ŽIVOT A DIELA

Medzi Rímom a Neapolom leží pri Aquine zámok Roccasecca, kde sa v roku 1225 narodil, ako syn grófa Landulfa z Aquiny, Tomáš. Ako päťročný bol daný na výchovu k Benediktínom do neďaleko ležiaceho opátstva Monte Cassino. Ešte ako chlapec odišiel na univerzitu v Neapoli, aby študoval umenie. Vo svojich sedemnástich rokoch vstúpil do Dominikánskeho rádu. Ten ho nasledujúci rok vyslal k zdokonaleniu vzdelania do Paríža. V Paríži sa zoznámil s Albertom Veľkým, ktorý sa stal jeho učiteľom. Albert ho po trojročnom štúdiu v Paríži zobral so sebou do Kolína, kde Tomáš pod jeho vedením študoval ďalšie štyri roky. V roku 1252 sa Tomáš opäť vracia do Paríža, aby tam zahájil svoju akademickú činnosť. Poslanie učiteľa teológie si pritom veľmi vážil. Po návrate do rodného Talianska, kde pôsobil okrem iného aj ako teológ pápežského dvora, sa zoznámil so svojim spolubratom Vilémom z Moerbeku, ktorý ovládal klasické jazyky. Vilém preložil mnoho gréckych diel, predovšetkým Aristotelových, do latinčiny. Tu Tomáš spoznal Aristotela a začal sa hlbšie zaujímať o jeho diela, hlbšie ako jeho učiteľ Albert. Vrchol Tomášovej vedeckej dráhy tvoril jeho druhý pobyt v Paríži v rokoch 1269 – 1272. Tomáš sa stal najoslavovanejším učiteľom teológie. Jeho rád ho vyslal založiť generálne štúdium teológie ( rádovú univerzitu ) v Neapole. Odtiaľ ho povolal pápež k účasti na koncile v Lyone ( 1274 ). Zomrel cestou v kláštore Fossa Nova, ležiacom medzi Rímom a Neapolom, neďaleko Priverni. Pre svoju jemnosť a čistotu charakteru bol nazývaný „doctor angelicus“, anjelský učiteľ. Spisy, ktoré boli preskúmaním rukopisu uznané za jeho pravé, môžeme rozdeliť do týchto skupín:
1. Komentáre k Aristotelovi. Je ich celkom 12 a vysvetľujú Aristotelové spisy o Etike, Fyzike, Metafyzike a komentujú knihy O duši, O nebi a zemi, O vzniku a zániku a mnohé iné.
2. Menšie filozofické spisy. Z tých treba spomenúť spis „O jednote intelektu proti averroistom“. Ide o Tomášovú polemiku s duchovným hnutím, ktoré malo na parížskej univerzite značný vplyv. Ideou bolo nachádzanie vyššej a čistejšej pravdy vo filozofii. Táto ideológia bola samozrejme cirkvou zavrhnutá.
3. Súhrnné teologické výklady. Sem patria dve z najdôležitejších Tomášových diel:“Komentár ku knihám sentencií Petra Lombardského“ a „Suma teologická“.
4. Takzvané Questiones. Literárne zápisy polemických teologických rozhovorov, ktoré sa pravideľne konali na univerzitách.
5. Menšie spisy ku kresťanským dogmám.

Celkom 12 titulov.
6. Apologetické diela. t.j. také, ktoré slúžia na obranu kresťanskej viery. Z nich najznámejšie je “Suma proti pohanom“.
7. Spisy k filozofii práva, štátu a spoločnosti. Celkom 6 titulov, medzi nimi „O vláde kniežat“ a jeden spis o zachádzaní so židmi.
8. Spisy o ráde a rádových pravidlách.
9. Exegetické spisy k výkladu Písma svätého.

EXISTENCIA A ESENCIA BOHA

Existencia Boha sa dá podľa Tomáša dokázať rozumom. Pritom nesúhlasí s vetou: „Boh existuje,“ lebo ako hovorí, človeku je táto veta nezrozumiteľná. Suma teologická obsahuje päť bezprostredne súvisiacich dôkazov existencie Boha. Prvý dôkaz je prevzatý z pohybu. Je isté a zmysľovou skúsenosťou zaručené, že niečo je v tomto svete pohybované. Je ale nemožné, aby sa niečo pohybovalo samo. Z toho vyplýva, že všetko čo je pohybované, musí byť pohybované niečim iným. Keď je teda to, čím je pohybované pohybovaným, tiež pohybované, musí to byť opäť pohybované niečim iným a to opäť niečim iným. Nie je ale možná nekonečnosť, lebo v tom prípade by nebolo prvohýbateľa. Druhý dôkaz vychádza z povahy spôsobujúcej príčiny. V zmyslovom svete nachádzame rad pôsobiacich príčin. I v tomto prípade však nemôžeme postupovať do nekonečna. Je preto nutné prijať prvú pôsobiacu príčinu, ktorú všetci nazývajú Boh. Tretí dôkaz vychádza podobným spôsobom od nutného. Ani tu nemožno ísť do nekonečna pri spätnom sledovaní reťazca, ktorý vykazuje, odkiaľ má niečo nutného svoju nutnosť. Na začiatok musíme klásť niečo, čo má svoju nutnosť v sebe samom, čiže Boha. Štvrtý dôkaz vychádza zo stupňov bytia, ktoré nachádzame vo všetkom bytí. Piaty dôkaz je teologický, vychádzajúci z pozorovaní účelového usporiadania celej prírody. Tomáš nás učí vidieť Boha ako stvoriteľa sveta.

