1. Úvod

V dejinách ľudstva sa náhle a opakovane zjavujú rozličné epidémie nákazlivých (infekčných) ochorení. Ako príklad možno uviesť rozličné morové epidémie, malomocenstvo, čierne kiahne, syfilis, epidémiu cholery, španielskej chrípky a ďalšie. Očkovacie látky a antibiotiká zažehnali hrôzu z infekcií a ľudstvo nadobudlo istotu, že sa už nikdy nemôžu opakovať tak desivé dôsledky akejkoľvek infekčnej choroby, aké boli opísané v minulosti. Radu desaťročí zdravotnícky pracovníci verili, že infekčné choroby už nemôžu predstavovať žiadnu hrozbu v civilizovaných krajinách. Túto úlohu prevzali neinfekčné ochorenia ako rakovina, srdečné a degeneratívne choroby. Bohužiaľ okolo roku 1980 bolo nutné pričítať k týmto závažným ochoreniam ešte jednu devastujúcu chorobu vyvolanú retrovírusmi. Toto ochorenie v histórii medicíny nemá obdobu pokiaľ ide o neúprosný postup, stopercentnú úmrtnosť a rafinovanosť, s akou sa retrovírus HIV vyhýba zásahu obranných síl organizmu.

2. Čo je AIDS

V encyklopédii medicíny sa pod pojmom AIDS stretneme s takýmto vysvetlením: AIDS skratka z anglického acquired immunodeficiency syndrom, syndróm získanej straty imunity vyvolanej neurotropnými a lymfotropnými retrovírusmi. Ide o perzistujúce a progredujúce ochorenie charakterizované poruchou celulárnej imunity, Kaposiho sarkómom a inými špecifickými malignómami a pozitívnym nálezom vírusu alebo protivírusových protilátok v krvi. O imunodeficiencii svedčí prítomnosť infekcií vyvolaných oportúnnymi baktériami alebo parazitmi, refraktérnymi na th., resp. letálnych, rôznych malígnych nádorov RES, autoimunitných a neurologických ochorení.

3. Z histórie

AIDS predstavuje pandémiu, ktorej rozsah prekračuje doterajšie epidémie. Prvé prípady u dospelých osôb sa opísali roku 1981 v Los Angeles, u detí roku 1983. Prvé správy o výskyte záhadného ochorenia v USA, priniesli naše noviny na konci roku 1981 a začiatkom roku 1982. Keďže sa príznaky choroby zjavovali u homosexuálov, hemofilikov, heroínomanov (tak označovali v USA narkomanov, ktorí si pichali heroín) a väčšina chorých pochádzala z Haiti, odborníci označovali toto ochorenie krátky čas ako choroba H4.

4. Etiológia – príčiny vzniku

Dva známe typy HIV, typ 1 (HIV-1) a typ 2 (HIV-2), patria do veľkej skupina lentivírusov opíc/primátov.

Všetky majú obdobne organizovaný genóm, ktorý sa však líši v jednotlivých prípadoch prítomnosťou alebo neprítomnosťou niektorých akcesórnych génov. Celá skupina je označovaná ako vírusy imunitnej nedostatočnosti opíc – SIV ( pričom jej jednotlivý členovia majú pri svojom taxonomickom označení aj ako index skratku druhu opice/primáta, z ktorého bol vírus izolovaný, napr. SIVmac, SIVsmm).Ide len o divoko žijúce africké opice. Pri ázijských sa lentivírusy nevyskytujú. Sekvenčné analýzy spracované osobitnými počítačovými programami ukázali 5 skupín lentivírusov opíc, pričom rodostromy zostrojené z týchto dát nasvedčujú, že lentivírusy opíc sa vyvinuli, resp. diverzifikovali zo spoločného predka pravdepodobne pred 600-1200 rokmi. Rodostromy taktiež svedčia o fylogenetických vzťahoch medzi vírusmi človeka a opíc. Tak napr. HIV-1 má blízko k SIV izolovaného od šimpanza, ktorý je z primátov najbližší človeku. V posledných rokoch sa nahromadili virologické a epidemiologické údaje nasvedčujúce zoonotickému prenosu retrovírusov (napr. HTLV-I, HTLV-II) primátov od prirodzene infikovaných zvierat na človeka. Takisto nálezy o tom, že lentivírusy primátov nie sú síce pre ich prirodzeného hostiteľa patogénne, avšak prenos z jedného hostiteľského druhu na druh iný môže mať za následok zmeny ich virulencie. K prenosu HIV-1 a HIV-2 na človeka mohlo dojsť pravdepodobne pred 70-90 rokmi, čím vznikli dva nové, pre človeka choroboplodné vírusy.

5. Vírus HIV

Vírus HIV sa dostane prakticky do všetkých častí tela. Predovšetkým sa nachádza v krvi, spermiách a v pošvovom sekréte. Aj sliny, slzy a pot obsahujú HIV.
Vírus HIV je mimo ľudského tela veľmi citlivý, predovšetkým na bežné dezinfekčné prostriedky typu chloramínových prípravkov, peroxidu vodíka, persterilu a ďalších. Tieto prípravky ničia HIV bezpečne v priebehu 2 až 3 minút. HIV je vysoko citlivý na teplo a sucho. Aj sterilizácia a pasterizácia ho ničí. Ohriatie tekutiny, ktorá obsahuje HIV, na 60°C počas 30 minút stačí na jeho likvidáciu.

