Definícia vtáka:

Vtáky sú stavovce, ktoré sa ako celok (trieda) prispôsobili pohybu vo vzduchu – sú schopné lietať. V súhlase s touto schopnosťou sa tvorili a formovali ich terajšie telesné znaky.
1, Telo sa zmenšilo, takže vtáky patria, zas celkovo chápané, relatívne medzi najmenšie stavovce (spolu s obojživelníkmi).
2, V súvislosti so zmenšením tela sa jednotlivé sústavy orgánov skoncentrovali tak, aby zaberali čo najmenšiu rozlohu.
3, Znížila sa špecifická váha ich tela, a to tým, že sa v ňom utvorila veľmi zložitá sústava dutín, chodieb a chodbičiek, ktoré vnikajú pod kožu, medzi svaly a do kostí. Vypĺňa ich vzduch, ktorý sa sem dostáva z pľúc.
4, Kostra (skelet) sa väzbove nezvyčajne upevnila; niektoré jej časti zmohutneli, najmä prsná kosť (sternum), na ktorej sa utvoril vysoký hrebeňovitý výrastok (carina) na podporu lokomočného svalstva krídel. Jednotlivé kosti sa vyznačujú štíhlosťou, ale veľkou pevnosťou a pomerne malou hmotnosťou.
5, Mohutne sa rozvinulo svalstvo, ktoré súvisí s pohybom predných končatín- krídel. Silne vyvinuté je aj svalstvo zadných končatín.
6, Zväčšilo sa srdce, na ktorého funkciu kladie let vysoké požiadavky pri veľkej spotrebe energie a zintenzívnení látkovej premeny.
7, Telo pokryla znamenitá izolačná vrstva – perie, medzi ktorým sa udržiava vzduch a ešte viac zvyšuje jeho termoizolačnú funkciu.
8, Perie na krídlach sa zväčšilo a tieto veľké, pevné a pružné perá sa postavili do radu a utvorili základ pre nosnú a lokomočnú zložku pri pohybe vzduchom.
Vtáky sú teplokrvné ( homoiotermné) stavovce. Majú dokonale rozdelený krvný obeh na tepnový ( artériový) a žilový ( vénový).
Všetky európske vtáky viac- menej dobre lietajú. Sú však aj také druhy, ktoré sekundárne stratili túto schopnosť ( skupina bežcov, tučniaky a viaceré ostrovné druhy z rozličných radov).
Mnohé druhy od nás na zimu odletujú- sťahujú sa do teplejších krajín. Iba pomerne málo druhov ostáva trvalo u nás, ale aj tie zvyčajne menia svoje bydliská. Kostra vtákov:

Kostra vtákov je stavaná podľa rovnakého základného plánu ako kostra ostatných stavovcov. Na rozdiel od nich je však značne prispôsobená, aby vydržala tlak a namáhanie počas letu. Silný centrálny „kôš“ má podobnú konštrukciu ako nosníky používané pre vystuženie veľkých budov. Vrchný povrch „koša“ tvorí krátka chrbtica. Mnohé z jej mohutných stavcov sú zrastené, a tak vytvárajú pevnú štruktúru.
Základňa „koša“ je tvorená veľkou hrudnou kosťou (sternum).

Na nej je umiestnení vysoký hrebeň hrudnej kosti, ktorý slúži k upínaniu mohutných letových svalov- tento hrebeň u nelietavého vtáka chýba.
Pletenec hrudnej končatiny je vpredu veľmi silný, nachádza sa tu tiež aj pár tenkých lopatiek. Tie sú pripojené k chrbtici a k rebrám pomocou krátkych silných väzov. Lopatky sa pripájajú k páru krkavčích kostí (korakoidálných). Krídla sú kĺbovo uložené v kĺbových jamkách, ktoré sa nachádzajú medzi lopatkami a krkavčími kosťami.
K lopatkám na prednej strane hrudníka sú tiež pripojené dve kostené manžety, ktorých spodné konce sú zrastené a tvoria kosť tvaru V, nazývame ju furkula alebo vidlica. Jej usporiadanie zabraňuje rozdrveniu trupu mohutnými svalmi, prostredníctvom ktorých vtáky mávajú krídlami.

