Biorekordy - Odolnosť

Či je vonku plus a či mínus, organizmy si vždy nájdu spôsob ako prežiť. Ďalšia vlastnosť, ktorú môžu ľudia rastlinám a zvieratám ticho závidieť. Dnes si preosejeme púšť, ale prebrázdime aj naoko nehostinné kraje v oblasti oboch pólov.

Život na púšti
Mnohí ju považujú za opustenú, mŕtvu. No púšť je domovom mnohých organizmov. Spomenieme len niektoré, na ktorých si ukážeme, ako odolávajú jej podmienkam.
Púšť ožíva krátko po západe slnka, keď jeho vražedné lúče zmiznú za obzorom a piesok je príjemne prehriaty. Zo svojej nory vychádza na lov fenek – nápadne ušatá púštna líška. Na rozdiel od niektorých ľudí sa za svoje uši nehanbí. Práve naopak, tento sluchový orgán jej umožňuje vyrovnať sa s vysokými teplotami. Tenký, dokonale prekrvený ušný boltec totiž vyžaruje do okolia množstvo telesného tepla. Preto naopak živočíchy, obývajúce chladné oblasti, sa snažia svoje ušnice čo najviac zmenšiť, aby tepelné straty obmedzili na minimum. Fenkom a podobným „ucháňom“ však veľké uši nielen svedčia, ale im hlavne pomáhajú v boji proti prehriatiu.
S ústupom slnka sa piesok ochladzuje a teplota vzduchu klesá rýchlo až na bod mrazu. Najskôr sa ukrývajú studenokrvné živočíchy. To sú tie, ktorých teplota tela závisí od teploty okolia. K nim patria púštne hady či gekóny. Predstavíme si dvoch zástupcov. Štrkáč rožkatý je v pokoji typickým hadom, no od iných sa odlišuje spôsobom, akým sa pohybuje. Keďže počas dňa je piesok neznesiteľne rozpálený, štráč sa po ňom nekĺže, ale namiesto toho sa vrhá do vzduchu a sledom kľukatých pohybov sa posúva vpred. Zaujímavým spôsobom si „chladí gumy“ gekón Aporosaura anchietae. Jednu alebo dve nohy drží zdvihnuté, a keď sa mu tie ochladia, zodvihne druhý pár nôh.
Čo by to bola za púšť bez ťavy? Ťava jednohrbá, dromedár, žije v Afrike a na Arabskom polostrove, ťava dvojhrbá prevažne v Ázii. Odlišujú sa najmä počtom hrbov a hustotou srsti. Ázijská ťava má dlhšiu a hustejšiu srsť, znesie tak silnejšie a dlhšie trvajúce mrazy. Na život v púšťach sú však obe prispôsobené dômyselne. Dlhé riasy chránia oči a takisto aj nosové otvory pred pieskom. Majú široké stupaje, vďaka čomu sa nezabárajú do sypkého podkladu. A legendárne sú ich zásobárne vody, ukryté v hrboch. Pravda, nie sú to cisterny s vodou, ale obyčajný tuk. Pri dlhom pochode vyprahnutým územím sa chemicky spaľuje, pričom vzniká voda, a tak ťava vydrží aj dlhší čas bez pitia.

Keď sa už napiť môže, stratu rýchlo nahradí, pretože dokáže vypiť až 135 litrov vody za minútu.
Kaktusy, ďalší púštny inventár, dokážu sucho oklamať rafinovaným spôsobom. V hrubých stonkách viažu až 85% vody. Tá sa nevyparí tak rýchlo ako u ostatných rastlín, pretože jej v tom bráni hrubá pokožka ešte pokrytá voskovou vrstvou na povrchu. A tiež to, že hlavné dýchacie orgány, listy, sa premenili na tŕne. Tie neslúžia len na obranu, ale u niektorých druhov vytvárajú hustú, svetlo sfarbenú sieť, ktorá pokrýva stonku, a bráni tak prieniku slnečných lúčov. Pod ňou je ešte slabá vzduchová vrstvička, ktorá stonku dokonale tepelne izoluje.
Rastlinstvo púšte je obmedzené zrážkami. V stave strnulosti niektoré prečkajú suché obdobia dlhé aj niekoľko rokov, aby sa potom vo vhodných podmienkach prebudili k životu a pokryli púšť pestrofarebnými kvetmi.

