Keď v duchu vstupujeme na pôdu Grécka a chystáme sa študovať filozofiu, ktorá tam vznikla, približujeme sa – v čase o niečo málo, v priestore však omnoho – nášmu domácemu kultúrnemu okruhu. Z Grécka a jeho mysliteľov však vychádza prúd duchovnej tradície, niekedy mocný, inokedy opadávajúci a takmer vysychajúci, ale nikdy neprerušený, dosahujúci až k nám. Zakladatelia gréckej filozofie sú zároveň praotcovia našej vlastnej filozofie. Grécky národ, nositeľ svetodejinného vývoja, sa v tomto období blížil k vrcholu svojich dejín „ zlatému Periklovmu veku“. Obchod a námorná plavba Grékov ovládala celý stredomorský svet. Okolo celého Stredozemného mora až k Gibraltárskemu prielivu na západe až k Čiernemu moru na východe sa usadili grécki kolonisti. Grécke mestá sa nachádzali na pobreží Španielska, v južnom Francúzsku, severnej Afrike, predovšetkým ale v južnom Taliansku a na Sicílii, ako i na západnom pobreží Malej Ázie, s ktorou bolo Grécko spojené reťazcom ostrovov v Egejskom mori. S blahobytom, ktoré do týchto pobrežných miest priniesli moreplavba a obchod, rástli základy všeobecného vzdelania. Styky s cudzími národmi a s ich myslením, ktoré more sprostredkovalo, vždy a všade podporovali a oslobodzovali duchovný život. Starí kupci a moreplavci boli vždy prví, ktorí pochybovali o tradičných životných formách, spôsobe myslenia a náboženských predstavách svojej vlasti. Tam, kde sa stretávalo viac vierovyznaní, ktoré všetky tvrdili, že hlásajú pravdu, mohli sa rýchlo rozšíriť pochybnosti o všetkých.
Z tohto dôvodu boli pobrežné miesta a obchodné centrá prvé, kde sa filozofické a vedecké myslenie prebudilo najskôr. Ide o obdobie polovice šiesteho stor. p.n.l.
Dejiny gréckej filozofie – vrátane filozofie rímskej, ktorú možno v podstate považovať za jej potomka – zaberajú rozpätie celého jedného tisícročia. Začínajú v polovici 6 stor.p.n.l. Tieto dejiny sa delia na tri zreteľne oddelené hlavné periódy.
Najstaršie obdobie začína takmer súčasným vystúpením celého radu mysliteľov, pre ktorých je spoločné to, že po tom, čo sa oslobodili od náboženských predstáv, hľadajú pralátku. Tento smer je označovaný ako staršia prírodná filozofia, nakoľko všetci sa usilujú o výklad sveta prírody. Súhrnne sa filozofia tejto epochy označuje ako filozofia „predsokratovcov“, pretože títo myslitelia pôsobili pred vystúpením Sokrata. Toto obdobie siaha zhruba od r.600 p.n.l. až do 4.stor.

Na prahu medzi prvým a druhým hlavným obdobím stoja grécki sofisti, ktorí odkrývajú rozpory vo filozofickom myslení, ktoré dosiaľ prevládalo a pretože poukazujú na tieto nedostatky, pripravujú zároveň cestu rom najväčším mysliteľom, akí kedy v Grécku vyrástli: Sokratovi, Platónovi a Aristotelovi, kde mladší bol vždy žiakom staršieho. V nich dosahuje grécke myslenie svoju jedinečnú veľkosť. Sú vytvorené všetky známe odvetvia

filozofie: logika, metafyzika, etika, prírodná a politická filozofia, estetika, pedagogika a zároveň sú tieto odvetvia zjednotené do súhrnných systémov.
Tretie a najdlhšie obdobie zahŕňa dobu od Aristotelovej smrti až k postupnému a konečnému rozkladu v prvých storočiach nášho veku. Vyznačuje sa tým, že v nej ustupuje zmysel pre prírodné bádanie. Školy, ktoré v tomto období vládnu ako prvé, stoici a epikurejci, zameriavajú svoj záujem hlavne na človeka a etiku. To v zásade platí i pre skeptikov, ktorí sa objavujú súčasne s nimi. Zo zmiešania týchto predchádzajúcich systémov vznikol tzv. eklekticizmus. V prvých storočiach nášho letopočtu boli platónske myšlienky zmiešané s elementmi orientálneho náboženstva do novoplatónizmu. Filozofia tretej periódy sa taktiež označuje ako poaristotelovská. V 6.stor.n.l. zmizla grécka filozofia ako samostatný jav z javiska dejín. Avšak jej svetodejinná úloha tým neskončila. Spolu s ostatnými elementmi gréckej vzdelanosti sa stala popri kresťanstve druhým základným pilierom európskej kultúry.
Aristoteles bol Platónov najväčší žiak a odporca pochádzal z rodiny lekárov. Narodil sa v r. 384 pred n.l. v Stageire v Thrákii, dnešnom severnom Grécku. Ako mladík prišiel do Atén a 20 rokov bol žiakom Platónovej Akadémie. Zdá sa, že medzi takmer šesťdesiatročným Platónom a jeho viac než o štyridsať rokov mladším geniálnym žiakom vznikali, tak ako to pri stretnutí dvoch géniov možno očakávať, určité názorové nezhody. Po Platónovej smrti žil Aristoteles nejaký čas v Malej Ázii na dvore svojho bývalého spolužiaka, ktorý sa stal diktátorom a oženil sa s jeho adoptívnou dcérou. Filip, macedónsky, kráľ, ktorý násilne zjednotil Grécko, ho povolal na svoj dvor, aby prevzal výchovu jeho syna Alexandra, neskôr zvaného Veľký. Keď sa Alexander ujal vlády, Aristoteles sa vrátil do Atén a otvoril tu vlastnú filozofickú školu, ktorú nazval Lykeion (Lyceum).V Aténach rozvinul rozsiahlu bádateľskú a pedagogickú činnosť. Založil si veľkú súkromnú knižnicu a prírodovedeckú zbierku rastlín a zvierat z celého, vtedy známeho sveta. Alexander údajne svojim záhradníkom, lovcom a rybárom prikázal, aby Aristotelovi zaslali vzorky všetkých vyskytujúcich sa druhov rastlín a živočíchov.