6.Replikačný cyklus HIV

Pomnožovanie HIV vnímavou bunkou (replikačný, resp. životný cyklus vírusu) je komplexným, súvislo prebiehajúcim biologickým procesom. Životný cyklus HIV vo vnímavej bunke si vyžaduje v priemere necelé dva dni pre svoju kompletizáciu. Dán sa rozdeliť do viacerých etáp, za sebou nasledujúcich:
a) Preniknutie HIV do vnímavej bunky. Odstránenie obalu vírusu.
b) Reverzná transkripcia genetickej informácie z genómovej RNA do DNA (tzv.

provírus).
c) Integrácia vírusovej DNA do DNA jadra hostiteľskej bunky (chromozómových štruktúr, v ktorých po neurčitú dlhú dobu ostáva uložená ako „provírus“. Integrácia provírusu nemá patologické dôsledky. Je natoľko súčasťou hostiteľskej DNA, že keď sa latentne infikovaná bunka delí, provírus sa dostáva do obidvoch dcérskych buniek.
d) Po aktivácii provírus používa bunkové transkripčné mechanizmy pre expresiu genómovej RNA a vírusových mRNA. Vírusová RNA slúži ako genómová RNA, ktorá sa inkorporuje do budúcich viriónov, mesendžerové RNA sa angažujú pri produkcii všetkých vírusových proteínov.
e) Po expresii provírusu dochádza k syntéze štrukturálnych a ďalších potrebných komponentov potomstva HIV hostiteľskou bunkou. Vírusový enzým proteináza tu pritom hrá dôležitú úlohu. Následne dochádza k ich „poskladaniu“ do formy budúcich viriónov HIV. Morfologicky neúplné a nefunkčné virióny sú transportované smerom k periférii hostiteľskej bunky, t.j. k jej cytoplazmatickej membráne, pričom sa budúce častice postupne kompletizujú.
f) Procesom označovaným ako „pučanie“ sa dostávajú na jej povrch, ktorý potom opúšťajú ako zrelé, plne funkčné, t.j. infekčné častice. Počas prestupu cez cytoplazmatickú membránu sa finalizuje obal vírusu. Na jeho skladbe sa podstatným spôsobom podieľa lipidická dvojvrstva, pochádzajúca z materiálu cytoplazmatickej membrány hostiteľskej bunky. Preto sa v obale HIV nachádzajú aj niektoré antigénovo aktívne materiály hostiteľskej bunky, napr. niektoré antigény HLA (veľký histokompatibilný komplex). Proces morfologickej a funkčnej kompletizácie počas procesu pomnožovania sa označuje ako „dozrievanie“ vírusu.

7. Spôsob prenosu HIV

K prenosu HIV dochádza v základe troma cestami:
1. Krvná cesta – V prvých rokoch epidémie sa prenášal HIV transfúziami krvi od infikovaných darcov, resp. podávaním rozličných krvných derivátov – ak boli vyrobené z infikovanej krvi – pri liečení rôznych chorôb. Dnes však vďaka testom darcov krvi a zmenenej technológii výroby krvných derivátov k takémuto prenosu HIV nemôže dojsť. Zostáva tu však veľké nebezpečenstvo u narkomanov, ktorí si vpichujú drogu do žíl a požičiavajú si injekčné striekačky a ihly od svojich druhov, ktorí sú alebo môžu byť infikovaný HIV. Veľa narkomanov získalo HIV týmto spôsobom.
2. Pohlavná cesta – Každý spôsob pohlavného styku s infikovaným jedincom je rizikový. Treba pripomenúť, že prenos HIV nemusí nastať pri každom nechránenom pohlavnom styku, avšak spoliehať sa pri takom nebezpečnom a smrteľnom ochorení na náhodu je veľké riziko.

Najrizikovejším je nechránený análny styk tak u homosexuálov, ako aj u heterosexuálov. Aj heterosexuálny nechránený styk s infikovaným partnerom je rizikový a v poslednom období rastie počet prenosov práve touto cestou. Zistilo sa, že prenos z muža na ženu je efektívnejší, než prenos zo ženy na muža. Posledný spôsob pohlavného styku je orogenitálny. Žiaľ, v prípade HIV zostáva aj tu riziko prenosu HIV reálne. Niektorí odborníci zastávajú názor, že HIV pravdepodobne prechádza cez niektoré druhy porušenej sliznice a to vysvetľuje rastúci počet heterosexuálnych prenosov. Veľa ľudí sa stále domnieva, že pri orogenitálnom styku nehrozí, najmä mužom riziko prenosu od infikovaných žien. No ani v tomto prípade sa nemožno spoliehať na náhodu. Rastúci počet takto získanej infekcie HIV to jednoznačne potvrdzuje.
3. Prenos z infikovanej tehotnej ženy – Ak HIV infikovaná žena príde do druhého stavu, je veľká pravdepodobnosť, že sa HIV prenesie na plod v priebehu tehotenstva, pri pôrode alebo pri dojčení. Objektívne však treba uviesť, že sa tak nestane v každom prípade.