Pletenec panvovej končatiny:

Chrbtica je vzadu pripojená k veľkému panvovému pletencu, ku ktorému sú pripojené nohy. Toto spojenie je dostatočne silné, aby vydržalo náraz pri pristátí, a poskytuje široký povrch pre pripojenie svalov nôh. Chvostová chrbtica je skrátená a zrastená, takže chvostové perá vyrastajú viac menej z jedného miesta. To umožňuje čo najúčinnejšie ovládanie chvosta, ktorý sa využíva pre riadenie letu. Strany „koša“ tvoria rebrá, ktoré sú navrchu prirastené k chrbtici a naspodku k hrudnej kosti. Na rebrách sú hákovité výbežky smerujúce dozadu, ktoré sa latinsky volajú processus uncinatus. Tieto hákovité výbežky sa vyskytujú len u vtákov. Navzájom sa prekrývajú a k rebrám sú pripojené až za väzy, takže vytvárajú silnú štruktúru podobnú košu. Usporiadanie spolu s veľkou hrudnou kosťou chráni vnútorné orgány pred poškodením. U vtákov, ktoré sa hlboko potápajú (napr. alky), sú hákovité výbežky veľmi dlhé a prekrývajú ďalšie dve rebrá, čím chránia telo pred tlakom vody vo veľkých hĺbkach. Aj keď je kostra vtákov veľmi silná, je pozoruhodne ľahká. U väčšiny druhov váži len polovicu alebo tretinu váhy peria. Pretože sú niektoré kosti zrastené, nieje potrebné väzivo a svaly, ktoré by ich navzájom spájali. U vtákov sa nevyskytujú ťažké čeľuste a zuby ako u ostatných stavovcov. Dlhý kostnatý chvost je značne skrátený a krídla a nohy majú menej kostí než končatiny ostatných stavovcov. Zato krk vtákov tvorí časť kostry , ktorá je veľmi pohyblivá. Skladá sa z mnohých stavcov: od 13 stavcov u niektorých druhov spevavých vtákov až po 25 stavcov u labutí. Lebka je pripojená k najvyššiemu stavcu pomocou kĺbového spojenia tvoreného guľou a jamkou, takže vtáky majú hlavu oveľa pohyblivejšiu ako savci. Vtáky tak môžu maximálne otáčať a ohýbať hlavu a krk pri kŕmení a pri čistení perí. Vďaka tomu sú vtáky schopní panoramatického videnia.

Prispôsobené končatiny:

Predné končatiny vtáka sú značne prispôsobené tvaru krídla.

Aj keď kosti hornej časti paže ( humerus) a dolnej časti paže ( radius a ulna) sú zrovnateľné s našimi, kosti ruky sú značne pozmenené tak, aby tvorili vonkajšiu časť krídla. Pôvodných päť prstov sa zmenšilo na tri, dva z nich sú pritom veľmi malé. Keďže sa mohutné letové svaly nachádzajú blízko ťažiska vtáka priamo pod krídlami, nemá vták vo vzduchu problémy s rovnováhou. Jeho nohy sú však umiestnené vzadu za ťažiskom. Stehenná kosť ( femur) je u vtákov na rozdiel od kosti stehennej u človeka alebo ostatných savcov schovaná pod perím po strane tela vtáka a je k nemu pripojená svalom. To znamená, že kolenný kĺb na spodnej časti stehennej kosti je omnoho bližšie k ťažisku, čo umožňuje vtákov udržať si rovnováhu. Kolenný kĺb má podobnú funkciu ako náš bedrový kĺb.
Dve časti nohy vtáka, ktoré sú viditeľné, nie sú podobné našim nohám. Horná časť, ktorá vyzerá ako naše stehno, je v skutočnosti tvorená zrastenými holennými kosťami a dolná časť je zo zrastených kostí dolnej nohy a horného chodidla. Kĺb, ktorý sa nachádza v polovici vzdialenosti medzi oboma časťami a ktorý vyzerá ako naše koleno, len obrátené na opačnú stranu je zhruba podobný nášmu kotníku.
Vtáky chodia po prstoch. Nikdy nemajú viac ako štyri prsty ( o piaty prst prišli vtáky v štádiu svojho vývoja). Niektoré druhy majú tri prsty. Pštros, ktorý nelieta, má len dva. Každý prst je zakončený pazúrom. Štruktúra nôh sa u rôznych skupín značne líši podľa štýlu života. Typy nôh (po riadkoch): potáplice, potápacích a plávacích kačíc, kormorána, čajky, čoríka, kalužiaka, bociana, plameniaka, dravca, ďatľa, dážďovníka a trsteniarika.

