V zajatí chované nosorožce prejavujú tiež len málo psychických schopností, ale neprejavujú takú veľkú neschopnosť ako mnohé iné cicavce, napríklad ako všetky vačkovce a prevažná časť hlodavcov. Oveľa skôr sa naučia poznávať svojich opatrovateľov ako spomenuté zvieratá, prispôsobia sa im určeným pomerom, navyknú si na spôsob života, ktorý sa podstatne líši od ich predošlého spôsobu, slovom, dá sa s nimi dosť ľahko zaobchádzať. Tapírovité
Tapírovité (Tapiridae) sú pomerne malé nepárnokopytníky neokrôchanej postavy. Vyznačujú sa mocným telom, podlhovastou a úzkou hlavou, z bokov stisnutým krkom, krátkym kýptikovitým chvostom a stredne dlhými, silnými nohami. Ušnice sú stojace a pomerne široké. Oči sú šikmé a malé. Vrchná gamba je chobotovito predĺžená, prečnieva im za spodnú a visí. Tento krátky chobot je celkom dobre prispôsobený chytaniu. Na mocných nohách sú vpredu po štyri, vzadu po tri prsty. Hrubá koža nie je nikde zvráskavená. Srsť je krátka a hustá; americké druhy ju majú od polovice hlavy doprostred pliec predĺženú do krátkej hrivy. Mláďatá sú pásikavé ako malé diviaky. Rozšírenie tapírov je neobyčajné: rozšírené sú sčasti v Zadnej Indii a na Sumatre, sčasti v Strednej a Južnej Amerike.

Tapír hnedý ( Tapirus terrestris ) má čiernohnedú srsť a krátku hrivu na šiji. Dorastie asi do 2 metrov dĺžky a 1 metra výšky. Pozoruhodné je, že samice sú oveľa väčšie od samcov. Rozšírený je od Venezuely a Guayany cez celú Amazonskú oblasť po severnú Argentínu. Tapír strakatý (indický) (Tapirus indicus) sa vyznačuje štíhlejším telom, dlhším a hrubším chvostom, ďalej tým, že nemá hrivu, ale najmä značnou veľkosťou (váži až 1500kg) a svojráznym zafarbením. Samica, ktorú choval pán Brehm, bola 2,5 metra dlhá, v pleciach 1 meter vysoká a v krížoch 1,05 metra vysoká. Rozšírený je v Siame, na Malajskom polostrove a na Sumatre. Nápadné je jeho trojdielne, čierno-biele zafarbenie: predná časť tela aj s prednými nohami je čierna, stredná časť trupu je sivobiela, akoby prikrývkou prikrytá a zadná časť tela so zadnými nohami zase čierna. Táto strakatosť nie je nápadná v prirodzenom prostredí tapíra, pretože tou trojdielnosťou farby je telo akoby rozdelené na troje, čím uniká očiam pozorovateľa.

Všetky tapíry žijú v lese, veľmi sa vyhýbajú poľanám a otvoreným miestam. V húšťavách juhoamerických lesov si vyšliapu pravidelné chodníky, ktoré ťažko rozoznať od chodníkov Indiánov. Neskúsený človek sa ľahko zmýli a na svoju škodu sa pustí po chodníku tapírov. Tapíry po nich chodia, používajú pokiaľ ich nič nevyruší. Keď sú naplašené, prederú sa bez námahy cez najspletitejšiu húšťavu ako slony.

Činné sú za súmraku.