Cesty prenosu sú dobre známe. Pomerne často sa však ľudia boja iných možností prenosu. HIV sa neprenáša: kašľaním, kýchaním, uhryznutím, bozkávaním, uštipnutím hmyzom, používaním spoločných vecí (príborov, tanierov atď.), kúpaním sa v spoločných bazénoch, spoločným používaním WC a spŕch, od domácich zvierat, bežným osobným stykom (objímaním, hladkaním a pod.). Neodporúča sa používanie spoločných osobných potrieb ako je zubná kefka, holiace potreby, prípadne ďalšie, ktoré môžu prísť do styku s krvou infikovaného človeka. Možno konštatovať, že pri dodržiavaní základných hygienických zásad sa nemusíme obávať možnosti prenosu HIV. Neprejde neporušenou kožou. Z nepoznania uvedených skutočností vyplývajú rozličné deformované postoje ľudí vo vzťahu ku HIV pozitívnym a chorým na AIDS. Nevedomosť a obavy z rozličných ciest prenosu vyvolávajú úsilie o izoláciu, odsudzovanie až odmietanie pomoci postihnutým HIV a AIDS od ostatných ľudí.
Najmä pre pracovníkov zdravotníctva bolo dôležité zistenie, že poranenie penetrujúce kožu alebo mukózne membrány predstavuje veľmi malú, ale nepochybnú možnosť nákazy (4 zdravotnícky pracovníci z 870, ktorí boli takto poranení, ochoreli. Nikto neochorel zo 104 zdravotníkov, ktorých koža alebo mukózne membrány boli exponované infikovanou krvou.). A tiež, že koncentrácia vírusu v slinách je oveľa nižšia než v krvi.

Tomu zodpovedá skúsenosť, že zo 48 zdravotníkov nikto neochorel po expozícii kože a mukóznych membrán so slinami HIV infikovaných osôb.

8. Štádiá AIDS

Infekcia vyvolaná vírusom ľudskej imunodeficiencie má široké spektrum klinických obrazov, ktoré charakterizujú jednotlivé štádiá ochorenia. Keď sa HIV dostane do organizmu, napáda alebo zabíja súčasť nášho imunitného systému, ktorý nás chráni pred najrozličnejšími infekciami. Mnohé z týchto infekcií nás za normálnych okolností neohrozujú, ale keď HIV oslabí našu schopnosť brániť sa, aj tieto infekcie sa môžu stať smrteľnými. Podľa dĺžky pôsobenia vírusu na ľudský organizmus môžeme toto infekčné ochorenie zhruba rozdeliť na štádium asymptomatické – bezpríznakové a štádium symptomatické, ktoré je už charakterizované určitými klinickými príznakmi. Klasický priebeh ochorenia vyvolaného vírusom ľudskej imunodeficiencie môžeme rozdeliť na niekoľko etáp:
1. štádium akútnej infekcie,
2. štádium asymptomatického nosičstva,
3. štádium generalizovaného (všeobecného) spuchnutia miazgových uzlín,
4. štádium ARC (AIDS related complex),
5. štádium rozvinutého ochorenia – AIDS
Štádium akútnej infekcie
Ak je človek infikovaný HIV, nastane obyčajne do 6 týždňov akútna infekcia. Toto štádium, označované ako žľazová horúčka, sa môže prejaviť niektorými z týchto klinických príznakov: teplotou, celkovou únavou, bolesťami kĺbov a svalov, opuchnutím najčastejšie krčných miazgových uzlín, bolesťami v hrdle, niekedy aj zväčšením pečene a sleziny. Na koži niektorých ľudí sa zjavia nestále, prechodné vyrážky; zriedka sa môžu objaviť aj najrozličnejšie neurologické príznaky. Tieto príznaky väčšinou doznejú v priebehu týždňa a pacient býva úplne bez problémov. U niektorých ľudí sa štádium akútnej infekcie vôbec nemusí klinicky prejaviť. Vírus ľudskej imunodeficiencie sa usídlil v organizme infikovaného človeka a ten na túto infekciu odpovie tvorbou protilátok proti HIV. Tieto protilátky sa dajú v krvi infikovaného jedinca zistiť laboratórnymi metódami. Infikovaný človek sa už v tejto fáze môže stať pre ďalších ľudí zdrojom HIV infekcie. Štádium akútnej HIV infekcie sa len výnimočne podarí rozoznať klinicky. Pri dokazovaní HIV infekcie by mohla byť vodidlom iba podrobná anamnéza.
Štádium asymptomatického nosičstva
Vo včasnej fáze infekcie je väčšina pacientov bez akýchkoľvek príznakov ochorenia a cíti sa dobre, celkom bez problémov. Z hľadiska klinických príznakov nemožno toto štádium diagnostikovať.

