Na základné prednášky z fyziky a matematiky však chodil zriedkavo. Známy H. F. Weber, ktorý prednášal fyziku, bol vynikajúcim elektrotechnikom, ale v oblasti teoretickej fyziky sa obmedzil na oblasť poznatkov, ktoré už Einstein poznal. Einstein dával prednosť priamemu štúdiu prác Maxwella, Kirchhoffa, Boltzmanna a Hertza. V tejto dobe prechádza od rovnomerných „matematicko-fyzikálnych“ záujmov k sústredenému záujmu o niektoré základné problémy teoretickej fyziky. Matematiku prednášal medzi inými aj takí vynikajúci vedeckí pracovníci, ako A. Hurwitz a H. Minkowski. Ich prednášky ale Einsteina nezaujali. Minkowski – v budúcnosti tvorca matematického aparátu teórie relativity – nevidel na svojich prednáškach ich budúceho tvorcu. Keď sa teória relativity objavila, Minkowski poznamenal, že od svojho študenta nič podobného nečakal.
Na Minkowského prednášky a na prednášky iných profesorov, prednášajúcich rôzne časti matematiky, chodil Marcel Grossman. S ním sa Einstein spriatelil a neskôr ho získal pre vypracovanie matematického aparátu pre obecnú teóriu relativity. Grossman dával Einsteinovi svoje zošity a zápisky prednášok. V autobiografii (r. 1949) na to Einstein spomína a zároveň niekoľkými slovami rozpráva o svojej slobode pri návšteve prednášok, akú mal v Zürichu. Nútené učenie sa predmetov kvôli skúškam ho skľučovalo.
„Také nútenie ma tak zastrašilo, že po celý rok po skúške bolo pre mňa otrávené akékoľvek uvažovanie o vedeckých problémoch. Pritom musím povedať, že vo Švajčiarsku sme trpeli donucovaním, ktoré marí skutočnú vedeckú prácu, omnoho menej, než trpia študenti na iných miestach. Boli len dve skúšky, inak si mohol robiť, čo si chcel. Zvlášť dobre bolo tomu, kto mal – ako ja – priateľa, ktorý chodil na všetky prednášky a svedomito spracovával ich obsah. To dávalo slobodu venovať sa vlastnému štúdiu až do niekoľkých mesiacov pred skúškou. Túto slobodu som úplne využíval, nečisté svedomie s tým spojené som pritom bral ako nevyhnutné, ale značne menšie zlo. Je to takmer zázrak, že dnešné vyučovacie metódy doposiaľ nezadusili svätú zvedavosť, pretože táto nežná rastlinka potrebuje okrem podpory aj slobodu – bez nej hynie.“
Do Zürichu ako i do ostatných univerzitných švajčiarskych miest, sa vlieval mnohonárodný študentský dav revolučných emigrantov. Mnoho zo študentov neboli revolucionári, ale takmer boli prívržencami demokratických ideí. Bolo to prostredie s vysokým politickým a vedeckým temperamentom.