A to práve ona drabná, neslávna práca na poli mravnosti, osvety a národnieho hospodárstva.“
Po skončení štúdia pracoval ako lekár v Ružomberku, naďalej však ostával aktívnym ako politik i publicista. Podielal sa na redigovaní Hlasu a časopisu Nové časy. Uhorská vrchnosť sledovala každý jeho krok a dvakrát ho žalárovala. Za prvej svetovej vojny patril k najaktívnejším slovenským politikom. Presadzoval politickú aktivitu v zmysle boja za samostatný česko – slovenský štát. Bol slávnostným rečníkom na prvomájovej manifestácii slovenských robotníkov v roku 1918 v Liptovskom Mikuláši. Do svojej reči i do rezolúcie vložil požiadavku vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Za to ho nechala uhorská vláda internovať v Czegléde. Po prepustení sa rozhodol odísť do Prahy, aby sa vyhol prenasledovaniu uhorskou políciou. V Prahe sa stal svedkom vyhlásenia Česko – Slovenskej republiky a bol dodatočne prijatý do Národného výboru československého. Tak sa síce náhodou, ale podľa zásluh stal slovenským mužom 28. októbra. V prvej Československej republike sa Vavro Šrobár stal prvým ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, úlohou ktorého bolo zabezpečiť politické a administratívne začlenenie Slovenska do novej republiky. Bol ešte ministrom zdravotníctva a školstva. Postupne sa však z politickej scény vytrácal. Od roku 1925 bol senátorom, t. j. členom hornej snemovne československého parlamentu. Bola to čestná funkcia, ale nedávala veľký priestor pre aktívnu politickú činnosť.
Vavro Šrobár patril k popredným predstaviteľom politického čechoslovakizmu na Slovensku. Presadzoval názor, že perspektíva slovenského národa je zabezpečená najlepšie tak, keď bude vystupovať navonok ako súčasť jednotného politického národa československého. Takýto postoj mu nemohol zabezpečiť na Slovensku popularitu a hlasy pri voľbách. Tak, ako ho tento postoj vysunul do popredia v októbri 1918, tak ho zas v ďalších rokoch zatláčal do úzadia. Viac ako politike sa venoval práci na bratislavskej univerzite, kde pôsobil ako docent a od roku 1935 ako profesor v odbore sociálneho lekárstva.
Politicky sa opäť začal aktivizovať až v česko- slovenskom odboji za slovenského štátu. Orientoval sa na československú emigrantskú vládu v Londýne. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, postavil sa vtedy 77- ročný na čelo odboja. Stal sa tak, spolu s Karolom Šmidkem, jedným z predsedov Slovenskej národnej rady.
V politickom živote ostal aj po oslobodení. Stal sa ministrom financií, neskôr ministrom pre zjednotenie zákonov. Vystupoval najprv v rámci Demokratickej strany a bol aj členom jej vedenia.