Práve v tomto štádiu treba diagnostikovať chorobu. V tejto fáze sa dá úspešne diagnosticky zasiahnuť – spomaliť rozširovanie vírusu v organizme človeka a napádanie ďalších buniek jeho imunitného systému.
Štádium generalizovaného spuchnutia uzlín
Po štádiu bezpríznakového nosičstva, ktoré - ak má pacient kvalitnú zdravotnú starostlivosť, môže trvať aj viac ako 10 rokov – prechádza do štádia generalizovaného spuchnutia uzlín – PLG (Persistent Generalised Lymphadenopathy). Najčastejšie sa zjavujú krčné uzliny, pod pazuchou, za ušnicami alebo aj v brušnej dutine. Asi u tretiny pacientov býva zväčšená aj slezina. Opuchnutie uzlín môže trvať viac ako 3 mesiace, pravdaže pritom musia byť vylúčené iné choroby, ktoré spôsobujú zväčšenie uzlín. Pri imunologickom vyšetrení možno už zistiť mierne postihnutie imunitného systému.
Štádium ARC (AIDS Related Complex)
Ďalšou fázou infekcie ja štádium ARC. Charakterizované je priamym pôsobením HIV na organizmus. Klinické príznaky charakterizujúce toto štádium sú predovšetkým teploty trvajúce viac ako mesiac a nemusia byť spojené s inými príznakmi. Ďalší symptóm je strata telesnej hmotnosti o najmenej 10% v priebehu 3 mesiacov. Hnačka, ktorá trvá viac ako 1 mesiac, bez príčiny v diétnej chybe alebo pôsobenia infekčného, či parazitárneho činiteľa. Často sa zjavuje výrazná únava, ktorá redukuje fyzickú aktivitu a nevysvetliteľné nočné potenie. Môžu sa zjavovať aj príznaky zvýšenej podráždenosti, zmena osobnosti, poruchy pamäti, v niektorých prípadoch najrozličnejšie neurologické prejavy centrálneho nervového systému alebo periférnych nervov. V tejto fáze býva už postihnutý imunitný systém pacienta, niekedy sa ukazujú aj zmeny v krvnom obraze i v ďalších špeciálnych vyšetreniach. Takýto pacient by v ordinácii praktického lekára nemal ujsť pozornosti a mal by byť vždy vyšetrení na HIV.
Štádium rozvinutého ochorenia
Ochorenie na AIDS sa pravdepodobne neobjaví u každého pacienta. Niektoré štúdie ukazujú, že progresia pri AIDS nastáva asi u 60% infikovaných ľudí v období do siedmeho roku. Je nepochybné, že dlhodobejšie pozorovania ukážu vyššie percento ochorení na AIDS. Na základe klinických príznakov a laboratórnych hodnôt lekár dokáže posúdiť, ktorý pacient má pri AIDS väčšiu pravdepodobnosť progresie a na základe týchto zistení potom špecificky upraví patričné liečebné postupy.

AIDS je charakterizovaný úplným zlyhaním obrannej schopnosti pacienta. Vírus zničí imunitný systém natoľko, že pacient ochorie na najrozličnejšie vírusové, bakteriálne, parazitárne, či plesňové choroby, ktoré pre HIV infikovaného pacienta môžu byť smrteľné. Hlavné klinické prejavy ochorenia AIDS sú dve: nádory a oportúnne infekcie. Najčastejším nádorom je Kaposiho sarkóm, menej častí je lymfóm, či šupinatý karcinóm v ústach alebo na sliznici konečníka. Najbežnejšia a najnebezpečnejšia z oportúnnych infekcií je zápal pľúc spôsobený prvokom Pneumocystis carinii. Neliečený alebo zle liečený je vždy smrteľný. Pneumocystová pneumónia sa dá v súčasnosti nielen liečiť, ale jej aj predchádzať rozličnými preventívnymi opatreniami. Závažnou pľúcnou komplikáciou sú aj ďalšie zápaly, vyvolané najrozličnejšími baktériami (najmä TBC) a ostatnými infekčnými agensmi (príčinami). Tráviace ústrojenstvo môže byť infikované najrozličnejšími parazitmi, prvokmi, plesňami alebo inými vyvolávateľmi infekčných ochorení. Toto postihnutie pacienta sa prejaví ťažkými neovládateľnými hnačkami, ktoré spôsobujú vychudnutie pacienta a jeho vnútorného prostredia. Často sa u týchto pacientov stretávame s najrozličnejšími kožnými prejavmi. Pre týchto chorých je veľmi nepríjemnou komplikáciou výskyt plesní – nielen na koži, ale aj na slizniciach, najmä v ústnej dutine; pritom ak pacient včas nejde k lekárovi, môžu plesne prerastať ďalej do zažívacích orgánov a spôsobiť veľmi vážne ťažkosti pri hltaní. U pacientov s AIDS sú neurologické komplikácie bežné a majú veľmi široké spektrum klinických obrazov – od bolesti hlavy, straty pamäti, zmeny osobnosti až po pohybové poruchy a stratu vedomia. Postihnutie mozgu alebo nervov môže vyvolať alebo priame pôsobenie vírusu, alebo výskyt najrozličnejších oportúnnych infekcií alebo nádorov. Bežnou komplikáciou najmä u homosexuálnych mužov je zápal sietnice vyvolaní cytomegalovírusom, ktorý môže spôsobiť až oslepnutie. Vyžaduje si celoživotnú liečbu.

9. AIDS a deti

AIDS u detí bol prvý raz opísaný v roku 1982, ale klinické príznaky poukazujúce na AIDS boli rozpoznané už v roku 1979. Štatistiky uvádzajú, že počet infikovaných a chorých detí vo svete výrazne stúpa. Vzhľadom na to, že hlavným zdrojom nákazy detí je predovšetkým matka, stúpajúce počty HIV infikovaných žien sú vo svete priamej súvislosti so stúpajúcim počtom infikovaných žien.
Cesty prenosu:
1. Vo väčšine prípadov je HIV infekcia u detí získaná prenesením z matky, infikovanej vírusom ľudskej imunodeficiencie.