Lietanie a perie:

Vtáky majú mohutné letové svaly, ktoré poskytujú silu potrebnú k mávaniu krídel. Tieto svaly tvoria 15 – 20 percent ich celkovej váhy. Na každej strane hrebeňa prsnej kosti sa nachádza pár letových svalov. Veľké vonkajšie svaly sa zmršťujú a mohutným úderom pohybujú krídlom smerom dole, potom oveľa menšie vnútorné svaly, ktoré využívajú svoje šľachy ako povrazy, krídlo nadvihujú.
Krídla sa nepohybujú jednoducho hore a dolu, ale opisujú temer dráhu osmičky a pripomínajú veslovanie. Sekundárne perá, ktoré vyrastajú z „dolnej končatiny“, udržujú vtáka vo vzduchu tým, že vytvárajú zdvih. Primárne perá, ktoré vyrastajú z „ruky“, zaisťujú ťah dopredu, pretože sa pri pohybe smerom dole stáčajú a zarezávajú do vzduchu ako vrtule, vďaka čomu letí vták dopredu.

Súčasne zakrivený prierez krídla vytvára vztlak, a tak udržuje vtáka vo vzduchu, pretože vzduch sa pohybuje rýchlejšie nad horným povrchom krídla ako pod krídlom, a tým vytvára sanie smerom hore.
V pomalom lete je tento účinok znížený a vták ho vyrovnáva tým, že otvára miniatúrne tzv. „nepravé krídlo“- alulu, ktorá sa skladá z niekoľko pier pripojených k skráteným prstom v ohybe krídla. Všetky tieto zložité pohyby vták robí automaticky, a to s rýchlosťou a s presnosťou.
Perie, charakteristická zvláštnosť vtákov, je z keratínu, podobne ako vlasy alebo nechty u ľudí. Nové perá vyrastajú pod starými a približne raz za rok staré perá vták vymieňa. Tento jav nazývame pŕchnutím (ekdysis). Okrem tohto celkového pŕchnutia mnohé druhy pŕchnu ešte raz alebo aj dva razy. Niektoré druhy vtákov sú na jar pestrejšie zafarbené ako v jeseni. Toto môže byť vyvolané buď pôsobením pigmentu, ako je melanín- je zodpovedný za čierne a hnedé operenie, iné farby vytvárajú karotenoidy, ktoré produkujú červené a oranžové odtiene. Na normálnom pere rozoznávame kostrnku čiže os (rhachis), z ktorej na dve strany pod ostrým uhlom čnejú perúnky a tie sú dvojstranne sperené. Nesú lúčiky, ktoré sú na konci sčasti zahnuté nadol a zakvačia sa ako „ háčiky“ za lúčiky najbližšej perútky. Tým dostáva z perútok a lúčikov sa skladajúca
„zástavica“ pevnosť a súdržnosť. Zástavica tvorí takmer nepriedušnú, veľmi pružnú plochu, ktorá je pevne spojená najmä na veľkých lietacích perách. Na krycích perách, ktoré nie sú vystavené odporu vzduchu a len chránia telo, súdržnosť zástavice je slabšia. Kostrnka, ktorá nesie zástavicu, má naspodku duté brko, obsahujúce tzv.dušu. Brko je voľne spojené s kožou. Pokračovaním brka je kostrnka, na jej spodnej strane sa tiahne brázda. Na rozhraní medzi brkom a plnou kostrnkou býva veľmi často obyčajne slabšie vyvinuté vedľajšie pierko. (príloha 1.)

Tráviace ústroje:

Vtákov sú rozčlenené na viac častí. Potrava v celku prechádza pažerákom do hrvoľa- rozšíreniny pažeráka. V hrvoli zmäkne a až potom prechádza do žalúdka, ktorý je dvojdielny: žľaznatý je menší a potrava sa v ňom rozkladá chemicky, svalnatý je oveľa väčší a potravu spracúva mechanicky. V tejto časti žalúdka sú drobné kamienky, ktoré pomáhajú pri drvení potravy. Zo žalúdka sa potrava dostáva do prvej časti čreva- do dvanástnika –kde ústia dve veľké žľazy: slinivka brušná a pečeň. Pôsobením týchto žliaz sa štiepia výživné látky na jednoduché zložky, ktoré sa vstrebávajú v ďalšej časti tenkého čreva. Nestrávené prechádzajú z čreva do kloaky.
Čas trávenia potravy je u vtákov rozmanitý. Najrýchlejšie trávia vtáky, ktoré sa živia plodmi (napr. škorec strávi potravu už za 15 minút).

