Reakciu zastavte odsatím chromogénu a pridaním deionizovanej vody. Po 5 minútach odsajte vodu a vysušte prúžok pri izbovej teplote.11. Paralelne so vzorkou od vyšetrovaného je nutné spraviť kontrolu s pozitívnym sérom ako aj s negatívnym sérom, ktoré sa považujú za referenčné.
Analýza výsledkov:
Rôzne časti vírusu HIV obsahujú proteíny, proti ktorým chorý tvorí protilátky. Diagnostický význam pre HIV pri imunopijakovaní má prítomnosť jadrového proteínu p24, transmembránového proteínu gp41 a kapsulárneho proteínu gp120/160.Výsledok získaný so sérom vyšetrovaného sa porovnáva s pozitívnou kontrolou. Western-blot sa považuje za ,,reaktívny“ (pozitívny), ak sú na ňom prítomné aspoň dva prúžky zodpovedajúce týmto proteínom. Na negatívnej kontrole nesmú byť viditeľné žiadne prúžky. Na pozitívnej kontrole musia byť viditeľné prúžky zodpovedajúce p24, gp160, pričom iné prúžky môžu, ale nemusia byť prítomné.

Interval medzi expozíciou nákaze a plne rozvinutou protilátkovou odpoveďou organizmu je veľmi variabilný. Závisí pravdepodobne ako na stave odolnosti organizmu, tak na veľkosti infekčnej dávky, spôsobu prenosu, ev. počtu opakovaných expozícií nákaze. Pri prenose nákazy krvnou transfúziou dochádza k sérokonverzii najčastejšie do dvoch mesiacov, po sexuálne predanej infekcii zvyčajne po 4-6 mesiacoch, niekedy však až po latencii trvajúcej aj viac než 1 rok.


Liečba

Liečba, ktorou by bolo možné zvrátiť, či zastaviť ochorenie, doteraz neexistuje. Najvýhodnejšie, najpoužívanejšie, najšpecifickejšie sú tie prípravky, ktoré blokujú činnosť reverznej transkriptázy. Najznámejší je azidothymidin – AZT; zidovudin, dideoxyinozin (didanozín), dideoxycytidín (zalcitabin) a iné. Problémom liečby je vysoká adaptabilita vírusu; v priebehu niekoľkých mesiacov vzniká nový variant vírusu, ktorého RT produkuje DNA aj v prítomnosti AZT.
Významnú úlohu zohrávajú prostriedky na stimuláciu ev. rekonštitúciu imunitného systému – imunomodulačné látky (interferóny, IL-2 a ďalšie). Význam má aj transfúzia lymfocytov alebo transplantácia kostnej drene.

Určité nádeje sa vkladajú aj do aplikácie solubilného antigénu CD4. Vychádza sa zo skutočnosti, že gp120 sa viaže s CD4; ak sa podá solubilný CD4, vyviaže sa vírus, čím sa zabráni jeho väzbe na bunky hostiteľa. Najväčším problémom aplikácie ,,vakcíny CD4“ je krátky polčas života molekuly CD4, 30 až 120 minút, čo si vyžaduje časté injekcie. Existujú pokusy obísť túto nevýhodu vytvorením hybridnej molekuly – CD4 sa nadviaže na konštantnú časť humánneho IgG1.