatikov jeho generácie.“
Divadlo si podľa Havla nemôže vďaka svojej pominuteľnosti dovoliť čakať, rozumejúc čakať na úspech – potrebuje ho hneď, tu a teraz. A nemôže preto vychádzať z konvencie, čo však neznamená, že by malo byť konvenčné. Naopak.

Nie konvenčnosť, ale autenticita a stavenie na ňu sú najspoľahlivejším základom úspešnosti.
V jeho hrách nachádzame inšpiráciu kybernetikou (kybernetické pojmy sa tu exemplifikujú medziľudskými situáciami a medziľudské situácie sa osvetlujú kybernetickými pojmami) a inšpiráciu existencionalizmom.
V pozadí Havlových dramatických textov je vždy cítiť veľkú fascináciu ambivalencií, ku ktorej nakoniec ich protagonistov privedie zachádzanie s dialektikou.
Nedôvera voči Havlovým hrám alebo dokonca ich podceňovanie vyplynulo po novembri 1989 predovšetkým z ich povrchného čítania, z nedocenenia ich myšlienkového obsahu a poslania. Jeho hry mohli pôsobiť ako chladne vykalkulované konštruktérske zábavky. Keď bol niekto po celé roky zvyknutý len na „príbehové divadlo“, potom si i „divadlo filozofické“ prečíta podľa zabehnutej šablóny, ktorá nakoniec bezpečne odreže všetky jeho presiahnutia. I špecializovaní herci a režiséri majú problém s tým, ako nazerať na myšlienkovú hĺbku Havlových textov, ak nie sú dostatočne citliví k akémusi neviditeľnému zdroju v pozadí, ktorý sa zjavuje len za určitých podmienok.
Dnes po krátkej porevolučnej havlovskej konjukúre sa jeho hry objavujú na repertoári českých divadiel len výnimočne. V spomínanej konjukúre boli podľa niektorých jeho hry len súčasťou akéhosi splácania dlhu, bez toho aby sa k nim pristupovalo s hlbšou zodpovednosťou.
Andrej Krob, režisér neprofesionálneho Divadla na tahu, považuje Havlove hry skôr za hudobnú kompozíciu než za klasické divadelné kusy: „Všechna místa vzájemně korespondují do té míry, že když se něco vynechá, je to hned znát.. řekneli někdo něco jinak, je to jako když v orchestru hrají falešně housle.“ Najbližšie k svojej ideálnej predstave, ako má havlovská symfónia vyzerať, sa Krob priblížil inscenáciou jeho Horského hotela. Podľa Kroba Havel chápe túto svoju hru ako určitú prehliadku dramatických postupov – má to byť hra, v ktorej divadlo analyzuje samo seba. Na druhej strane (píše o tom v knihe Dopisy Olze) je cítiť autorovo prianie, že by hra mala byť nielen dômyselnou konštrukciou, ale všeobecnou úvahou o ľudskom údele. Všetko sa síce nakoniec rozpadá, ale istým protipólom toho do stále vyšších obrátok sa vzpínajucého kolotoča je silná túžba žiť. Havlovy hry před rokem 1968 (Zahradní slavnost, Vyrozumění, Ztížená možnost soustředění) byly uváděny v Divadle Na Zábradlí.
Spolupracoval také s dalšími autory: Na konci 50. let napsal s Karlem Bryndou během vojenské služby hry Život před sebou a Rodinný večer. V 60. letech pak v Divadle Na zábradlí hru Autostop s Ivanem Vyskočilem, Nejlepší rocky paní Hermanové s Milošem Macourkem a pásmo poezie Vyšinutá hrdlička s Radimem Vašinkou.
Je také autorem rozhlasové hry Anděl strážný, televizní hry Motýl na anténě a spoluautorem filmového scénáře Heart Beat.
Do období normalizace patří např. Žebrácká opera, Horský hotel, Protest, Audience a Vernisáž. Hrálo je Divadlo na tahu, ale většina premiér byla uvedena v Burgtheateru ve Vídni.

U nás se šířily převážně samizdatovými tisky Edice Petlice a Edice Expedice, později na gramofonových a magnetofonových nahrávkách a v osmdesátých letech i na videokazetách.
V této době také napsal hru Spiklenci, kterou sám nepovažuje za příliš dobrou.
Další autorova tvorba byla přerušena čtyřletým vězením. Po propuštění v roce 1983 píše aktovku Chyba a pak každý rok větší hru - Largo desolato, Pokoušení, Asanaci a v roce 1988 na objednávku k 70. výročí založení ČSR hru Zítra to spustíme, která byla po dlouhé době hrána veřejně a legálně, ale autor byl opět ve vězení.
Zítra to spustíme je zatím posledním Havlovým dílem. V létě 1989 měl sice rozepsanou novou hru, ale politický vývoj mu neumožnil se jí dále věnovat. Přesto je stále literárně činný v oblasti esejistické, publicistické i politické.
Hry můžeme rozdělit podle tématu do několika skupin:
- politické, protirežimní - Audience, Vernisáž, Protest, Asanace
- absurdní - Zahradní slavnost, Vyrozumění, Ztížená možnost soustředění, Horský hotel
- filozofické - Audience, Vernisáž, Largo desolato
- historické - Žebrácká opera, Zítra to spustíme
Hra Asanace byla poprvé uvedena 24. 11. 1989 v Curychu, v Československu 30. 3. 1990 v Realistickém divadle v Praze.
Děj se odehrává ve vstupní síni středověkého hradu, kde sídlí projekční ateliér, který má přebudovat zastaralé podhradí na nové, moderní sídliště. Jde o necitlivý zásah do života obyvatel, čehož jsou si projektanti vědomi a i sami obyvatelé je na to v petici upozorňují. Má to symbolizovat poúnorový režim, který byl podobným "asanačním projektem". Architekti ale řeší i osobní problémy.
Obdobou Pražského jara je vystoupení Prvního inspektora, který sdělí, že se od projektu ustupuje. Architekti jsou samozřejmě nadšení, mají svobodu a chtějí nechat všemu spontánní vývoj, jakýsi pokrok s lidskou tváří.
Další den však přichází Druhý inspektor a oznamuje, že rozhodnutí ustoupit od plánované asanace bylo nezodpovědné.
Tato "normalizace" rychle udusí rodící se nadšení a když pak Druhý inspektor vyhlašuje opět diskusi o alternativách budoucího vývoje, následuje jen dusné mlčení.
Většina Havlových her reaguje na politickou situaci. Dobře se čtou, mají rychlý spád a jsou celkem vtipné. Ty absurdní je ale lepší vidět (postavy se jinak pletou), ČT uváděla nedávno Ztíženou možnost soustředění a Horský hotel.