Človek sa orientuje v priestore najmä zrakom – jeho ústrojom je oko. Jej vonkajšia vrstva, bielko, je väzivová, vpredu prechádza do priehľadnej rohovky. Stredná vrstva sa skladá z cievovky, vpredu z vráskavcového telesa, na ktorom visí priehľadná pružná šošovka a z dúhovky. V dúhovke je otvor – zrenica. Zrenica sa sťahom svalov v dúhovke zväčšuje alebo zmenšuje podľa množstva svetla dopadajúceho do oka. Vnútorná vrstva je sietnica. Obsahuje bunky citlivé na svetlo – tyčinky a čapíky. Pomocou tyčiniek získavame čiernobiely obraz pozorovaného okolia, pomocou čapíkov vidíme farebne. Žltá škvrna obsahuje len čapíky, je to miesto najostrejšieho videnia. To, že svetelné lúče dopadajú do každého oka z trocha iného uhla, umožňuje priestorové videnie. Vnútri oka sa nachádza rôsolovitá hmota – sklovec. Stiahnutím kruhovito usporiadaných svalov vráskovcového telesa povolia väzy, na ktorých je zavesená šošovka a tá sa svojou pružnosťou viac vyklenie. Pri pohľade do diaľky je šošovka plochá, pri pohľade na blízky predmet je vypuklejšia. Lúče z pozorovaného predmetu prechádzajú rohovkou, šošovkou a sklovcom a dopadajú na sietnicu, kde podráždia tyčinky a čapíky. Vzruchy, ktoré tu vznikajú, vedú zrakovým nervom do mozgu, do kôry záhlavného laloka. Až tam si uvedomujeme pozorovaný predmet. Preto ak dôjde k poškodeniu záhlavného laloka, môže človek oslepnúť, aj keď nemusí mať poškodené oko. Vnútornú stranu mihalníc pokrýva blana – spojovka, ktorá prechádza na očnú guľu. Medzi očnou a vnútornou stranou mihalníc je štrbinový priestor - ktorý sa volá spojovkový vak. Zo slznej žľazy do neho stekajú slzy, ktoré bránia vysýchaniu rohovky oka, odplavujú prach a zabraňujú množeniu mikroorganizmov. Slzy odtekajú slznými kanálikmi vo vnútornom kútiku oka do nosovej dutiny. Na oko sa upínajú okohybné svaly. Ktoré otáčajú okom tak, že sa pohľad môže sústrediť na pozorovaný predmet. Pri nesprávnej súhre okohybných svalov nastáva škúlenie. .