V Uhorsku národom v politickom zmysle slova boli len
privilegované vrstvy vyššej a nižšej šľachty bez ohľadu na
národnosť(natio hungarica). Centralizačné snahy Jozefa II. i jeho
neúspešný pokus nahradiť latinčinu ako reč župnej administratívy
nemčinou nastolili otázku štátneho jazyka ako otázku politicky veľmi
dôležitú. Nevyhnutnosť zaviesť namiesto latinčiny živý národný jazyk
do štátnej administratívy bola samozrejmá, ale tým, že vedenie štátu
bolo v rukách veľkostatkárskej šľachty, maďarčina dostávala charakter
panskej, nad ostatnými národnými jazykmi nadradenej reči. No v tomto
procese sa hlásili k rovnoprávnosti všetky národnosti Uhorska
- srbochorvátska, slovenská, rumunská a ukrajinská. Slovenská
národnosť bola v nevýhode oproti chorvátskej, srbskej i rumunskej,
lebo sa nemohla opierať o vlastné historické právo, bola integrálnou
súčasťou Uhorska. Bola tu však tradícia Veľkomoravskej ríše.
Táto tradícia, oživujúca existenciu mocného slovanského štátu, sa
viazala na územie Moravy a Slovenska. Jej závažnosť bola o to väčšia,
že bola spojená so vznikom prvého slovanského písma a s jeho tvorcami
Cyrilom a Metodom. Na túto tradíciu sa odvolávali už i predosvietenskí
obrancovia slovenskej národnosti Daniel Krman, Matej Bel, Ján Baltazár
Magin, Pavel Doležal. Zvýšenú pozornosť venoval Veľkomoravskej ríši už
Ján Severini. No skutočne buditeľský význam mala kniha Juraja Papánka
Dejiny slovenského národa - O kráľovstve a kráľoch slovanských,
o občianskych a cirkevných pomeroch ako starého, tak nového veku
Slovákov. Táto kniha oduševnila slovenských osvietencov, a to rovnako
katolíkov ako evanjelikov. Jeho kniha bola impulzom pre J. I. Bajzu
i pre A. Bernoláka a J. Fándlyho, aby vystúpili s programom
samostatnej slovenskej literatúry. Vývin smerujúci k osamostatneniu
slovenskej literatúry a k uzákoneniu spisovnej slovenčiny už tak
pokročil, že po Papánkovej obrane slovenskej národnosti a jej
historického významu(1780) bolo vystúpenie J. I. Bajzu organickým
pokračovaním tohto vývinu. Bajza, najprv ako satirický básnik,
prichádza s návrhom na spisovnú slovenčinu na začiatku vlády Jozefa
II. No tento návrh mohol publikovať len roku 1783, keď dal do tlače
svoj román René mláďenca príhodi a skusenosťi. Neodvažuje sa povýšiť
určité nárečie za spisovný jazyk.