Vo februári 1901 odovzdal Einstein svoje úspory, odpovedal na otázky o zdraví a zvykoch deda a keď uistil príslušné orgány, že nemá sklony k alkoholizmu, obdržal švajčiarsku štátnu príslušnosť. Do armády ho nezobrali – zistili u neho ploché nohy a rozšírenie žíl. Einstein pokračoval v hľadaní práve, ale nenachádzal ju.
V máji sa Einsteinovi podarilo na dobu niekoľkých mesiacov získať prácu učiteľa odbornej technickej školy vo Winterhure. Jednému zo svojich bývalých učiteľov v Zürichu o tom napísal z Milána, kde čakal na to, ako sa to skončí, toto:
„Dostal som ponuku pracovať v technickej škole vo Winterhure od 15. mája do 15. júla – prednášať matematiku, kým bude stály učiteľ vo vojenskej službe. Bol som od radosti celý bez seba, keď som sa dozvedel, že táto otázka bola definitívne rozhodnutá. Nemám tušenia, ktorý humánny človek ma tam doporučil: veď ani u jedného z mojich bývalých učiteľov som nebol zapísaný dobre a toto miesto mi ponúkli bez mojej prosby. Ešte mám šancu, že dostanem miesto na patentovom úrade.. Musím dodať, že som veselá povaha a nie som schopný sa oddávať melancholickým náladám, pokiaľ nemám pokazený žalúdok alebo niečo podobné.. V týchto dňoch pôjdem peši do Splugenu, aby som spojil príjemnú povinnosť s uspokojením.“
Živo si predstavujeme „veselú povahu“ bez existenčných prostriedkov, bez perspektív stáleho zamestnania, ktorá je „celá bez seba od radosti“ z perspektívy dostať prácu na dva mesiace a ešte dochádzať do práce cez hory Splugenu. Einstein patril ku šťastným povahám, ktoré ľahko znášajú zármutok, ale veľmi živo a radostne pociťujú aj ten najbezvýznamnejší úspech. To neprekážalo hlbokej vnútornej dramatickosti ; naopak, v v duši oslobodené od každodenných zármutkov a zmätkov sa slobodne rozohrávali neosobné tragédie. Na jeseň roku 1901 bol Einstein znova bez práce. Nasledujúcim krátkym prístavom bol Schaffhausen – malé mestečko na brehu Rýna, známe svojimi vodopádmi priťahujúcimi množstvo turistov. Tu žila rodina Konráda Habichta, s ktorým sa Einstein zoznámil na polytechnike. Na Habichtove doporučenie Einstein nastúpil ako domáci učiteľ v súkromnom penzióne pre študentov. Dostal za úlohu pripraviť študentov na maturitu. Pustil sa do vyučovania a snažil sa ho urobiť živým a zaujímavým. Vyhýbal sa rutine, ktorá mu v detstve spôsobovala toľko nepríjemností. Ale Einstein sa s mecenášom Jakubom Nuesom nezhodol na názoroch a cieľoch vyučovania. Nezávislosť osudu a samostatnosť, ktorú domáci učiteľ preukazoval, Nuesovi nevyhovovali a Einstein bol prepustený.
V Schaffhausene sa Einstein často stretával s Habichtom. Besedoval a hrali duetá na husle. Tu vzniklo ich priateľstvo, ktoré sa potom upevnilo v Berne.