Salamandra - Jedovatý obojživelník

Určite každý pozná salamandru – jašterici podobného lesklo čierneho tvora s rôzne veľkými žltými škvrnami. Toto výrazné sfarbenie uvedomelých nepriateľov upozorňuje na to, že jeho nositeľ si nedá kožu len tak. Salamandra totiž na povrch tela vylučuje mierne jedovatý sekrét, ktorý jej zabezpečuje akú-takú ochranu, keď už útek pre svoju nemotornosť veľmi nezvláda. Jed nie je prudký, nanajvýš podráždi sliznice, ale menšie živočíchy môže usmrtiť. Vývody jedových žliaz sú uložené v dvoch radoch pozdĺž stredu chrbta, na bokoch tela a najviditeľnejšie sú za hlavou. Kožné jedy chránia citlivú pokožku aj pred baktériami, plesňami a infekciami, ktoré by mohli obmedziť kožné dýchanie.

Salamandra a jej príbuzní
Aj keď sa salamandra podobá jašterici, nepatrí medzi plazov, ale medzi obojživelníky. Tých delíme na bezchvostých (žaby), chvostnatých (salamandry, mloky) a červone (obývajú tropickú a subtropickú oblasť a vzhľadom pripomínajú skôr veľkého červa). Obojživelníky vo vývoji radíme za rybami, s ktorými majú spoločné okrem iného aj to, že larvy dýchajú žiabrami a orientujú sa tiež pomocou bočnej čiary. Naopak s ďalším vývojovým stupňom – plazmi – ich spája to, že už majú nohy so 4 – 5 prstami a prevažná väčšina v dospelosti už dýcha pľúcami. Obojživelníky na rozdiel od ostatných živočíchov majú holú kožu (nekryjú ju žiadne šupiny, srsť či perie), dokážu dýchať aj kožou a srdce tvoria dve predsiene a jedna komora (napríklad u nás sú to dve predsiene a dve komory). V ústnej dutine sa tiež nachádza tzv. Jacobsonov orgán, čo je „zariadenie“, ktorým vníma vôňu, chuť, teplotu a iné chemické podnety z okolia. Funguje to tak, že pri vyplazovaní jazyka zachytáva molekuly zo vzduchu a pri následnom zasúvaní ich otrie o spomínaný orgán a vie, čo sa deje okolo… A hodno tiež spomenúť, že teplota tela závisí od teploty okolia.

Zachovanie potomstva
Salamandry teda patria medzi chvostnaté obojživelníky, ktoré navyše majú ozubené čeľuste. To im umožňuje poradiť si aj s takým „orieškom“, ako je slimák – ich obľúbené denné menu. Pre spestrenie jedálnička nepohrdnú ani rôznym hmyzom, či červami. Tých majú dostatok na území, v ktorom sa vyskytujú. Salamandry sú typickými obyvateľmi listnatých a zmiešaných lesov stredných polôh. Podmienkou je prítomnosť čistiniek alebo potôčikov, kde by našli primerané prostredie pre rozmnožovanie, keďže ich potomstvo (larvy) sa vyvíja výhradne vo vodnom živle.
Salamandry sú v našich podmienkach vajcoživorodé, t.j.

larvy pretrhávajú vaječné obaly krátko pred pôrodom alebo v kloake behom pôrodu. Vývoj lariev v tele matky prebieha väčšinou behom letných a jesenných mesiacov. Keď sú už potom larvy takmer vyvinuté, prečkávajú zimu v tele samičky a tá ich rodí až behom nasledujúcej jari. Veľké samičky môžu rodiť až 70 mláďat. Dĺžka života salamandier sa pohybuje okolo 20, v zajatí i cez 50 rokov.

Spôsob života
Salamandry zimujú v zemných dierach, jaskyniach, niekedy vo väčších skupinách. Sú aktívne spravidla za súmraku a v noci. Za vlhkého a daždivého počasia však opúšťajú svoje úkryty i behom dňa. V dobe odpočinku sa zdržujú v rôznych dutinách, štrbinách alebo pod padlými konármi a kmeňmi. Aj keď sú to prevažne samotári, môžeme nájsť aj v spoločnosti s inými jedincami svojho druhu, najmä počas zimného spánku. V období aktivity sliedia pomaly po okolí, pričom je ich telo mierne zdvihnuté nad zemou. Po krátkych úsekoch nasleduje obvykle dlhšia prestávka, počas ktorej živočíchy odpočívajú na bruchu, hlavu však pritom zdvíhajú. Keď je mlok vyplašený, pokúša sa prchnúť. Pretože sa však ľahko vysíli, opäť hneď pochoduje „mločím tempom“.

Ochrana salamandry
Na miestach výskytu je potrebné zachovať pôvodné dreviny a nenahradzovať ich ihličnanmi. Zároveň je veľmi dôležité udržiavať čistotu prameňov, ponechanie jazierok na dne opustených lomov a zabrániť prípadnej chemickej kontaminácii územia, kde sa tieto mloky vyskytujú. Studničky, v ktorých sa vyvíjajú larvy, je vhodné pred napadaným lístím chrániť strieškou.