William Shakespeare životopis

Asi o žiadnom spisovateľovi nebolo napísané toľko papierov a prednesené toľko slov, ako o Shakespearovi. Obyčajne býva označovaný za najväčšieho autora všetkých dôb. Píšu sa o ňom vedecké štúdie, romány, točia sa o ňom filmy a jeho hry sa neustále prevádzajú na filmové plátna. A pritom už za jeho života sa tradovalo, že zďaleka nie je autorom všetkého, čo sa mu pripisuje. A že veľa diel, ktoré podpísal, nevymyslel.

Žiadny autor nedosiahol u svojich hier toľko repríz a toľko nových spracovaní po celom svete. O nikom sa neučí v školách v každej zemi. Ale prečo je okolo Shakespeara toľko vzruchu? Prečo práve on vstúpil do všetkých učebníc literatúry? Prečo všetci vzdychajú nad príbehom o dvoch mladých milencoch, ktorých tento básnik a dramatik ani nevymyslel, ale len upravil?
Odpoveďou môže byť jeden prostý fakt. Publikum celého sveta ešte stále na Shakespearove hry chodí. A prídu aj do kina, keď je niektorá z hier sfilmovaná. Shakespeare je najvydávanejším a najčítanejším autorom ľudskej histórie. Jeho dielo bolo preložené do viac než sto jazykov. Prvá Shakespearova hra bola do filmu prevedená už v roku 1899 (Kráľ Ján), posledným filmom je minuloročný Titus Andronicus s A. Hopkinsom.
Shakespearove hry sú populárne i vtedy, keď už to jeho hry nie sú. Napríklad West Side Story nie je nič iného, ako Rómeo a Júlia. Ba dokonca i klasické sci-fi Zakázaná planéta je prepracovaním jeho Búrky.
Dôvod, prečo sa všetci k Shakespearovým hrám stále vracajú, sa ukrýva v jeho schopnosti zamerať sa na univerzálne témy a podať všetko v najčistejšej a najjasnejšej podobe. Predstavil divákom celkom obyčajnú žiarlivosť – a čo z nej môže vyplynúť. Ukázal, čo dokáže ľudská hlúposť. Čo závisť. Nenávisť, láska, lakomosť pomstychtivosť,
Práve preto majú jeho hry čo povedať aj dnešným divákom. Jeho postavy sú komplexné, živé a moderné. Shakespearovi hrdinovia, na rozdiel od väčšiny jeho predchodcov, sú totiž skutoční. Stačila by jediná hra takýchto kvalít a zaistila by mu nesmrteľnosť. (Veď koľko autorov jedného veľkého diela poznáme.) On ich ale napísal 37, alebo možno aj viac, pretože o presnom čísle sa historici ešte stále dohadujú.
Na Shakespearovi udivuje nielen nezvyčajná modernosť jeho hier, ale už ich závratné množstvo. Páve keď si uvedomíme , ako málo je o jeho živote známe. To dokonca občas viedlo niektorých špekulantov k tomu, aby pochybovali o Shakespearovej identite, ba dokonca priamo o jeho existencii. Nie je známy ani dátum jeho narodenia.

Záznamy dokazujú len toľko, že 26. apríla 1564 bol vo farnosti v meste Stratford nad Avonou pokrstený istý William Shakespeare. Jeho narodenie býva akousi tichou dohodou posúvané o tri dni skôr. Na deň patróna Británie, svätého Juraja, teda na 23. 4. 1564. Ale isté rozhodne nie je.
Je známe, že tento William bol jedným z piatich detí Johna Shakespeara, obchodníka, ktorý v Stratforde dosiahol pomerne významné postavenie. Možno predpokladať, že vďaka tomu mohol byť mladý Will vychovávaný v miestnej škole. Tam by sa naučil latinčinu (čo možno u Shakespeara považovať za isté, pretože inak by ťažko mohol poznať toľko antických hier), základy francúzštiny (to bola obvyklá znalosť) a tam sa taktiež podľa legendy mohla zrodiť Shakespearova láska ku knihám.
Ku známym udalostiam patrí i Shakespearova svadba s Anne Hathawayovou. On mal 18 a ona dobre cez 20. Krst ich prvej dcéry Susanny sa uskutočnil šesť mesiacov po svadbe. Ešte v roku 1585 je zadokumentované narodenie dvojčiat, ale inak sa Shakespearovo meno historikom na celých sedem rokov stráca. Niekedy v tej dobe odišiel mladý Shakespeare do Londýna, kde sa snažil presadiť ako dramatik a spisovateľ. Podľa životopiscov bolo spolužitie s Annou nemožné a mladý William doslova utiekol. Práve nedostatok správ z mladosti, takisto ako nedostatok vyššieho vzdelania (po základnej škole v Stratforde už nie sú o jeho štúdiu žiadne dôkazy) zviedol niektorých historikov a literárnych vedcov k tvrdeniu, že meno William Shakespeare poslúžilo len ako pseudonym pre človeka omnoho vzdelanejšieho a nadanejšieho. Možno ním bol Sir Francis Bacon, iní uvažujú napríklad o Edwardovi de Vere, earlovi z Oxfordu. Podľa posledného sčítania bolo už považovaných za Shakespeara päťdesiat ľudí.
Podobné teórie sú síce podivné, ale veľa im nahráva. Napríklad i tajomstvo obohnané Shakespearovými londýnskymi začiatkami. Dátumy vzniku jeho prvých hier sú dosť nejasné. Je však isté, že začal s hrami jednoduchšími. Prvé referencie k jeho divadelným pokusom sa objavili v roku 1592 v dokumente známom ako The Groatsworth of Wit. Tam sa uvádza, že Shakespeare bol v tej dobe hercom, ktorý sa pokúšal písať vlastné hry. Dokonca je tu spojený s historickou hrou o Henrichovi VI. Zdá sa byť zrejmé, že 28ročný Shakespeare bol už v tej dobe v londýnskom divadelnom svete známy. Vedľa trojdielneho Henricha VI. patrí k prvému obdobiu Shakespearovej tvorby taktiež ďalšia historická hra – Richard III. Do raného obdobia patrí i Kráľ Ján.

