Matej Bel životopis

BEL, Matej (Belius, pseud. Bujdosó Magyarfi, Meliboeus, Mit Beter,
Milovník Bedlivý, Manželúv Bedlivý Ctitel, Milovník Božích Prikáza-
ní, Milovník Božího slova) -. polyhistor, vlastivedný pracovník,
stredoškolský učiteľ (22. 3. 1684 Očová, okr. Zvolen - 29. 8. 1749
Bratislava). Otec Matej B. - Funtík, poddaný roľník a mäsiar
(?-1702), matka Alžbeta, rod. Česneková. Manželka Zuzana, rod. Hermanová (?-1767), dcéra banskobystrického lekárnika, mal 8 detí,
z nich => Karol Ondrej, -=> Matej Gottfried a Ján Teofil, gelnický
lekár.

Rektor školy v Klosterbergene pri Magdeburgu, 1708 prorektor,
1710 rektor ev. gymnázia, 1708-09 zároveň ev. pastor pri špitálskom
kostole sv. Alžbety v Banskej Bystrici,1714-19 rektor ev. gymnázia, od
1719 farár nem. ev. cirkvi v Bratislave, od 1748 na dóchodku. Zomrel na
ceste z rak. kúpelov Altenburg, kde bol na liečení.

Na gymnáziu v Banskej Bystrici ho ovplyvnili jeho prof. J. Burius ml. a J. Pilárik, na univerzite v Halle najmá prof. morálnej filozofie A. H. Francke (začas bol vychovávatelom jeho syna), prof. filozofie J. F. Buddaeus, latinčiny K. Cellarius-Keller, prirodzeného a verejného
práva Ch. Thomasius a J. P. Ludewig. V období jeho štúdia prevládal
na hallskej univerzite protischolastický duch, bola centrom nem. pietizmu, náboženského prúdu, kt. mal objektívne spoločenské korene
a zo zač. sa prelínal s raným osvietenstvom a jeho teóriou prirodzeného
práva. Pretože na Slo. na ružomberskej synode 1709 bol pietizmus
najmá zásluhou D. Kana odsúdený a zakázaný, sám sa musel po
zvolení za farára v Banskej Bystrici podrobit skúškam z pravovernosti. Zostal však jeho trvalým, aj ked umierneným prívržencom, jeho
zásluhou sa Bratislava stala jeho uh. centrom (malé Halle). V 20. rokoch sa v kontakte s protestantskými členmi náboženskej snemovej
komisie zasadzoval za spoluprácu luteránovi s kalvínmi, v čom vplýval
aj na D. Krmana. Pietizmus ho ovplyvňoval najmá v náboženskej
a pedagogickej oblasti.

Jeho svetonázor v mladosti výrazne ovplyvnilo stavovské povstanie
uh. šlachty proti Habsburgovcom, vedené Františkom II. Rákocim, kt. dávalo protestantom možnosti náboženských slobôd. Ako jeho prívr-
ženca, ho v januári 1709 v Banskej Bystrici odsúdil cisársky generál
Heister ako buriča. na smrt, napokon ho omilostil. Za svoje pokrokové
spoločenské názory mal neprajníkov najmá medzi šlachtou, meštian-
stvom i v samej cirkvi v Uhorsku aj mimo nebo.

Okolo 1720 ho obvinili,
že študijné cesty po Uhorsku, na kt. skúmal prírodné podmienky
jednotlivých oblastí a možnosti ich ekonomického využitia, využíva na
špionáž pre cudzie mocnosti. Tomuto obvineniu sa ubránil a svojou
vedeckou prácou získal verejné uznanie, nezvyklé na ev. vzdelanca:
cisár Karol VI. financoval vydávanie jeho vlastivedných práv, vysoká
kat. cirk. hierarchia vydávanie hist. prameňov, zlatú medailu s vlast-
ným portrétom mu venoval pápež Klement XII.

