Slávni biológovia

Štúdium dejín prírodovedných vied nám odhaľuje, akú obrovskú prácu vykonali prírodovedci- biológovia, kým postupne odkryli tajomstvá prírody a nazhromaždili o nej množstvo vedomostí, aké dnes máme. Charles Robert DARWIN:

Máloktorý učenec dokázal tak rozvíriť pokojnú hladinu verejnej mienky ako tento anglický prírodovedec. C.Darwin sa narodil v Shrewsbury. Jeho otec bol zámožný lekár a štúdium vied malo v tejto rodine tradíciu. Darwinov starý otec bol filozof a prírodovedec E.Darwin. Pôvodne mal byť po otcovi lekárom. V roku 1825 vstúpil na univerzitu v Edinburgu, ale už roku 1827 prestúpil na univerzitu v Cambridgei. Tu sa venoval štúdiu prírodných vied, najmä botaniky. Roku 1831 pred ukončením štúdia prijal miesto prírodovedca na lodi Beagle a odišiel na 5- ročnú cestu okolo sveta. Bola to pre neho najlepšia škola, pretože mohol bezprostredne študovať rôzne javy. Po návrate do Anglicka odsťahoval sa do Downu v Kente, kde žil v ústraní a venoval sa iba svojej vede. Darwin napísal rad cenných geologických, zoologických i botanických prác, ale od začiatku sa zaoberal predovšetkým otázkou, ako vznikli jednotlivé druhy v prírode. Na tejto téme pracoval 20 rokov, kým sa rozhodol uverejniť výsledky svojho bádania. Darwin by bol takmer prišiel o ovocie svojej práce, pretože týmito problémami ešte iný prírodopisec a zoogeograf A.R.Wallace, ktorý dokonca napísal o tom aj prácu. Až keď ju predložil Darwinovi na posúdenie, rozhodol sa veľký prírodovedec vydať svoje výsledky pod názvom O pôvode vzniku druhov. Kniha spôsobila úplnú revolúciu nielen v myslení prírodopiscov, ale aj mysliteľov tej doby vôbec. Keď vyšla, našla hneď množstvo zúrivých odporcov, najmä z anglických cirkevných kruhov. Darwin našiel však aj rad rovnako vášnivých obhajcov. V čom spočíva význam tohto diela? Darwin predovšetkým dokázal, že v prírode existuje evolúcia čiže vývoj. Okrem toho, zaradil človeka medzi živočíšne druhy. Postavil ho síce na najvyššie miesto, ale predsa ho považoval za tvora, ktorý má mnoho spoločného s ostatnými cicavcami. Najdôležitejšou časťou Darwinovej teórie je však vznik druhov, a to aj napriek tomu, že si ho predstavoval dosť mechanicky. Podľa toho určil tri hlavné činitele: Prvým je premenlivosť- variabilita, kde vychádzal z Lyellovej náuky o geologickom vývoji. Druhým je prirodzený výber- boj o život. Podľa neho spočíval v tom, že slabší a prírodným podmienkam nevyhovujúci jedinci hynuli a vymierali a prežívali len silnejší a odolnejší.

Tretím činiteľom je dedičnosť získaných vlastností. Darwina môžeme pokladať za zakladateľa modernej biológie a jeho kniha je významným medzníkom v dejinách prírodných vied. Jean Baptiste Pirre Antoine de Monet chevalier de LAMARCK

