Pochádzal z rodiny hájnika. Tri triedy ľudovej školy vychodil v Zázrivej, štvrtú v Polhore. Do nižšieho gymnázia chodil v Trstenej (1915 – 19), na vyššie gymnázium prešiel do Ružomberka (1919-21), ale pre otcovu tragickú smrť (1920) a pre nedostatok prostriedkov štúdium prerušil a stal sa pomocným redaktorom v redakcii Slováka a potom úradníkom v Spolku sv. Vojtecha v Trnave (1921 – 22). V septembri 1922 odišiel šudovať na Štátnu vyššiu lesnícku školu do Banskej Štiavnice, ale po dvoch rokoch pre existenčné problémy štúdium znovu zanechal a šiel pracovať do radakcie časopisu Slovenský národ v Bratislave (1924 – 26), kde bol až do jeho zániku. R. 1927 bol nezamestnaný a venoval sa literárnej tvorbe. R. 1928 nastúpil do redakcie denníka HSĽS Slovák ako reportér, súdničkár a neskôr redaktor kultúrnej rubriky. Tu pracoval až do novembra 1940, keď sa stal šéfredaktorom fašistického denníka Gardista (1940 – 45). Pred oslobodením r. 1945 emigroval do Rakúska, po dvoch rokoch sa však vrátil. R. 1947 bol postavený pred ľudový súd a r. 1948 odsúdený na verejné pokarhanie. Usadil sa v Chorvátskom Grobe a r. 1974 sa presťahoval do Bratislavy. V 50. rokoch sa venoval najmä prekladaniu a od druhej polovice 50. rokov znovu aj písaniu umeleckej prózy.
Prvú poviedku Ej, ten tanec uverejnil už ako šestnásťročný vo Vatre (1920) a tam publikoval i niekoľko ďalších začiatočných prác. Vzťahy a priateľstvá z mladosti s okruhom spolupracovníkov Vatry, ktorí inklinovali k nacionálo-náboženskej a ľudáckej ideológii, čiastočne ovplyvnili aj osobné osudy a politickú orientáciu M. Urbana. Neformovali však v rozhodujúcej miere ideovo-umeleckú podstatu jeho prozaického diela. Tá sa utvárala zložitejšie, protirečivejšie, ba v prvej fáze – až do románu Hmly na úsvite – aj progresívnejšie. Určoval ju zmysel pre realitu a pre revolučné premeny spoločenskej reality, hoci u Urbana bol zmysel pre revolučné vždy le živelný. Ani on, ani jeho literárni hrdinovia sa nedostali k uvedomelému socialistickému názoru, hoci v 20. rokoch mali niekedy k nemu blízko. Živelná revolučnosť, ako i niektoré názory na spoločenskú funkciu a poslanie literatúry zbližovali na prelome 20. a 30. rokov M. Urbana aj s úsiliami proletárskej literatúry. V anketách DAVu napríklad pozitívne formuloval svoj postoj k Sovietskemu zväzu i k sovietskej literatúre a davisti ho v tom čase považovali – najmä pre román Živý bič – za súbežca revolučnej slovenskej literatúry.