Dlhšie trávia hmyzožravé a najdlhšie zrnožravé vtáky, ktorým to trvá pol dňa i viac.
Kvantita potravy je nepriamo úmerná veľkosti vtákov. Malé vtáky spotrebujú viac živín ako veľké. Hľadanie potravy zaberie najviac času menším vtákom. Nepriaznivé počasie, krátky deň v zime a podobne, sú pre ne najhoršie, lebo im znemožňujú nazbierať si dostatok potravy, a preto ich v takýchto nepriaznivých dňoch aj najviac hynie. Cievna a nervová sústava:

Dokonalá je aj cievna sústava. Jej centrom je pomerne veľké srdce, ktoré sa svojou stavbou podobá srdcu cicavcov. Tep srdca vtákov je oveľa rýchlejší ako tep srdca človeka. U spevavcov je to za minútu až vyše 400 tepov, kým u človeka 72.
Aj teplotu tela majú vtáky vyššiu ako človek; u väčšiny z nich sa pohybuje okolo 40°C. Pohyblivosť i väčšia telesná teplota zapríčiňujú, že vtáky prijímajú relatívne viac potravy ako cicavce. Nervovú sústavu majú vtáky oveľa dokonalejšiu ako plazy. Súvisí to so zložitejšími medzidruhovými, vnútrodruhovými vzťahmi a vzťahmi k prostrediu, ktoré si vyžadujú pomerne zložité reakcie. Činnosť vtákov usmerňujú aj inštinkty. Mozog majú väčší ako plazy, vyniká najmä predný mozog a mozoček, ktorý koordinuje zložité pohyby pri lietaní. Vtáky majú vyvinuté mnohé inštinkty. Sú to rozličné vrodené čiže nepodmienené reflexy, podľa ktorých sa vtáky správajú. Je to napríklad sťahovavý pud, stavba hniezda, starostlivosť o mláďatá a iné. Zmyslové orgány majú vtáky dobre vyvinuté. Medzi najdokonalejšie patrí zrak. Dokonalú stavbu zmyslových orgánov si vyžiadal rýchli pohyb: zo všetkých stavovcov sa pohybujú najrýchlejšie. Preto majú mimoriadne bystrý zrak najmä tie vtáky, ktoré lovia pohyblivú korisť (lastovička, dažďovník a iné). Rozmnožovanie vtákov:

Nakoľko sa vtáky vyvinuli z plazov, ktorý kladú vajíčka, všetky vtáky znášajú vajíčka. Vtáky znášajú vajíčka postupne jeden po druhom a nie naraz, čím udržujú na minime svoju nadbytočnú váhu. Rozmnožovacie ústroje a najmä páriace orgány sú obyčajne slabo vyvinuté. Veľkosť semenníkov sa mení podľa ročných období. Samce niektorých vtákov majú páriaci úd (penis) so žliabkom na vrchnej strane na stečenie semena. Dospelým samiciam viac- menej zakrpatejú pohlavné ústroje na pravej strane, najmä vajcovod, ba na tej strane väčšinou vôbec chýbajú. Vajcia vznikajú v strapcovitom vaječníku. Vajce priberá vo vajcovode obaly, a to bielok, tenučkú blanu a vápenitú škrupinku. Škrupinka je pórovitá, aby sa mohol dostať vzduch do vnútra vajíčka, teda až k zárodku, ktorý sa po zahrievaní vyvinie z oplodneného vajíčka.