Uh. vlastenec, kt. sa však úplne nestotožňoval s dobovým patriotiz-
mom uh. šľachty. Vo verejnej, pedagogickej a vedeckej činnosti venoval
veľké úsilie vzájomnému pochopeniu a zblíženiu národov Uhorska. Jeho rodina bola nem., jeho synovia sa stali nem. vzdelancami, ako
farár nem. církvi sa zameral na dejiny a súčasný stav Nemcov
v Uhorsku. Za vládnúci národ pokladal Madarov, resp. mad. šľachtu;
v prospech mad. kultúry vykonal najviac v histórii, jazyku a literatúre. Nezabudol ani na svoj slov. póvod, slov. povedonůe prejavil v mnohých
právach: v Notitiách vyzdvihol populačnú silu, pracovitost a podnika-
vost slov. ľudu, pri opise národnostných bojov v mestách očividne
podporoval Slovákovi proti nem. patriciátu, vyzdvihol schopnost slov. vzdelancov plebejského póvodu, v duchu Maginovej Apológie, kt.
výskumu prameňov k dejinám Uhorska. Plánoval vydať 3 zv., v každom
po 10 prameňoch. Vyšiel iba 1. zv., z dalšieho 2 pramene, ostatné zostali
v rkp. Jednotlivé časti venoval významným magnátom al. kat. cirkevným hodnostárom, prevažná časť prameňov sa vzťahovala na uh. dejiny 16. a 17. stor.

Jeho hl. životným dielom bol projekt komplexného vlastivedného
hist.-geografického výskumu Uhorska. Podľa rkp. diela (Descriptio
Hungariae) slov. exulanta v Nemecku K. Parschitia vypracoval
1718-19 dotazník opisu uh. stolíc, 1723 svoj projekt Posol starého
a nového Uhorska (Hungariae.. prodromus). Podľa neho mal staré
Uhorsko spracovať v 4 knihách (Skýtska, Hunská, Avarská, Madar-
ská), nové v 3 knihách (Dejiny, Zemepis, Prírodopis). Zemepis mal
okrem všeobecného geografického opisu obsahovať hist.-geografický
obraz všetkých 48 uh. stolíc. Prírodopis mal mať 14 častí. Z tohto
projektu sa realizovala iba kniha Zemepisu - Notitia. Z jej plánova-
ných 6-7 zv. vyšli 4: 1. zahrnuje hist.-geografické poznatky (notitie)
Bratislavy a Bratislavskej stolice, 2. dokončeme Bratislavskej stolice,
stolicu Turčiansku, Zvolenskú a Liptovskú, 3. stolice Pešť, Pilis a Solt,
4.

Novohradskú, Tekovskú, Hontiansku, Nitriansku a Malohontskú
stolicu. (V 5. zv. ma.li byť stolice Gemer, Šariš, Zemplín, Abov, v 6. Komárno, Ostrihom, Orava, Trenčín). Notitie ostatných uh. stolíc
ostali v rkp, v jeho rkp. pozostalosti sa zachovali takmer všetky
podklady knihy Prírodopis, sú v mad. archívoch (najmä v Budapešti
a Esztergome), jeho vdova ich 1760 predala arcibiskupovi J. Baťánovi,
časť kúpil A. F. Kollár pre Dvorskú knižnicu vo Viedni.

Skúsenosti z kolektívnych prác na Notitiách i poznatky z vyspelejších
európskych krajin ho podnietili zabezpečiť širšiu a trvalejšiu organizač-
nú bázu rozvoja vedeckého života v Uhorsku. R. 1735 vypracoval
a vrcholným uh. orgánom predložil návrh na založenie celouh. učenej
spoločnosti so sídlom v Bratislave. Mala mať 4 tr. a svojím členom
vydávať časopis Observationes Posonienses. Návrh však narazil na
odpor jezuitov a nerealizoval sa. Zakladateľ uh. vlastivednej školy, kt. principy pretrvali až do 19. stor. Vedecké práce publikoval v Miscella-
nea Berolinensia, Nova Lipsensia, Hamburger Magazín a i. (písal
v 4 rečiach).

Jedna z najväčších uh. a slov. vedeckých postáv 18. stor. (Veľká
ozdoba Uhorska-Magnum decus Hungariae), rešpektovaná aj v zahra-
ničí: člen londýnskej Royal Society, berlínskej der Wissenschaften,
jenskej Societas latina, olomouckej Societas incognitorum. 300. výročie
jeho narodenia zaradili do kalendára výročí UNESCO na rok 1984.