Organizácia živých systémov

Jedince vykonávajú všetky základné životné funkcie, a preto sú schopné samostatne žiť. No organizmy sa navzájom odlišujú, a to nielen tvarom, veľkosťou či svojimi vlastnosťami. Organizmy sú aj odlišne zložité. Podľa štruktúry (organizácia) vnútorného prostredia živých systémov rozdeľujeme organizmy :

1. Nebunkové organizmy- vírusy
2. Jednobunkové organizmy- mikroorganizmy
3. Bunkové kolónie
4. Mnohobunkovce
5. Indivíduá vyššieho rádu

1. Nebunkové organizmy- vírusy
Z hľadiska organizácie predstavujú vírusy najjednoduchšie živé sústavy. Doposiaľ sa nevie, či jednoduchosť ich organizácie je prvotná – sú pozostatkami evolučne najprimitívnejších sústav z raných etáp vývoja života na Zemi, alebo sú výsledkom procesu redukcie – zjednodušenia organizácie už podstatne zložitejších bunkových systémov. Vyznačujú sa troma vlastnosťami:
1. majú mikroskopické rozmery (15-300 nm)
2. sú zložené len z nukleových kyselín (buď RNA alebo DNA) a bielkovín.
3. nemajú vlastný metabolizmus
V strede je nukleová kyselina a okolo je bielkovina. Na povrchu sa vytvára kapsida, ktorá má ochrannú funkciu a umožňuje naviazanie vírusu na hostiteľskú bunku. Rozmnožujú sa len v hostiteľskej bunke a trvalo môžu existovať len ako parazity buniek. 2. Jednobunkové organizmy – mikroorganizmy
Tieto živé sústavy majú bunkovú organizáciu. Organizmus tvorí jedná bunka, ktorá je schopná vykonávať všetky základné životné procesy. Z hľadiska vnútornej štruktúry rozlišujeme:
a- Prokaryotické – majú menej organelov, jadro nie je oddelená od cytoplazmy jadrovou membránou- nemajú pravé jadro, nikdy nevytvárajú mnohobunkové organizmy (baktérie, sinice, archeóny)

b– Eukaryotické - majú zložitejšiu štruktúru, majú viac organelov, bunka je obalená jadrovou membránou od cytoplazmy – majú pravé jadro, sú základnými stavebnými jednotkami mnohobunkových organizmov (prvoky, riasy a mikroskopické huby)

3. Bunkové kolónie
Tvoria prechod medzi jednobunkovými a mnohobunkovými organizmami. Kolónia buniek vzniká tak, že sa materské bunky delia na dcérske bunky, ale zostávajú spolu. Delíme ich na:
a- jednoduché - pozostávajú z niekoľkých úplne rovnocenných buniek. Každá takáto bunka môže žiť v istých podmienkach ako samostatné indivíduum. b- zložitejšie - v týchto kolónach sa bunky začínajú špecializovať. Bunky na protiľahlých póloch sú štruktúrne a funkčne odlišné. Schopnosť ďalej sa rozmnožovať zostáva zachovaná len niektorým bunkám. 4.

Mnohobunkové organizmy
Mnohobunkové živé sústavy sú spravidla zložené z veľkého množstva eukaryotických buniek, ktoré majú špecifické funkcie. K takýmto organizmom patrí väčšina tiel rastlín a živočíchov, vrátanie človeka (ľudské telo je zložené z niekoľkých desiatok biliónov buniek). Uplatňuje sa pri tom hierarchický, stupňovitý, organizačný princíp. Bunky rovnakého tvaru, veľkosti a funkcie sa spájajú do tkanív (živočíchy), resp. pletív (rastliny). Súbor rôznych tkanív, pletív, tvorí orgán. Jednotlivé orgány sa často združujú do sústav orgánov (len u živočíchov). Z týchto všetkého je tvorený organizmus. 5. Indivíduá vyššieho rádu
Sú to spoločenstvá organizmov, ku ktorých došlo k trvalej anatomickej a funkčnej špecializácie jedincov. Jednotlivé typy jedincov nemôžu samostatne existovať a trvalá existencia druhu je možná len vo vyššom celku. Príkladom indivíduí vyššieho rádu je tzv. sociálny hmyz (včely, mravce, termity...).