Hugolín Gavlovič životopis

Hugolín Gavlovič patrí k spisovateľom, ktorých životné a literárne osudy pozná slovenský literárna história iba vo veľmi skromnom heuristickom rozsahu. O to húževnatejšie pretrvávajú v jej „pamäti“ niektoré neoverené, resp. nepresné tvrdenia. Meno a dielo Hugolína Gavloviča objavil a sprístupnil pre slovenskú verejnosť prvý editor jeho Valaskej školy Michal Rešetka. Vo veršovanom predslove k trnavskému vydaniu tohto diela z roku 1830 -1831 uviedol aj najzákladnejšie životopisné údaje. Ich pramene necitoval , možno však predpokladať, že ich získal z pruštianskeho františkánskeho kláštora. Ďalšie literárnohistorické bádanie Rešetkove bibliografické údaje dosť dlho podstatnejšie nerozšírilo. O ich významné doplnenie pričinil sa v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia literárny historik Celestín Lepáček, ktorý podal prameňmi podložené spresnenie viacerých životopisných faktov.


Sociálny a národnostný pôvod

Podľa zistenia C. Lepáčka Hugolín Gavlovič sa narodil 11. novembra 1712 v Czarnom Dunajci v Poľsku. Pri krste dostal meno Martin, meno Hugolín prijal až pri vstupe do rehole. Doterajší literárnohistorický výskum nepriniesol zatiaľ spresnenie o sociálnom pôvode Hugolína Gavloviča. V czarnodunajeckej matrike sobášených pri sobáši Gavlovičových rodičov 4. mája 1704 uvedené sú ibá mená a územný pôvod (Casimir Gawlowicz a Barbara Jugarzanka „de Czarnodunajec“); neuvádzal sa ani vek, ani sociálne, resp. spoločenské zaradenie. Dá sa však predpokladať, že išlo o príslušníkov nižších spoločenských vrstiev, ktorí nemuseli nevyhnutne patriť medzi poddaných. Podľa označenia „de Czarnodunajec“ možno ďalej usudzovať, že aspoň jeden z Gavlovičovych rodičov pred sobášom býval a azda sa aj narodil v tejto pohraničnej obci. Vie sa, že už od svojho prvého roka bol Gavlovič vychovávaný v Trstenej na Orave. Vyplýva to zo záznamu v matrike novicov v kláštore v Pruskom, ktorí v roku 1733 zložili rehoľné sľuby.
Mená rodičov (najmä matky) so značnou pravdepodobnosťou napovedajú ich poľskú národnosť. Podľa zemepisnej polohy Czarneho Dunajca možno odôvodnene predpokladať intenzívnejšie susedské, resp. aj príbuzenské kontakty jeho obyvateľov s blízkou oravskou stranou. Gavlovičov osud totiž naznačuje, že prinajmenšom niektorý z jeho rodičov mohol byť so Slovenskom v bližšom či vzdialenejšom, možno aj príbuzenskom spojení.

Formulácia v zozname novicov z roku 1733 na prvý pohľad dosť jednoznačne potvrdzuje, že dvadsaťročný Gavlovič si pravdepodobne uvedomoval poľskú národnú príslušnosť. Totiž do istej mieri to môžeme považovať za jeho nepriamu výpoveď. Ďalší doklad tiež do istej mieri relativizuje chápanie označenia pôvodu („Polonius) v zmysle národnom. V zozname príslušníkov františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie podľa národnosti z roku 1771 medzi pátrami a frátrami-laikmi, ktorí sa prihlásili k „natio Slovonica“, nachádzame aj meno Hugolína Gavloviča. Uvedené fakty nútia nás pri hodnotení Gavlovičovho národnostného cítenia k značnej obozretnosti. Zdá sa totiž, že ak sa ako dvadsaťročný považoval za Poliaka, išlo pravdepodobne skôr asi o teritoriálne, než o nacionálne určenie, ktoré aj preto v neskoršom životnom období podľa všetkého nezdôrazňoval. Ani jeho literárne dielo nenesie totiž badateľnejšie rezíduá poľského národného povedomia. Gavlovičov kultivovaný slovenský literárny jazyk potvrdzuje naopak dosť hodnoverne jeho splynutie s domácou slovenskou kultúrnou a jazykovou tradíciou. Štúdiá