Podľa rozličných štatistík sa udáva, že ide o 70-81% všetkých infikovaných detí. O rizikových faktoroch, ktoré vedú k prenosu infekcie z matky na dieťa sa vie málo, ale dôležitý je:
A. časový faktor materskej infekcie
B. klinický stav matky a funkcia jej obranného systému
C. či je matka vnútrožilová narkomanka
Nie je celkom jasné, či pôrod tzv. cisárskym rezom zaistí ochranu novorodenca proti infekcii HIV (V priebehu fyziologického pôrodu je dieťa vystavené pôsobeniu infikovanej krvi aj pošvového hlienu). Vzhľadom na možnosť prenosu HIV materským mliekom, najmä u žien s rozvinutým ochorením AIDS, sa dojčenie neodporúča. V rozvojových krajinách, kde je nedostatok čistej vody, problémy so sterilizáciou a nedostatkom peňazí na stavovanie v dostatočnom množstve a kvalite, je dojčenie nevyhnutné.
2. Iným zdrojom nákazy detí je infikovaná krv alebo krvné deriváty. Táto cesta v súčasnom období stráca na dôležitosti vzhľadom na prísnu kontrolu darcov krvi a vylúčenie rizikových osôb z darcovstva. V rozvojových krajinách to však nie je celkom platné. Udáva sa, ž krvnou cestou je infikovaných asi 16-24= HIV pozitívnych detí.
3. u starších detí sa udáva aj možnosť prenosu nákazy pohlavnou cestou alebo kontaminovanými ihlami (detskí narkomani, detská prostitúcia)
4. Asi u 2-6% infikovaných detí nie je zdroj infekcie jasný.
Klinický obraz HIV infekcie u detí
U detí v porovnaní s dospelými vykazuje klinický obraz isté osobitosti. To súvisí s nezrelosťou imunitného systému novorodenca a dojčaťa. Klinický obraz HIV infekcie je značne variabilný. Dĺžka inkubačného obdobia závisí od cesty prenosu. Väčšina detí infikovaných v priebehu tehotenstva sa narodí v správnom termíne pôrodu, bez klinických známok ochorenia. Obdobie bezpríznakového nosičstva HIV nasledujúce po narodení môže trvať rozlične dlho. Klinické príznaky ochorenia sa zjavia obyčajne v priebehu prvých 12-18 mesiacov. Asi ¼ z týchto infikovaných detí ochorie závažne už v prvom roku života a úmrtnosť v tejto skupine je vysoká. Iné deti môžu byť počas niekoľkých rokov bezpríznakovými nosičmi HIV infekcie alebo majú len nezávažné príznaky. Aj u detí infikovaných iným spôsobom ako od matky býva inkubačné obdobie do rozvinutia ochorenia AIDS oveľa kratšie ako u dospelých. Udáva sa približne 5 rokov. Najbežnejšie klinické príznaky ochorenia u detí sú často opakujúce sa hnačky, plesňové povlaky v ústnej dutine, spuchnutie miazgových uzlín, zväčšenie pečene a sleziny, spuchnutie príušnej žľazy. 4asté bývajú aj najrozličnejšie vyrážky, opakujúce sa bakteriálne infekcie.

Deti celkove upadajú, chudnú a časté býva aj oneskorovanie rastu. V rozvinutom ochorení AIDS hlavnou príčinou chorôb a úmrtnosti bývajú pľúcne komplikácie. Deti, ktoré ochorejú na pneumocystový zápal pľúc do jedného roku, zomierajú väčšinou do 4 mesiacov po určení diagnózy. Ďalším závažným ochorením detí je intersticiálny lymfocytárny zápal pľúc, ktorý býva u dospelých veľmi zriedkavý. Časté bývajú aj prudko prebiehajúce ťažké bakteriálne infekcie, ku ktorým sa môžu pridružiť ďalšie vírusové infekcie, plesňové alebo parazitárne. V druhom roku života môže mať dieťa postihnutý mozog a nervový systém. Začína sa oneskorovať jeho psychomotorický vývin, zabúda a stráca naučené schopnosti; niekedy sa zjavujú kŕčové záchvaty, bolesti svalov a poruchy pohybovosti. Nádorové ochorenia bývajú u detí na rozdiel od dospelých (20%) vzácne (4%).

Centrum pre kontrolu chorôb v USA r. 1987 navrhlo túto klasifikáciu nákazy HIV u detí:
Skupina P-0 Indeterminovaná nákaza
Skupina P-1 Asymptomatická nákaza
trieda A – imunitná funkcia normálna
trieda B – porušená imunitná funkcia
trieda C – nevyšetrená imunitná funkcia
Skupina 2-P Symptomatická nákaza
trieda A – nešpecifické príznaky
trieda B – nervové príznaky
trieda C – lymfoidná intersticiálna pneumonitída
trieda D – sekundárna infekcia
trieda E – sekundárne nádory
trieda F – iné príznaky
Diagnostika HIV infekcie u detí
Deti, ktoré sa narodili HIV pozitívnej matke, majú protilátky proti HIV prenesené materskou krvou cez placentu. Prítomnosť HIV protilátok v krvi novorodenca ešte teda neznačí, že dieťa je HIV infikované. Materské protilátky postupne s vekom dieťaťa klesajú; medzi 10.-18. mesiacom by mali vymiznúť, no môžu pretrvávať i ďalej. Dlhodobá prítomnosť protilátok alebo ich stúpajúce hodnoty svedčia o infekcii dieťaťa.