Za účelom porovnania zriadil Aristoteles taktiež zbierku štátnych Ústav, celkom 158.
Ku koncu dvanásteho roka vedenia svojej školy sa ocitol v politických ťažkostiach, pretože sa jednak pokazil jeho vzťah k Alexandrovi, jednak na neho ako na Alexandrovho priateľa a zástancu macedónskej politiky, ktorá Atény pripravila o slobodu, silne pôsobila nevraživosť jeho spoluobčanov. Po náhlej smrti Alexandra bol Aristoteles, taktiež ako Sokrates obžalovaný z bezbožnosti, vyhol sa však hroziacemu rozsudku smrti útekom, aby, ako povedal, neposkytol Atéňanom druhýkrát príležitosť prehrešiť sa proti filozofii. V nasledujúcom roku 322 p.n.l. zomrel osamotený v exile. Diela: Aristoteles bol encyklopedista, označujeme za najväčšieho mysliteľa staroveku, ktorý zanechal po sebe stovky spisov. Z odborných spisov sa zachovala len časť, avšak tak rozsiahla a mnohostranná, že podáva predstavu o šírke a veľkosti celého jeho diela. Tieto spisy z väčšej časti len chabo usporiadané, ťažko sa čítajú a nie sú preto vhodné pre dlhšie doslovné citácie ako napr. Platónove spisy. Zoradenie dochovaných spisov podľa doby vzniku nie je možné. Preto sú po tom, čo boli obtiažnou bádateľskou prácou oddelené pravé od nepravých, rozčlenili sa podľa obsahu do týchto skupín:
1. Spisy o logike : Kategórie, dve Analytiky (náuka o úsudku a dôkaze), Topika ( Aristotelova „dialektika“). Tieto spisy boli už v staroveku zhrnuté pod názvom „Organon“, t.j. „nástroj“ (nástroj k správnemu, filozofickému mysleniu).
2. Spisy prírodovedné : Fyzika (8kníh),O nebi, O vzniku a zániku, Meteorológia. O živých bytostiach pojednáva niekoľko spisov: O duši, O skúmaní živočíchov, O častiach živočíchov, O chôdzi živočíchov, O vzniku živočíchov.
3. Spisy metafyzické : Pod týmto názvom usporiadal antický vydavateľ spisy o všeobecných príčinách vecí.
4. Spisy etické : 10 kníh tzv. Etiky Nikomachovej, nazvanej podľa Aristotelovho syna Nikomacha, ktorý ju po smrti svojho otca vydal.
5. Spisy politické : 8 kníh.
6. Spisy o literatúre a rétorike : 3 knihy o rečníctve , jedna o básnictve. Dodnes ho pokladáme za jedného zo zakladateľov a tvorcov teórie rečníctva. Napísal dielo Rétorika a aj vo svojej Poetike niekoľko kapitol venoval problémom rečníctva. Aristotelova Rétorika sa člení na tri tematické okruhy: jazyk, štýl a štruktúra prejavu. Uvažujúc o jazyku žiadal zreteľné, prístupné, zrozumiteľné a nie familiárne vyjadrovanie. Slová sa nemajú vyberať bez uváženia, spontánne, ale s veľkou starostlivosťou. Bol proti strojenosti, proti vyumelkovanosti a proti používaniu exkluzívnych náročných výrazov. Aristoteles výrazne rozlišoval písomnú a ústnu reč. Prikláňal sa k používaniu prostriedkov ústnej reči, v ktorej sa využíva intonácia, uplatňujú sa dynamické a teatrálne prostriedky.

Už v úvode k Rétorike po definovaní odboru a vymedzení jeho vzťahu k dialektike sa zaoberá osobnosťou autora a poslucháča. Už tu zdôrazňuje, že rétorika nie je iba jazyk a štýl, ale že zahrňuje celý široký komunikatívny proces, vrátane situácie a všetkých okolností, ktoré sa týkajú tvorby a percepcie ústnych prejavov.
Aristoteles bol predovšetkým vedec. Je ním v širokom slova zmysle: jeho bádateľské úsilie zahrňuje všetky oblasti vedeckého poznania, ale i on nachádza nad zhromažďovaním a popisom faktov korunu múdrosti vo filozofickom poznaní, ktoré všetky fakty usporadúva podľa jednotlivých princípov. Jeho dielo

predstavuje duchovné dobytie sveta, ktoré nie je o nič menej veľkolepé a pre dejiny ľudstva závažné než víťazstvo jeho žiaka, dobyvateľa Alexandra.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Aristoteles životopis