VIERA A POZNANIE

Oblasť poznania a oblasť viery sú podľa Tomáša presne vymedzené. Pokiaľ ide o poznanie, je hlboko presvedčený, že existuje zákonite usporiadaná ríša skutočnosti a že ju môžeme poznať. To znamená, že rozhodne trvá na možnosti pravdivého, objektívneho poznania a že odmieta ( podobne ako Augustín ) každú filozofiu, ktorá pokladá skutočnosť len za myšlienkový výtvor ľudského ducha. I keď je naše poznanie objektívne a pravdivé, predsa to nestačí. Nad ríšou poznania- filozofického, metafyzického- sa nachádza ríša nadprirodzenej pravdy. Do tejto ríše sa nedá preniknúť iba obyčajným vypätím prirodzenej schopnosti myslieť.

Tu sa Tomáš odlišuje od ranných scholastikov, ktorý sa snažili celý obor kresťanskej dogmatiky rozumovo vysvetliť a urobiť pochopiteľným. Do oboru, ktorý sa vymyká filozofickému skúmaniu, patrí práve tajomstvo kresťanskej viery: trojjedinosť Boha, vskriesenie Pána Ježiša. Tu ide podľa Tomáša o nadprirodzené pravdy, ktoré môžeme prijať len na základe viery ako obsahu Božieho zjavenia. Kresťanská pravda rozum síce presahuje, ale nieje s ním v rozpore. Pravda môže byť len jedna, lebo pochádza z Boha. Z toho vyplýva, že filozofia môže byť v službách teológie.

ČLOVEK A DUŠA

Ľudská duša je pre Tomáša predmetom láskyplného a intenzívneho skúmania a uvažovania. Východiskom je pre neho Aristoteles, Aristotelovská náuka o pasívnej látke a o forme ako aktívnom, pôsobiacom princípe. Duša je formujúci princíp, ktorý tvorí základ všetkých javov života. Tomáš podáva výklad o tom, že ľudská duša je netelesná, to znamená že je čistá forma bez látky a že je čisto duchovná, na látke nezávislá substancia. Z toho vyvodzuje jej nezničiteľnosť a nesmrteľnosť. Taktiež ľudskú túžbu po nesmrteľnosti, ktorú nemožno považovať za prázdny klam, chápe ako dôkaz nesmrteľnosti duševnej substancie. V teórii jednotlivých duševných mohutností nadväzuje Tomáš na Aristotela. Podobne ako on, rozlišuje mohutnosť vegetatívnu ( látková výmena, rozmnožovanie ) od mohutnosti zmyslového vnímania, žiadostivosti a voľného, ľubovolného pohybu u zvierat. U človeka k tomu pridáva mohutnosť intelektuálnu, rozum. Tomáš dáva jednoznačne rozumu prednosť pred vôlou. Intelekt je vznešenejší než vôla. Na náuku o duši a o teórii poznania naväzuje etika. Tomáš hovorí:“Tri veci je treba človeku ku spáse: vedieť, v čo má veriť, vedieť, čo má žiadať a vedieť, čo má robiť.“

POLITIKA

Človek je pre Tomáša, rovnako ako pre Aristotela, zoón politikon, živočích spoločenský. Keď je teda pre človeka prirodzené žiť v spoločenstve s ostatnými, potom musí existovať medzi luďmi niečo, čím je toto množstvo riadené. Pri takom veľkom počte ľudí a pri snahe jednotlivca jednať egoisticky pre svoj súkromný záujem, by sa ľudská spoločnosť rozpadla nebyť niekoho, kto by sa staral o spoločné dobro spoločnosti. Takto je Tomášom odôvodnená nutnosť sociálnej autority. Pretože ľudská prirodzenosť, ktorá robí štát nutným, bola stvorená Bohom, je Boh, ako učí Písmo, pôvodcom vrchnosti. Pokiaľ ide o formu štátu, Tomáš sa pridŕža Aristotelovmu deleniu na monarchiu, aristokraciu a politeu, ktorým pripadajú úpadkové formy tyranie, oligarchie a demokracie. Z dobrých foriem štátu si Tomáš vyberá monarchiu, o ktorej má ideálnu predstavu.

Ako hovorí, kráľ musí byť vo svojej ríši tým, čím je duša v tele a Boh vo svete. Vláda dobrého kráľa musí byť obrazom vlády Božej vo svete. Pretože Tomáš považuje štát za mravnú veličinu, poveruje ho viesť občanov k spravodlivému a cnostnému životu. Za najdôležitejší predpoklad pri tom považuje zachovanie mieru. Ďalšou podmienkou je vytvorenie blahobytu, avšak cnostný život v mieri a blahobyte nieje posledným cieľom ľudského života, lebo ako hovorí Tomáš, týmto cieľom je dosiahnutie nebeskej blaženosti a viesť k nej človeka nieje úlohou pozemskej vrchnosti, ale úlohou cirkvi.

VÝZNAM TOMÁŠA AKVINSKÉHO

Jeho starý učiteľ Albert Veľký, ktorý ho prežil, ho označil za „svetlo cirkvi“. Významný pápeži si cenili jeho učenie, ktoré sa stalo oficiálnou filozofiou dominikánského rádu. V roku 1322 bol Tomáš vyhlásený za svätého a v roku 1879 bol konečne tomizmus povýšený na oficiálnu filozofiu katolíckej cirkvi. Po novom usporiadaní cirkevného vysokoškolského štúdia pápežovým nariadením, sa v roku 1931, dostal tomášov princíp do prednášok filozofie. V súvislosti s tým, zažil tomizmus v 19. a 20. storočí významnú renesanciu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Tomáš Akvinský životopis