10. Očkovanie

Nie je predpoklad., že sa v dohľadnom čase objaví liek, schopný rozrušiť alebo odstrániť všetky stopy HIV, ak sa raz retrovírus inkorporoval do nukleových kyselín buniek hostiteľa. Vývoj očkovacej látky komplikuje veľká schopnosť mutácií HIV a možnosť prenosu HIV nielen voľnými vírusmi, ale aj bunkami infikovanými vírusmi. Vakcína proti AIDS by sa však mohla uplatniť jednak v prevencii vzniku nákazy ochorenia (pred expozíciou a po nej) a jednak pri stimulácii imunitných mechanizmov. Nijaká vakcína však neposkytne 100%-nú ochranu, najmä pri masívnej infekcii vniknutej viacerými cestami.

Na zhodnotenie ú činnosti vakcíny, najmä pri miernych, a preto nedetegovateľných infekciách budú navyše potrebné dlhoročné skúsenosti. Hromadné očkovanie sa musí uskutočniť pred dosiahnutím veku pohlavnej aktivity, resp. pred abúzom drog, ani tak sa však nezníži význam individuálnej prevencie. Očakáva sa, že vakcína môže účinne potláčať HIV len u nakazených jedincov, u ktorých ešte vírus neporušil imunitnú reaktivitu hostiteľa. Ďalším problémom je skutočnosť, že HIV mení svoje antigénne vlastnosti. Sú známe prípady, keď sa od jedného pacienta po sebe izolovali štyri vírusy s rozdielnymi biologickými vlastnosťami a nie je pritom známe, či pritom nejde o rezistenciu na protivírusové lieky.

11. Profylaxia

Trvalá dispozícia jedincov s terminálnymi štádiami AIDS k infekciám si vyžaduje doživotnú profylaxiu, a to najmä u pacientov, 1. ktorým sa podáva AZT (zidovudín), 2. ktorí prekonali pneumocystovú pneumóniu, 3. ktorí prekonali ťažšiu infekciu herpes simplex, 4. ktorí vykazujú demenciu zlepšujúcu sa po th., 5. ktorí prekonali progresívnu cytomegalovírusovú retinitídu, 6. ktorí prekonali invazívnu kandidózu (napr. ezofágu), 7. ktorí majú iné infekcie, najmä prenosné na iné imonodefiocientné osoby, 8. ktoré prekonali toxoplazmózu CNS. U pacientov refraktérnych na th., v prípade vedľajších toxických účinkov, ťažkej demencie a u pacientov v agónii sa od tejto profylaxie upúšťa.

Najdôležitejším preventívnym opatrením je zabránenie vniknutiu nákazy stykom s krvou a krvnými derivátmi, spermou a inými telovými tekutinami. Pri náhodnej inokulácii materiálu obsahujúceho HIV (napríklad kontaminovanými ihlami a pod.) treba ranu okamžite umyť vodou a dezinfikovať ju.

12. Test

Vďaka pokrokom v technológii sú dnes dostupné rôzne typy protilátkových testov. Protilátky môžu byť v súčasnosti testované nielen v krvi, ale aj v slinách a v moči a krvné testy už môžu byť vykonané aj doma.
1. Vyšetrenie protilátok v krvi
Je to tradičná technika na vyšetrenie krvných protilátok. Tieto testy boli vyvinuté v roku 1985 a boli to prvé dostupné testy na HIV. Pod testom rozumieme vyšetrenie krvného séra a prítomnosť protilátok proti vírusu HIV, preto tento test býva označený ako „test na HIV protilátky“, ale aj menej presne ako „test na HIV“. Test zistí, či vyšetrovaná osoba má alebo nemá protilátky voči pôvodcovi ochorenia AIDS, a či je alebo nie je infikovaná vírusom HIV.

