Legendárny tulák Charlie


Prečo sa stal miláčikom miliónov ľudí práve Charlie Chaplin? Veď publikum tlieskalo polulárnym komikom na čele s Maxom Linderom oveľa skôr, ako sa mladý a ambiciózny rodák z Londýna objavil na filmovom plátne. Ľahká odpoveď: v jeho filmoch mizla hranica medzi postavou a jej predstaviteľom, takže divák sa s ním nechtiac stotožňoval ako s niekým dôerne blízkym. Navyše vnášal do poklesnutej zábavy ľudské hodnoty skutočného umenia a po prvý raz v dejinách kinematografie tak preklenul most vzájomného porozumenia medzi publikom a filmovým plátnom. Najslávnejšia postava filmovej histórie - Charles Spencer Chaplin (1889-1977) bol ako potom dvojice anglických hercov z predmestských anglických scén už odmalička na javisku ako doma aj so starším bratom Sydom. S Kardovou divadelno spoločnosťu, v ktorej pantomímach hral od piatich rokov, sa dostal v roku 1910 po prvý raz za veľkú mláku. O tri roky neskôr ho zaviedol pri ďalšom zo zájazdou do USA vtedajší muž holyvodskej grotesky číslo jeden Mack Sennet do atelierov spoločnosti Keystone. Chaplin tam nakrútil niekľko desiatok krátkych grotesiek - popularita a úspech však prišli až v okamihu, keď priviedol na filmové plátno tuláka Charlieho s malými fúzikmi, v rozpadajúcom sa fraku, voľlných plantavých nohaviciach, veľkých vyčaptaných topánkach, kvôli ktorým pripomínal chôdzou kačku, s nerozlučným klobúčikom a šviháckou paličkou. Jeho osamelý človiečik túžiaci po romantickom dobrodružstve a zvádzajúci každodenný boj so svetom, ktorý mu ukazoval len svoju odvrátenú tvár, vyvolával smiech a dojatie. Kráľa pantomímy nezľákal zvuk - vo Svetlách veĺkomesta (1930) vzal síce na milosť hudbu, no jeho Charlie neprehovoril ani v Modernej dobe (1935). Diktátu zvuku sa podriadil až v Diktátorovi (1940), aj to originálnym spôobom. Po 2.svetovej vojne odložil Chaplin masku tuláka medzi revizity a objavil sa ako elegantný zvodca vdov a vrah vo filme Monsieur Verdoux (1947) či vyslúžilý klaun vo Svetlách rámp (1952). To ho už z USA vyhnala história šírená McCarthyho komisiou a nový domov našiel vo Švajčiarsku.
Herec, režisér, scenárista, producent a hudobný skaladateľ ešte strhol svojich obdivovateľou invenčnou satirou Kráľ v New Yorku (1957), v roku 1962 mu udelila Oxfordská univerzita čestný doktorát, o dva roky neskôr vydal autobiografiu Môj život, v roku 1971 dostal Oscara za celoživotné dielo a uprostred sedemdesiatich rokov mu anglická kráľovná udelila šľachtický titul Sir.