Obsahuje materializmus aj dialektiku, ale zavŕšil ju ako objektívnoidealistický systém. Podľa Aristotela aj hmota aj duch existujú objektívne, večne, neboli stvorené. Aristoteles uznáva objektívnu existenciu hmoty ako pasívnej látky, ktorá je nevyhnutná pre existenciu vecí. Aby však mohla vzniknúť reálna vec, musí k tejto látke pristúpiť aktívny duchovný princíp – forma. Duchovná forma má samostatnú existenciu a ako aktívny princíp predchádza vzniku hmotných vecí. Vznik vecí spôsobuje vonkajšia príčina, ktorá vyvoláva pohyb od možnosti ku skutočnosti, od látky k jej jednote s formou. Smer pohybu určuje tzv. vnútorná príčina – účel, ktorý dáva pohybu cieľ a umožňuje vznik určitej veci. Aristotelova predstava o pohybe je teologická [gréc. telos – účel].
Látka je teda podľa Aristotela večná, ani nevzniká, ani nezaniká. Konkrétnu podobu látke však dáva forma [tvar]. K spojeniu látky a formy dochádza pohybom – „procesom premeny potencionálneho na aktuálne“. [Napríklad mramor ako látka je potencionálnou sochou. Keď dostane pôsobením sochára tvar – formu, premení sa na aktuálnu, t. j. existujúcu sochu.] Pohyb Aristoteles považoval za večný, zmenu chápal ako následok príčiny. Rozlišoval šesť druhov pohybu: zánik, vznik, zväčšenie [vzrast], zmenšenie, zmenu v akosti a premiestňovanie v priestore.
Aj keď rozlišoval viacero druhov pohybu, nechápal ich ako niečo chaotické a bezúčelové. Naopak, od neurčitosti smerovali k tvaru, viedli k určitému cieľu, k dosiahnutiu „stavu dokonalosti“, usmerňovanému vnútornou entelechiou [to, čo má cieľ v samom sebe]. Za prvopríčinu pohybov vo svete označil prvého hýbateľa. On je počiatkom všetkého pohybu, vďaka nemu sa možnosť stane skutočnosťou. Sám prvotný hýbateľ je však nehybný, večný a oddelený od jednotlivých vecí.
Pomocou definovaných a klasických pojmov dospel k poznaniu, že súcno je objektívna a poznateľná skutočnosť, že sa dá vysvetliť. Aristoteles teda uznal prvotnosť prírody. Poznanie hodnotil ako jednu z najvýznamnejších schopností človeka.
Poznanie sa uskutočňuje zmyslovým vnímaním a naň nadväzujúcou rozumovou činnosťou – myslením. Kto však chce vedecky myslieť, nevyhnutne musí abstrahovať, pretože len abstrahovanie umožňuje vytváranie logických pojmov a výrokov o súcne. Najvyššie abstrakcie nazval kategórie. Aristoteles sa stal zakladateľom logiky, vytvoril z nej osobitnú systematickú vedu. Chápal ju ako náuku o formách a metódach myslenia a považoval ju za nástroj rozvíjania ostatných vied.