Narodil sa 30.3.1820 v Krupine.
Umrel 20.4.1872 v Radvani nad Hronom.

Občianskym menom Andrej Braxatoris, syn krupinského učiteľa a literáta. Nižšie školy vychodil v rodisku, potom študoval na piaristickom gymnáziu v Krupine a od roku 1832 na lýceu v Banskej Štiavnici. Roku 1838 pre nedostatok finančných prostriedkov štúdiá prerušil a prijal miesto pomocného učiteľa v Ladzanoch. Po roku sa vrátil na Banskoštiavnické lýceum, dával súkromné hodiny v meštianskych rodinách, zapájal sa do práce v študentskom Ústave reči a literatúry, v ktorom zastával funkciu zapisovateľa, a za pomoci učiteľa Jána Slujku založil slovenský spevokol. Od septembra 1840 pokračoval v štúdiách na lýceu v Bratislave, kde v Ústave reči a literatúry patril medzi najiniciatívnejších členov a popredných básnikov. Cez prázdniny 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti. V rokoch 1842-1843 bol vychovávateľom v Hodruši. V septembri 1843 odišiel študovať na univerzitu do Halle, kde sa zoznámil s Hegelovou filozofiou, nemeckou kultúrou a s Puškinovým dielom. Po návrate do vlasti (1844) sa stal vychovávateľom v Rybároch. 9. júna 1847 nastúpil miesto evanjelického farára v Hrochoti. V revolučných udalostiach r. 1849 bol zaistený a vyšetrovaný. Od 12. Mája 1856 pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine , bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, posudzovateľom dramatických a literárnych prác. Po smrti Karola Kuzmányho sa stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorý mal na starosti vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh. Koncom roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku, z ktorej sa už nevyliečil, no tvoril až do posledných chvíľ, zastával zverené funkcie a bol poradcom mladším literátom. Tvorba

Podobne ako jeho rovesníci, začínal tvoriť počas bratislavských štúdií v intenciách dobovej, vlastenecky orientovanej poézie po česky. V básňach publikovaných v prvom ročníku almanachu Nitra z r. 1842 (K Nitrě, Potěcha, Ctibor), ktorými sa začlenil do formotvorného procesu slovenskej literatúry smerujúceho k romantizmu sa usiloval vysloviť svoje vlastné i generačné pocity a z viacerých stránok nadviazať na domáce tradície.