Zamýšľa sa nad záhadami vesmíru, možnosťami ľudského poznania, hľadá únik do sveta fantázie, nakoniec si uvedomuje, že jeho miesto je na Zemi.
2) Letorosty (1885-1896) ako celok predstavujú umelecky najcennejšiu zbierku slovenskej poézie, pre ktorú je príznačná veršovaná pestrosť a strofická rozmanitosť. Letorosty I. - vyslovuje v nich realistický, estetický obraz vlastnej tvorby, opakuje tu svoj básnický program: "čo dávam, dávam z úprimnej duše". Hneď na začiatku určil základnú vlastnosť svojej poézie - úprimnosť. Z jeho veršov zaznieva úcta k prírode. Letorosty II. - sú poznačené smútkom "čierneho roku", ktorý privádza básnika na hranice zúfalstva, beznádeje. V tomto roku zomiera jeho matka, otec a po roku aj brat zanechávajúci dve siroty, ktoré si básnik adoptoval - báseň Pustý dom - smrť najbližších ho núti zamýšľať sa nad zmyslom ľudského života. Letorosty III. - básnik postupne prechádza od osobných hodnôt k problémom života slovenského ľudu: báseň K vám, urodzeným, veľkomožným je ostrou kritikou vykorisťovania a príživníctva. Napísal spomienkové básne na matku - Priadka, na otca - Roľník.
3) Žalmy a hymny - (1885-1895) - básnik tu porovnáva svoje predstavy o živote a ľudstve sa skutočným stavom sveta. Žiali nad postavením slovenského národa, búri sa voči Bohu, že opustil národ.
4) Prechádzky jarom a 5) Prechádzky letom - inšpirovaným zdrojom je príroda v mnohorakých podobách. Jej úchvatná krása, nezničiteľná sila a schopnosť neustálej regenerácie vyvoláva predstavu o nezničiteľnosti ľudstva, ktorá sa tak isto obnovuje novými a novými generáciami.
6) Stesky - napísal ich po príchode z Námestova do Dolného Kubína, sú žalostným povzdychom nad tým, že zostarol, prešla jar i leto jeho života a nadišla jeseň - báseň Ach, nie som viac ten, čo som býval.
7) Dozvuky - základným motívom je myšlienka staroby, lúčenia sa so životom, básnik však verí v ľud, v jeho lepšiu budúcnosť - báseň Ľud sa budí, ľud sa budí.
8) Krvavé sonety - napísal ich v roku 1919, sú najväčším dielom Hviezdoslava, obsahujú 32 sonetov, vrcholí v nich básnikov humanizmus. Objavuje sa v nich nová tematika? vojna, mier, všeľudské otázky. Autor reaguje na poníženú a pošliapanú ľudskosť v čase 1. sv. vojny. Vytvoril otrasný obraz vojny a jej ničivých dôsledkov pre ľudstvo. Trápi ho otázka kto je za túto hrôzu a utrpenie zodpovedný. Hoci nenachádza priamu odpoveď, tuší, že je to egoizmus jednotlivcov, skupín, národov založený na hmotárstve a prospechárstve. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve. Ostro obžalúva nemilosrdne súdi buržoáznu spoločnosť, jej vzdelanosť i kultúru, ale aj pokrytectvo kresťanstva, ktoré nedokázalo zabrániť krviprelievaniu. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom, ale trápi ho aj osud Slovanstva a vlastného národa.