Francúzsky prírodovedec, zakladateľ evolučnej teórie- lamarckizmu. Narodil sa v Barentine v severnom Francúzsku ako syn chudobného šľachtica. Študoval v jezuitskom seminári, lebo otec mu určil kňazské povolanie. Keď však otec zomrel, využil získanú slobodu a ako 17- ročný odišiel do francúzske armády. Ako vojak sa zúčastnil sedemročnej vojny, dostal dôstojnícku hodnosť a potom sa uspokojil so skromnou penziou. 15 rokov živoril v Paríži, kde študoval medicínu, a čím ďalej, tým viac sa venoval prírodným vedám. Spočiatku ho väčšmi zaujala botanika. V Paríži sa Lamarck zoznámil a G.Buffonom, ktorému sa páčila jeho práca o francúzske flóre. Buffon ho prijal za asistenta v botanickom oddelení svojho prírodovedného múzea. Za revolúcie, keď Národný konvent zriadil pri múzeu niekoľko nových katedier, medzi ktorými boli aj dve zoologické, prednášal Lamarck na jednej z nich zoológiu bezstavovcov. Vtedy mal už 50 rokov. Na konci života oslepol. Sučasníci ho pokladali za dobrého systematika. Až po jeho smrti, a to najmä prácami E.Haeckela, , sa vysvetlil Lamarckov význam ako zakladateľa vývojovej teórie. Medzi najznámejšie Lamarckove práce patria Philosophie zoologique ( Filizofia zoológie) a Histoire naturelle des animaux sans vertebres ( prírodopis živočíchov bez stavcov).
Lamarck správne usudzoval, že živočíchy sa vyvíjajú, a usiloval sa vysvetliť zmysel a spôsob ich vývoja. Podľa neho je základom všetkého živého zmena. Premenlivosť druhov a postupný vývoj organizmov vysvetľoval protikladom meniacich sa podmienok a reakciou organizmu na ne. Vlastnosti získané v priebehu života možno dediť. Ako prvý postavil proti názorom G. Cuviera o kataklizmách náuku o postupnom a prirodzenom vývoji organizmov a pokúsil sa dokázať premenlivosť živočíšnych druhov. Jeho rozdelenie živočíchov na 14 tried je pokrokom v porovnaní s klasifikáciou C. Linného.
Lamarck prvý použil termín bezstavovce ( Invertebres). Názov biológia pochádza tiež od Lamarcka, ktorý ju chápal ako náuku o vývoji živej prírody. Johann Gregor MENDEL

J. G. Mendela pokladáme za zakladateľa náuky o dedičnosti- genetiky.
Narodil sa v Hynčiciach v Sliezsku v roľníckej rodine. 21- ročný vstúpil do augustiniánskeho kláštorav Brne a ako mních dostal meno Gregor.

Kláštor mu umožnil štúdium na viedenskej univerzite, kde sa najväčšmi zaoberal matematikou a prírodnými vedami. Po absolvovaní univerzity sa vrátil do Brna a stal sa profesorom na nemeckej reálke. V kláštornej záhrade usilovne robil pokusy s krížením rastlín, najmä hrachu, ktorých výsledkom sú jeho zákony o dedičnosti. Publikoval ich v r. 1865, za jeho života sa však neuznávali a neskôr sa na ne zabudlo. Márne písal o svojich výsledkoch a K. W. Naegelimu, ktorý sa takisto zaoberal týmito problémami, ani u neho nenašiel porozumenie. Mendela krátko nato zvolili za opáta kláštora, a tak zvyšok života sa už musel zapodievať len administratívnymi otázkami. Jeho vedecký objav si vyše 30 rokov nikto nevšimol, až v r.1900 traja učenci naraz- Nemec C. Correns, Holanďan H. de Vries a Rakúšan E. Tschermak potvrdili jeho správnosť.
Klasické Mendelove pokusy s krížením trvali 15 rokov a Mendel odvodil z ich výsledkov hlavné pravidlá dedičnosti. Na rozdiel od iných Mendel si problém zjednodušil tak, že sledoval najprv prenášanie jedinej vlastnosti ( napríklad farby). Zvolil si hrach s červenými a bielymi kvetmi a sledoval zmenu farby pri krížení. Podľa výsledkov stanovil základné pravidlá, ktoré platia pri prenášaní znakov z rodičov na potomstvo. Tieto pravidlá potvrdili neskoršie pokusy, takže tvoria základnú kostru celej vedy o dedičnosti. Mendel zistil, že sa nededia vlastnosti, ale len schopnosti, vlohy pre ne. Tieto vlohy dostali neskôr názov gény. Dedia sa teda gény, a nie znaky ( vlastnosti). Krížením môžu gény tvoriť nové kombinácie. Na tvorbe dedičných znakov sa rovnomerne zúčastňujú obaja rodičia. V 1. generácii platí zákon rovnotvarosti- uniformity. Jedinci 1. pokolenia, ktorí vznikli krížením dvoch rozličných rás, sú rovnakí. Časť jednotlivcov pripomína svojimi vlastnosťami jedného, časť zasa druhého rodiča (zákon štiepenia).