Výsledok testu môže byť alebo negatívny (vyšetrovaná osoba nemá protilátky proti vírusu HIV) alebo pozitívny (vyšetrovaná osoba má protilátky proti vírusu HIV). Výsledok testu je spoľahlivý, ak sa použijú spoľahlivé testovacie súpravy a ak je test správne urobený. V SR sa používajú iba overené a ministerstvom zdravotníctva schválené testovacie súpravy. Povolenie ministerstva zdravotníctva na vykonávanie testov musia mať rovnako aj laboratóriá. Negatívny výsledok testu značí, že vyšetrovaná osoba nie je infikovaná HIV. V prípade, že má príznaky klinického ochorenia, nejde o AIDS, ale o ochorenie iného pôvodu. Klinická diagnóza ochorenia na AIDS musí byť potvrdená laboratórnym preukázaním protilátok proti vírusu HIV, teda testom. Aj osoba s negatívnym výsledkom testu môže byť výnimočne infikovaná HIV. Ide o vzácne prípady, keď je test vyšetrovanej osoby urobení v období medzi vstupom vírusu do organizmu a vytvorením protilátok proti nemu. Toto obdobie je relatívne krátke, priemerne 3 týždne až 3 mesiace. V tomto čase môže byť výsledok testu falošne negatívny – celkom „čerstvá“ infekcia mu uniká – nedokáže ju odhaliť. Treba zdôrazniť, že osoba s falošne negatívnym výsledkom testu je už v tomto včasnom období infekcie vysoko infekčná, vylučuje vírus vo vysokých koncentráciách a pri nechránenom pohlavnom styku môže infekciu na svojho sexuálneho partnera ľahko preniesť. Pozitívny výsledok testu – nájdenie protilátok proti vírusu HIV v krvnom sére značí – že vyšetrovaná osoba je infikovaná vírusom HIV a môže infekciu šíriť. Neznačí to však, že táto osoba má AIDS alebo že nevyhnutne na AIDS ochorie. Nie je dosiaľ jasné, či každý infikovaný po dlhom niekoľkoročnom inkubačnom čase sa dostane do štádia klinického ochorenia na AIDS. Priemerný čas do rozvoja klinického AIDS je v Európe a v USA dlhší ako na africkom kontinente, to súvisí s úrovňou zdravotnej starostlivosti a celkovou ekonomickou a životnou úrovňou. Pozitívny výsledok testu je absolútne spoľahlivý, ak sa na jeho overenie a potvrdenie používajú tzv. konfirmačné testy. Konfirmačné testy potvrdia alebo vylúčia pozitívne nálezy získané pri prvom, tzv. skríningovom vyšetrení. V SR sa používajú medzinárodne schválené a odporúčané konfirmačné testy. Tie sa robia pri všetkých krvných vzorkách jasne negatívne. Vylúčia sa tak všetky falošne pozitívne nálezy, ktoré sa v zlomkoch percent vyskytujú pri všetkých testovacích súpravách. Ako pozitívnu možno vzorku séra označiť len po vyhodnotení konfirmačných testov.

Ich spracovanie je náročná a drahá záležitosť, ale nevyhnutná záležitosť, na získanie presných a spoľahlivých výsledkov.
Testy na preukázanie protilátok proti vírusu HIV sa robia v laboratóriách určených ministerstvom zdravotníctva. Sú to:
A. laboratóriá transfúznych oddelení nemocníc, v ktorých sa testujú všetky krvné vzorky určené na krvné transfúzie a prípravu krvných produktov;
B. mikrobiologické laboratóriá hygienických a nemocníc a niektoré ďalšie laboratóriá, ktoré majú poverenie z ministerstva zdravotníctva. Tu sa robia všetky ostatné testy, vrátane anonymných testov.
Na urobenie testu je treba 5-7 ml krvi zo žily, môže ju odobrať hociktorý lekár a potom požiadať o vyšetrenie príslušné laboratórium. Odbery krvi na vyšetrenia sa robia i vo všetkých hygienických staniciach, vo väčších mestách v centrách AIDS, na sexuologických pracoviskách a na mnohých ďalších špecializovaných pracoviskách. Urobenie testu hradí zdravotná poisťovňa, a to aj vtedy, ak ide o vyšetrenie na žiadosť pacienta. Za test sa platí len v prípade, keď vyšetrovaná osoba požaduje medzinárodné cudzojazyčné osvedčenie pri vycestovaní do štátov, ktoré tento dokument vyžadujú pred vstupom na svoje územie. Aj anonymný test (keď vyšetrovaný neudá svoje meno a jeho vzorka krvi je vyšetrená pod kódom) je bezplatný. Náklady nehradí v tomto prípade zdravotná poisťovňa, ale štát prostredníctvom ministerstvo zdravotníctva. Odber krvi na anonymné vyšetrenie, pri ktorom vyšetrovaný udá iba svoj vek a región, z ktorého pochádza (na štatistické a epidemiologické ciele), robia všetky hygienické stanice a špecializované zdravotnícke zariadenia. Svoje vlastné laboratórne vyšetrenia poverené laboratóriá, ktoré dostali osobitnú dotáciu ministerstva zdravotníctva. Tieto zariadenia zabezpečujú i príslušné poradenské služby (pred testom i po ňom). Anonymne vyšetrená osoba nemôže dostať písomný výsledok testu. Všetci zdravotnícky pracovníci sú o zdravotnom stave svojich pacientov podľa zákona viazaní povinnou mlčanlivosťou. Toto opatrenie sa plne vzťahuje aj na vyšetrovanie na protilátky proti HIV. Všetky údaje o pacientovi aj výsledky testu sú prísne dôverné.
Avšak tieto testy majú isté nevýhody. Mnohým ľuďom vadí odber krvi a u niektorých môže byť odber krvi obtiažny kvôli zlej viditeľnosti žíl. Je tu i riziko pre zdravotníkov, že sa porania ihlou s potencionálne nakazenou krvou.

Naviac ľudia s hemofíliou alebo ľudia užívajúci lieky s vplyvom na krvácanie, by mali zvážiť výber testu, pretože odber krvi u týchto pacientov môže spôsobiť problémy s krvácaním.
2. Vyšetrenie protilátok v slinách
Tento test zisťuje protilátky v ústnej tekutine zvanej slizničný transsudát, ktorý je veľmi podobný slinám. Pretože sliny sú málo rizikovou telesnou tekutinou a nie sú potrebné ihly, zdravotníci odoberajúci vzorky sú vystavení len veľmi malému riziku infekcie.
3. Vyšetrenie protilátok v moči
Rovnako ako u slín, hlavnou výhodou močových testov je, že k odobratiu vzorky nie je potrebná ihla. Presnosť močových protilátkových testov je porovnateľná s presnosťou vyšetrení protilátok v krvi a moči.