Nie sú známe nijaké doklady, kedy, kde a ako Gavlovič získal základné vzdelanie. Lepáček - a po ňom ďalší – iba predpokladali, že ho nadobudol v Trstenej. Stredoškolské štúdia – rovnako podľa Lepáčka – bol by Gavlovič mal absolvovať v Žiline. Podľa konceptu Gavlovičovho listu V. Gazdovi, publikovaný Lepáčkom v roku 1946, Gavlovič ukončil v Žiline len najnižšiu gramatickú triedu. Najbližším znýmym dátumom v Gavlovičovom živote je 30. jún 1733, keď vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie a prijal meno Hugolín. Do rehoľného rúcha bol oblečený v Hlohovci, rok noviciátu (1733-1734) strávil v kláštore v Pruskom. Po skončení kandidátskej lehoty- podľa Lepáčkových výskumov – odišiel Gavlovič do Beckova (1734-1736). V tamojšom kláštore bol v tom čase zriadený filozofický kurz, kde budúci bohoslovci z františkánskeho rádu absolvovali predpísané dvojročné štúdium filozofie. Po skončení filozofickej prípravy ( od roku 1736) pokračoval v štúdiu teológie v žilinskom kláštore. Za kňaza bol vysvätený už ako poslucháč štvrtého semestra v roku 1738. Štúdium teológie v Žiline dokončil v roku 1742. Pôsobiská

Podľa Lepáčkových zistení po skončení štúdia ostal Hugolín Gavlovič ako rehoľný kňaz v Žiline, kde vykonával kazateľské povolanie a funkciu hospodárskeho správcu kláštora. 13. júna 1743 ho hlavné predstavenstvo preložilo do Beckova a po roku (10. júna 1744) do Pruského. Členom komunity tamojšieho kláštora ostal až do konca života , posledných dvanásť rokov ako kaplán v rodine Madocsányiovcov v Horovciach.

Túto skutočnosť potvrdzujú aj Gavlovičové datovania všetkyćh rukopisov, ktoré napísal, resp. dokončil v tomto období. Od Lepáčkových životopisných výskumov traduje sa v slovenskej literárnej histórii tvrdenie, že Gavlovič v rodine Madocsányiovcov pôsobil aj ako vychovávateľ. Uvedený životopisný údaj sa preberal bez akýchkoľvek pochybností až do najnovších čias. Prvý Gavlovičov životopisec M. Rešetka uvádza, že u Madocsányich pôsobil Gavlovič ako kaplán. Hodnovernosť jeho údaju potvrdzujú aj kláštorné záznamy a schematizmy, v ktorých je Gavlovič v rokoch 1775-1786 označovaný výlučne ako „capell“. (anus) in Horócz“. Isté však je, že posledné roky svojho života strávil u rodiny Madocsányiovcov. Choroba

Skutočnosť, že provinciálne predstavenstvo ponechalo Hugolína Gavloviča po celých 43 rokov na jednom pôsobisku, súvisí zrejme s jeho pľúcnou chorobou, ktorá mala tuberkulózny charakter (phthysis). Rešetka a Lepáček datujú ochorenie( bez uvedenia prameňa) do roku 1745. Kláštorné záznamy z rokov 1765-1773 na druhej strane naznačujú istú stabilizáciu, ba azda i zlepšenie Gavlovičovho zdravotného stavu. Podľa nich bol Gavlovič v uvedenom období pridelený ako „adjutor“ na fary v Štiavníku, v Papradne, v Považskej Bystrici, v Predmieri, v Dubnici nad Váhom a v Súľove. Takáto pomoc bola počas výročitých sviatkov spojená so značnou námahou a vyžadovala si uspokojivú fyzickú kondíciu.
O spôsobe svojej liečby zmienil sa Gavlovič v podtitule Valaskej školy , kde uvádza , že dielo vzniklo „na salaši osvíceného pána gróga Xaveriusa Königsegg.. pod zámkem Vršatským a na Chrástkovej“, kde autor „k zdraví svému žinčicu užíval“. Ako tvrdí Lepáček, túto terapiu odporúčal Gavlovičovi kláštorný „chirurgus“ , fráter Filip Lentz. Posledné mesiace svojho života (7.1.-4.6.1787) strávil Hugolín Gavlovič na lôžku v kaštieli Madocsányiovcov. Zomrel 4. júna 1787 po štvormesačnom znášaní suchôt a horúčok.