Asi pred 60 miliónmi rokov sa začala vývojová história dnešných koní v Severnej Amerike prakoňmi z rodu Eohippus. Z tohto malého, viacprstého obyvateľa lesa sa vyvíjali početné rodiny prakoní. Pred dvoma miliónmi rokov v druhej polovici doby ľadovej sa vyvinul rod Equus. Putoval medzi kontinentmi po pevninových mostoch zo Severnej a Južnej Ameriky do Európy, Ázie a Afriky. Zatiaľ, čo v celej Amerike vymrel, prežil v Európe a na Americký kontinent sa dostal až v 16. storočí s portugalskými a španielskymi dobyvateľmi. Dnes môžeme nájsť kone všade na svete, no voľne žijúce sa vyskytujú veľmi zriedka. Medzi posledné voľné kone patria Americké mustangy a austrálske kone Brumby, ktoré sa tak ako mustangy do Ameriky dostali do Austrálie s prisťahovalcami a dobyvateľmi. Kone boli v minulosti využívané takmer vo všetkých ľudských činnostiach, no dnes prežívajú len vďaka jazdeckému športu. Súčasné kone delíme na chladnokrvníky, plnokrvníky, teplokrvníky a pony. Chladnokrvníky sa vyvinuli z mohutného plemena, ktoré žilo v lesoch strednej Európy. Sú to väčšinou mohutné pracovné kone, hodiace sa najmä na prácu v ťahu. Označenie plnokrvník sa používa len pre dve rasy koní: arabského a anglického plnokrvníka. Tieto rasy sú jedny z najstarších na svete a boli roky chované bez prímesi inej krvi. Vyznačujú sa veľkou rýchlosťou, vytrvalosťou a temperamentom. Pojem teplokrvník poukazuje na orientálny pôvod tohto typu koní. Ich predkom je arabský plnokrvník. Kone z Arabského polostrova sú zakladateľmi väčšiny teplokrvných rás koní a sú aj vzdialenými predkami anglického plnokrvníka. Medzi pony zaraďujeme všetky rasy, ktoré dosahujú kohútikovú výšku do 1,48 m.

Napriek životu v zajatí sa kôň dokáže veľmi rýchlo vrátiť k svojim divokým koreňom, kde okamžitá reakcia na nečakané situácie je útek. Je stádové zviera a snahu o vytvorenie stádovej hierarchie môžeme vidieť aj u domácich koní na pastvinách. Kone medzi sebou komunikujú pomocou zvukov, alebo držania tela. Pokiaľ sa kone nemôžu vidieť, volajú po sebe hlasným erdžaním a presne poznajú hlasy svojich stádových priateľov. Keď si dva kone nie sú sympatické, znie erdžanie akoby „opačne“ (akoby kone vzduch nevydychovali, ale vdychovali) a pritom stoja šikmo oproti sebe a podupávajú nohami. Hlasné odfrkovanie, alebo vydychovanie je výrazom rozčúlenia a pre zbytok stáda znamená poplach, alebo výzvu rivalom.