13. Evidovaný výskyt nákazy HIV a ochorenia AIDS v SR

V Slovenskej republike sa eviduje trvalý nárast prípadov nákazy HIV. K 31.12.1993 bolo na základe sérologickej diagnózy na území SR evidovaných celkove u našich občanov 27 prípadov infekcie spôsobenej vírusom HIV typu 1(25 mužov a 2 ženy). Celkove sa k 31. decembru 1993 v SR evidovalo 42 prípadov infekcie vírusom HIV, z ktorých sa u 6 vyvinul AIDS. K 31.5.1994 sa v SR eviduje 48 prípadov infekcie HIV, z toho 7 prípadov AIDS. V roku 1996 bolo známych 66 prípadov infekcie, ku koncu druhej polovice roku 1998 bol tento počet 100 postihnutých pacientov. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecne sa na jeden známy prípad infekcie HIV počíta dvoj-, troj- až viacnásobne väčší počet prípadov neodhalených.

14.Syndróm imunitnej nedostatočnosti človeka

anglicky – Acquired Immune Deficiency Syndrome, AIDS
francúzsky – Syndrome d´Immuno-Déficience Acquise, SIDA
španielsky – Sindrome de Immuno-Deficiencia Aquirida, SIDA
rusky – Sindrom priobretennogo imunodeficita, SPID

15. Záver

Som skutočne rada, že som si ako tému svojej seminárnej práce vybrala práve AIDS. Spočiatku a vlastne pri celom získavaní poznatkov a tejto chorobe a víruse, ktorý ju spôsobuje, mi boli dosť veľkou prekážkou cudzie slová a odborné výrazy z lekárskej oblasti použité v literatúre o AIDS, no s pomocou slovníka cudzích slov som sa snažila pochopiť čo najviac. Snáď sa mi to aspoň čiastočne podarilo. Táto práca mi teda poskytla nielen odpovede na rôzne moje otázky a nejasnosti spojené s touto problematikou, ale obohatila aj môj všeobecný prehľad, a slovnú zásobu.

16. Slovník

Abúzus = zneužívanie, zneužitie, nemierne užívanie (napr.

narkotík, liekov a pod.)
Asymptomatický = bezpríznakový, bez príznakov, bez prejavov
Detegovať = zistiť, dokázať prítomnosť dajakej zlúčeniny
Diverzifikácia = zmena, obmena, rozlišovanie, rozčlenenie
Etiológia = náuka o príčinách vzniku chorôb
Expresia = vytlačenie
Ezofág = pažerák
Inokulácia = očkovanie sérom, naočkovanie
Intersticiálny = vklinený, vmedzerený, vsunutý
Inokulácia = očkovanie sérom, naočkovanie
Invazivita = schopnosť parazitov (mikróbov) prenikať do tkaniva
Kandida = mikroorganizmus na prechode medzi plesňami a kvasinkami
Kandidóza = choroba kože, sietnice, zažívacieho traktu, príp. iných orgánov, ktorú zapríčiňuje kandida
Krypto-/krypt- = skrytý, tajný
Lymfadenopatia = bližšie neurčená choroba miazgových uzlín
Lymfóm = zápalové alebo nádorové zhrubnutie miazgovej uzliny
Malígny = zhubný, zákerný, nebezpečný (o nádore)
Mononukleóza = druh infekčnej choroby, ktorej sprievodnými znakmi sú vysoké horúčky, opúchanie zhybov, kĺbov a zdurenie žliaz
Mukóza = sliznica
Mukózny = slizký, hlienovitý Perzistujúci = stály, trvalý
Neuroptropný = príbuzný s nervovým systémom
Penetrácia = prenikanie, preniknutie
Pneumocystóza = choroba pľúc dojčiat, ktorú vyvoláva parazitický prvok Pneumocystis carinii
Pneumónia = zápal pľúc
Pneumonitída = zápal vmedzereného tkaniva pľúc Profylaxia = súhrn predbežných ochranných liečebných opatrení; ochrana pred chorobami
Profylaxia = súhrn predbežných ochranných liečebných opatrení, ochrana pred chorobami
Progredovať = šíriť sa, rozrastať sa, postupovať
Proteináza = štiepiaci enzým
Refraktérny = vzpierajúci sa, vzdorujúci, odolný
Replikácia = zdvojenie, identické zmnoženie molekúl deoxyribonukleových kyselín, ktoré sa uskutočňuje semikonzervatívnym spôsobom, keď nová bunka dostáva z dvojitej špirály nukleovej kyseliny jednu starú a jednu novosyntetizovanú jednotku
Retinitída = zápal sietnice
Retrovírus = vírus, pri ktorom je obvyklý „normálny“ smer postupu genetických informácií prevrátený
Skríning = moderné metódy hromadného zisťovania porúch zdravia v začiatočných štádiách
Symptomatológia = náuka o príznakoch, prejavoch choroby; súbor, súhrn symptómov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

AIDS (seminárna práca)