Chemecké zloženie bunky

Bunka je zložitá sústava mnohých chemických zlúčenín. Bunka sa skladá z :
- anorganická látka (60%-90%) –voda a soľ
- organická látka (10%-40%) – bielkoviny 12%, sacharidy 9%, lipidy 8%, nukleové
kyseliny 3%

Chemické zlúčeniny, ktoré sú hlavnou súčasťou bunky majú tieto funkcie:
- konštrukčnú – stavebnú – biekoviny, tuky a lipidy
- metabolickú – katalizujú a regulujú chem. procesy – biekoviny, nukleové kyseliny
- zásobnú – sdroj energie – lipidy a sacharidy
- substrátovú – vytváranie vhodné prestredie pre chem. dej – voda

kvantitatívne zastúpenie jednotlivých chemických zlúčenín nie je vo všetkých bunkách rovnaké. Závisí od druhu organizmov, typu buniek a mení sa aj počas starnutia.

Voda a anorganické látky

Voda má pre bunku zásadný význam. Vytvára vhodné prostredie pre väčšinu reakcie. Podmieňuje biologickú aktivitu látok. Voda v bunkách má význam aj ako polárne pozpúšťadlo a preto ovplyvňuje aj fyzikálno- chemické procesy v bunke (príjem látok a výdaj látok). Voda má aj veľkú tepelnú kapacitu, preto je aj dôležitý faktor tepelného hospodárenia buniek. Obsah vody závisí od veku buniek, od orgánu a od prostredia. Všeobecne možno povedať, že čím je bunka ontogeneticky a fylogeneticky mladšia, tým je obsah vody väčší, a naopak. Významnou súčasťou bunky sú anorganické zlúčeniny (chloridy, fluoridy, uhličitany...), tie podmieňujú fyzikálne a chemické vlastnosti biniek. Soli prítomné v bunke môžu byť aj zdrojom voľných iónov, ktoré plnia rozličné funkcie.
V bunke je vysoká koncentrácia iónov draslíka a chlóru, ktoré prispievajú k udržiavaniu stáleho pH roztokov v bunkách. Sodné katióny pomáhajú zadržiavať vodu v bunkách, kým vapenaté katióny uľahčujú vylučovanie vody. Základné organické látky bunky

Kostrou všetkých organických zlúčenín nevyhnútný pre život je štvorväzbový atóm uhlíka. Táto vlastnosť mu umožňuje vytvárať rozličné reťazce. Rovnako dôležité sú i atóny vodíka H, kyslíka O, a dusíka N. Organické zlúčeniny podľa zásadného významu delíme na:
- nízkomolekolové – cukry tuky
- vysokomolekulové – makromolekulové - biektoviny a nukleové kyseliny
V zložení živej hmoty dominujú zákonite bielkoviny, mekleové kyseliny a polysacharidy. Ich základnou jednotkou sú tzv. monoméry.

CUKRY- SACHARIDY
sú stálou súčasťou všetkých buniek.

Sacharidy podľa zloženia delíme na:
- monosacharidy ( zložené z jednej molekuly cukru) – gluktóza, fruktóza, rybóza,
deoxiribóza
- oligosacharidy ( vzniká z 2-10 malekúl curku) – z týchto sú najnámejšie disacharidy
(sacharóza a laktóza)
- polysacharidy (makromolekulové látky) – škrob, celulóza, glykogén a chitín


TUKY- LIPIDY
Tvoria pestrú skupinu rozličných zlúčenín. Sú relatívne stále, preto sa považujú za najhospodárnejší zdroj energie. Pri spálením 1g tuku sa uvoľní 38kJ energie. Tuky tvoria tepelne a mechanicky odolné vrstvy okolo dôležitých telesných orgánoch. Spolu s bielkovinami sa nachádzajú aj v cytoplazme. Zložené tuky, napr. fosfolipidy, sa podieľajú na stavbe biomembrán.

BIELKOVINY – PROTEÍNY
Sú makromolekulové zlúčeniny, ktorých základnou stavebnou jednotkou sú aminokyseliny. Molekuly bielkovín sa spájajú peptidovou väzbou a vytvárajú peptidové reťazce. V bielkovinách sa vyskytujú 20 aminokyselín. Ich rozličnou kombináciou možno vzniknúť 2.1021 rozličných bielkovín.
Podľa tvarí sa bielkoviny delia na vláknité (fibrilárne), ktoré majú mechanickú funkciu a guľovité (globulárne), ktoré majú význam v bunkovom metabolizme.
Biekoviny majô funkcie:
- stavebnú – sú súčasťou všetkých bunkových štruktúr. - metabolickú – enzýmy katalizujú všetky chemické reakcie v bunke
- informačnú – bielkoviny regulujú aj bunkový priestor a medzibunkové vzťahy

NUKLEOVÉ KYSELINY
Sú zlúčeniny, od ktorých závisí existencia živej hmoty. Predstavujú makromolekulové látky, ktoré vznikajú spájaním menších molekúl nukleotidov. Každý nukleotid je zložený z dusíkatej bázy, päťuhlíkového cukru (pentózy) a kyseliny fosforečnej. Pentózy nukleotidov môže byť ribóza, vtedy hovoríme o ribonukleovej kyseliny (RNA), alebo deoxyribóza, vtedy hovoríme o deoxyribonukleová kyseliny (DNA).
Nukleové kyseliny zodpovedajú za organizáciu a rozmnožovanie bunky. Zaznamenávajú genetickú informáciu a prostredníctvom pohlavného rozmnožovania zabezpečujú prenos znakov a vlastnosti na potomkov. Nezastupiteľnú úlohu majú aj v procese biosyntézy bielkovín. Preto sa považujú za hmotný základ dedičnosti.