Polárny život
Takto nazývajú permafrost, dlhodobo zamrznutú pôdu, ľudia na Sibíri v Rusku. V týchto miestach a severnejšie sa organizmy prispôsobili ďalšiemu extrému – chladu. Aj od nich sa človek asi nechal inšpirovať, keď vymyslel mrazuvzdornú tekutinu, užitočnú v automobilizme. Príkladom za všetky môže byť ryba ľadovka – Chaenocephalus aceratus. Ak by tá v tele nemala špeciálne bielkoviny, v krvi by sa jej tvorili ľadové kryštáliky, ktoré by mechanicky poškodzovali bunky a tak spôsobovali smrť.
Iné organizmy, ktoré nemajú takéto chemické látky v tele, si „zaobstarali“ hustý kožuch, ktorý ich účinne chráni pred chladom. Pomáha im aj hrubá vrstva podkožného tuku, ktorá súčasne slúži ako zásoba energie. Ak chcú mať ešte viac teplúčka, zahrabú sa pod sneh, kde je teplejšie a nefúka vietor, ktorý tiež odoberá veľa tepla. Polárne oblasti sú domovom viacerých živočíchov, o ktorých už asi čo-to viete. Okrem známeho ľadového medveďa medzi najodolnejšie zvieratá patrí líška polárna a pižmoň severský. Spomínaná líška polárna je sesternicou púšťového fenka. Má však výrazne kratší rypák, menšie ušnice a končatiny ako jej príbuzná, žijúca v teplejších oblastiach.
Počas snehovej búrky sa väčšina zvierat ukrýva pred krutým víchrom. Avšak pižmone severské, zoskupené do trojuholníkovitého útvaru, odolávajú aj najsilnejším náporom. Statné samce sa stavajú do prvého radu, zatiaľ čo mláďatá a samice sa ukrývajú za ich telami, aby boli vetru vystavené čo najmenej. Uniknúť mrazivej smrti im pomáha aj jedna z najteplejších srstí na svete (až 8-krát teplejšia ako vlna oviec). Podobnú pozíciu ako pred nečasom používajú aj pri obrane.

Keď sa objaví svorka vlkov, pižmone sa presunú na miesto s nehlbokým snehom a vytvoria pre ne typický obranný útvar: dospelé zvieratá sa zoradia bok po boku do radu a nasmerujú rohy na protivníka, čím vytvoria zo svojich obávaných zbraní pevnú hradbu. Keď ich vlky obkľúčia, pižmone vytvoria kruh, aby čelili nepriateľovi zo všetkých strán. Ak sa vlk predsa len priblíži na dosah, pižmoň doň udrie rohami, pričom ho môže rozpárať a usmrtiť. Mláďatá, ktoré sú osobitne zraniteľné, sa krčia pri svojich matkách.
Keďže väčšinu roka je pôda v tejto zemepisnej šírke celá zamrznutá, stromy do nej nemôžu zapustiť korene, a preto ich tu veľa nenájdete. Ak, tak len sem-tam nejakú brezu či vŕbu (podobné našim vysokohorským), no aj tie skôr vyzerajú ako kríky než ako stromy. Ich výška je daná výškou snehovej pokrývky, pretože keď čokoľvek začne vytŕčať nad úroveň snehu, zakrátko podľahne krutému vetru. Kry sú len zriedka vyššie ako 30 centimetrov. V tomto kraji sa však uchytili rôzne druhy machov a lišajníkov. Tie sa dokážu prispôsobiť extrémnym podmienkam a sú významným zdrojom obživy polárnych zvierat. Z mnohých spomenieme lišajníka dutohlávku sobiu, už jej meno vraví, že ju rád „obhospodaruje“ sob polárny.