V stredoveku ľudia verili na draky inak by neboli takmer v každej druhej rozprávke. Ako našich predkov vymysleli práve drakov? Možnože našli kostry jašterov, ktoré boli tak veľké, že nepatrili žiadnemu známemu živočíchovi. Dnes vieme, že to mohli byť kostry dinosaurov.
Alebo grécka legenda o Kyklopovi má pravdepodobne základ v náleze obrovskej lebky s jediným oválnym otvorom v strede čela. Vysvetlenie záhady tejto "jednookej lebky" je jednoduché, pravdepodobne to bola lebka slona, ktorej jediný čelný otvor je otvorom nosnej dutiny.
Stredovekí ľudia si však určite nevedeli predstaviť minulosť planéty pred miliónmi rokov. A aj skamenelé kosti mohli v ich predstavách pochádzať zo zvieraťa, ktoré zomrelo len pred nedávnom. Tak asi vznikli legendy o lechnesskej príšere či o drakoch, chŕliacich oheň. Myšlienka evolúcie, čiže dlhodobého a postupného vývoja druhov bola v tom čase niečím nepredstaviteľným ...
V druhej polovici 18. storočia nastal obrat. Objavili sa vedci ako Jean-Baptiste Lamarck, A. R. Wallace ale hlavne Charles Darwin. Lamarck a Darwin si všimli, že jednotlivé generácie organizmov sa postupne prispôsobujú prostrediu. Lamarck si myslel, že sa toto prispôsobovanie deje počas života jedinca a tieto vlastnosti sa potom prenášajú na potomstvo. Darwin naopak usúdil, že v priebehu svojho života sa jeden organizmus prostrediu veľmi neprispôsobí, ale keďže sú v každej populácií jedinci rôzne vybavení (sú rôzne veľkí či silní), tak väčšiu šancu splodiť potomka majú tí, ktorých vlastnosti danému prostrediu lepšie vyhovujú. Pokiaľ na kamenitej pôde žijú zelené a šedé jašteričky, budú mať viac detí šedé, lebo zelených si skôr všimnú dravci a nedajú im šancu priviesť potomka na svet. Zvonka to vypadá, ako by sa u jašteričiek z generácie na generáciu posilňoval ich šedivý gén. V skutočnosti však len šedé jašteričky majú viac šedých potomkov a zelené jašteričky sa postupne vytrácajú, lebo sa nedokázali dobre adaptovať meniacemu sa životnému prostrediu. Keď bol Charles Darwin v 30. rokoch 19. storočia na výlete na súostroví Galapágy a sledoval tu žijúce vtáky a leguány, zistil, že sa podobajú jašterom a vtákom z Južnej Ameriky sú však trochu odlišnejších tvarov. A tak formuloval svoju evolučnú teóriu. Odvodil, že príbuzní, ale napriek tomu odlišní tvorovia, môžu byť rôznymi vývojovými vetvami vychádzajúcimi z rovnakého živočícha, ktoré sa len prispôsobili rôznym životným podmienkam.