Nechýba tu ani prvá fraška Skrotenie zlej ženy, alebo komédia Márna lásky snaha. V druhej polovici 90tych rokov sa začínajú objavovať zložitejšie hry. Napríklad jedna z najznámejších jeho hier Rómeo a Júlia. Už to nie je len prostá komédia, ale ani tragédia. Kúzlo tejto hry spočíva práve v prelínaní oboch týchto žánrov. Záleží len na režisérovi, ako hru pojme. Sú známe spracovania, ktoré vyzdvihujú komiku, inokedy sa dôraz kladie na romantický príbeh lásky, potom zase na pomstu a nenávisť medzi rodinami, ktorá vedie k veľkej tragédii. Toto prelínanie začína byť pre Shakespeara čím ďalej, tým viac typické. Hry z prvých rokov 17. stor. bývajú zaradené do tzv. tragického obdobia. V prvých ôsmich rokoch totiž vznikla rada známych tragédií. Ich zoznam začína antický Julius Caesar, ktorý sa dočkal mnohých filmových podôb, ktorého za 6 rokov doplnil Antonius a Kleopatra. Pre mnohých kritikov je toto obdobie najlepšie z celej jeho tvorby. Práve vtedy sa svetu predstavil Hamlet, Othello, Král Lear a Macbeth. Vo všetkých vystupujú silné a zložité postavy, ktoré vplyvom okolností a vlastného chovania skončia tragicky. Ku skaze dovedie človeka slabosť, omylnosť a niekedy i vyššie sily. Inokedy, ako napríklad u Othella, k tomu dopomôže i našepkávač, ktorý jeho slabosti využíva.
Shakespeare však nebol len dramatik, ale aj básnik. Do súboru jeho diela treba tiež zaradiť 154 sonetov. Uvádza sa, že prvých 120 je venovaných Shakespearovmu priateľovi, Zbytok tajomnej ,,čiernej dáme“. Ďalej je známych päť básnických diel zvaných poémy. O nich sa však hovorí málo a ani sa nevyskytujú vo viacerých prekladoch.
K úspech jeho hier prispieva schopnosť tzv. pravokresby, to znamená objektívne líčenie postáv, Ktoré sú živé vďaka svojim slabostiam a povahovým črtám. Úspech zaručujú tiež pôsobivé zápletky a zmysel pre dramatickú výstavbu hry. Nemenej dôležitým je Shakespearov jazyk. Mnohí prekladatelia v histórii mali sklony prekladať jeho hry vznešeným jazykom, často sa dokonca pokúšali doplňovať blankvers aj tam, kde je u Shakespeara próza. William lákal divákov do divadiel okrem iného aj súčasnosťou svojich hier, ktorej napomáha súčasný, živý jazyk obyčajných ľudí. Jeho jazyk vyniká živými obrazmi, slovnými hračkami a nevyhýba sa ani drsným výrazom. Uvádza sa, že používal až 24tisíc slov!
Krátko po jeho päťdesiatych narodeninách sa z divadelného sveta stiahol. Už prd rokom 1612 sa presťahoval z Londýna späť do Stratfordu.

Hrami si vydobyl dostatočný majetok, aby mohol nakupovať nehnuteľnosti v hlavnom, aj vo svojom rodnom meste.
Jeho zdravie sa zhoršovalo, preto na jar roku 1616 napísal svoju poslednú vôľu. Majetok v nej rozdelil medzi rodinu, priateľov a miestnu chudobu. Za necelý mesiac, 23. Apríla 1616 zomrel, bez toho, aby sa dočkal súhrnného vydania jeho diela.
To sa objavilo v roku 1623 v súbore nazvanom Prvé folio. Chýbal v ňom ešte Perikles a taktiež Dvaja vznešení príbuzní, hra napísaná na motívy Chaucerovej Rytierskej poviedky, ktorá sa však Shakespearovmu dielu dosť vymyká. To však nie je len jeden otáznik nad jeho tvorbou. Jednako sa nevie, koľko z hier, ktoré sú mu pripisované, naozaj napísal. V niektorých prípadoch ani to, ktorú z variant napísal on. Existujú totiž dvaja Hamletovia, dvaja Králi Learovia, traja Henrichovia V., a dokonca šesť Richardov III. A u žiadneho z nich nie je na rukopise Shakespearov podpis.