"Najstaršou a najsilnejšou ľudskou emóciou je strach. A najstarším a najsilnejším druhom strachu je strach z neznámeho," tvrdil človek, ktorý v strachu prežil celý svoj život. Vďaka bezútešnosti jeho existencie však mohi vzniknúť vynikajúce stršidelné príbehy. Vďaka tomu je H. P. L. považovaný za otca moderného hororu.
Ak mal niekto naozaj dobrý dôvod stať sa majstrom hrôžy, bol to jednoznačne Howard Philips Lovecraft. Vlastne, mal niekoľko dobrých dôvodov. V skutočnom živote obklopený iba šialenstvom, nešťastím a smrťou, zvolil si existenciu v temnom svete fantázie. Howard Philips Lovecraft sa narodil 20. augusta 1890 v americkom meste Providence. Zrodenie však bolo asi jedinou svetlou chvíľkou jeho života. Pri jeho kolíske totiž zrejme stála povestná trinásta sudička, ktorá mu do vienka nadelila iba nešťastie. Začalo sa to, už keď mal tri roky. Jeho otec, ktorý robil obchodného cestujúceho, Windfield Scott Lovecraft, utrpel v jednom z chicagských hotelov ťažký nervový záchvat. Domov do Providence ho priviezli vo zvieracej kazajke. Umiestnili ho v ústave pre chorobomyseľných, kde o päť rokov neskôr zomrel. Údajne na následky syfilisu. Malý H. P. obklopený psychicky narušenou matkou Sarah Susan Philips Lovecraftovou a čudáckym starým otcom, ktorého fascinovalo všetko tajuplné, záhadné a nadprirodzené, trávil detstvo v tmavých zákutiach strašidelného viktriánskeho domu, kde sa pri svetle siečok podrobne zoznamoval s rozsiahlou knižnicou. Vďaka tomu už ako dvojročný recitoval poéziu, o rok neskôr sa naučil čítať a ako šesťročný aj písať. Kým dovŕšil školský vek, mal už dôkladne preštudovanú arabskú a grécku mytológiu, ale aj strašidelné gotické romány.
V roku 1904 však starý otec zomrel a rodina musela v dôsledku finančnej tiesne predať svoje honosné sídlo. Stratu rodného domu najhoršie znášal H. P. Zničený sa dokonca pokúsil o samovraždu. Nervovo sa zrútil, a to bol dôvod, prečo nedokončil strednú školu. Čoraz väčšmi sa utavieral do seba a málokedy sa odvážil vyjsť von. Dlhé, bezútešné dni tráil čítaním a písaním. V tom čase jeho zviazanosť s matkou prerástla do nezravého vzťahu lásky a nenávisti. Matka, ktorá doposiaľ neperkonala traumu z manželovej smrti, z nej obviňvoala práve svojho syna. Často ho verbálne i psychicky napádala a v zápätí to ľutovala. V roku 1919 sa však, podobne ako jej manžel, psychicky zrútila, a rovnako ako on skončila v ústave, kde o dva roky neskôr zomrela. H. P. bol z jej smrti otrasený.