V maternici sa vytvárajú farby a škvrny vajca, ktoré sú typické pre jednotlivé druhy. Farbivá produkujú osobitné žľazy maternice, ktorých farbivo sa dostane na škrupinu v podobe škvŕn a čiaročiek. Ak je vajec veľa, zväčša sú zaokrúhlené, aby sa všetky zmestili do hniezda. Tvar vajec teda umožňuje výhodné uloženie, pri ktorom sú sediacou samicou úplne zakryté. Vo vajciach kŕmivých vtákov je žĺtok malý. Mláďatá týchto vtákov neopustia zaraz hniezdo, staré ich určitý čas starostlivo opatrujú a kŕmia. Pri kľuvaní sa mláďat je žĺtok už takmer zužitkovaný. Veľký žĺtok majú nekŕmivé vtáky, ktorých mláďatá hneď po vykľutí si hľadajú samy krm. Zo začiatku sa živia žĺtkom, ktorý im ostal v tele. Vtáky sedia na vajíčkach približne dva až tri týždne. Mláďa pred vyliahnutím preráža zobákom škrupinu vajca. V tom čase má zobák mláďaťa na konci vrchnej časti tzv. vaječný zúbok. Po vyliahnutí tento zúbok odpadáva. Dospelé vtáky nepomáhajú mladým pri liahnutí. Prázdnu škrupinku dospelé vtáky zožerú alebo odnesú preč. Dospelé vtáky sa intenzívne starajú o vyliahnuté mláďatá, zohrievajú ich vlastným telom, ustavične priletujú k hniezdu s potravou v zobáku. Mláďatá mnohých vtákov sa liahnu slepé, holé a samy si nevedia obstarať potravu. Rastú pomerne rýchlo, opúšťajú hniezdo, spočiatku ich ešte kŕmia rodičia, a po prvých skúšobných letoch sa osamostatňujú. Mláďatá pohlavne dospievajú v rozličnom veku.

Sťahovanie vtákov:

Po odchovaní mláďat sa vtáky nezdržujú na stálom mieste, ale rozlietajú sa po širokom okolí. Zháňajú potravu , pretože potrebujú získať rezervu, aby mohli zvládnuť cestu do teplejších krajín. V priebehu roka menia vtáky svoje stanovište. Podľa toho, aký majú k nemu vzťah ( stálosť alebo zmena), hovoríme o vtákoch stálych, prelietavých, sťahovavých a zimných hosťoch.
Stále vtáky od nás ďaleko neodlietajú, neopúšťajú svoje blízke okolie.
Prelietavé vtáky po vyhniezdení preletujú do vzdialenosti až vyše 100 km. Niektoré druhy sa v jeseni zoskupujú, a tak spolu odletujú, iné jednotlivo preletujú do iných krajín.
Sťahovavé vtáky neostávajú u nás v zimných mesiacoch, ale odletujú – sťahujú sa do teplejších krajín, kde nachádzajú vhodné životné podmienky. Jednotlivé druhy vtákov sa sťahujú každý rok do tých istých priestorov. Zimoviská, ako tieto priestory nazývame, majú podobné podmienky ako ich letné sídliská. Pri sťahovaní má veľký význam sťahovavý pud. Majú ho vrodený a je dedične ustálený.
Ďalšiu skupinu vtákov tvoria tzv. zimní hostia.

Do tejto skupiny patria také druhy vtákov, ktoré u nás nehniezdia, celé leto u nás nežijú a zjavujú sa až v zime. Sú aj také vtáky, ktoré k nám prichádzajú v zime nepravidelne. Niekoľko rokov ich u nás niet a v niektorom roku ich je veľký počet.

Dravce:

Dravce sú rodení lovci, najobratnejší a najdravší vo svete vtákov. Bystrozrakí páni vzduchu sú vybavení zahnutým zobákom a pazúrmi, pomocou ktorých lovia svoju korisť.
Termín dravé vtáky sa najčastejšie používa pre vtáky radu sokolov. Tento rozsiahly a rôznorodý rad zahŕňa takmer 300 druhov, vrátane orlov, jastrabov, kaní a sokolov. Sú predovšetkým mäsožravce, ktoré sa živia skoro všetkými typmi živočíchov (hmyz, vtáky, plazy, cicavce). Väčšina dravcov tiež aktívne loví a zabíja svoju potravu. Avšak na rozdiel od väčšiny dravých vtákov nechytajú svoju korisť do zobáku, namiesto toho používajú silné nohy a ostré zahnuté pazúry. Najnápadnejšou výnimkou sú supy, ktoré sa živia špeciálne zdochlinami. Preto sú ich pazúry tupé. Všetky dravce, či už lovia živú alebo mŕtvu korisť, sú aktívny len počas dňa. Žiadni z nich neloví za tmy. Telo majú mocné a pevné. Krk je obyčajne krátky, a silný je aj vtedy, keď je nezvyčajne dlhý. Trup je krátky a pevný, najmä v prsnej časti. Zobák je krátky s veľmi vyklenutou a hákovito ohnutou čeľusťou. Čeľusť je nepohyblivá a širšia ako sánka, ktorú obopína. Nohy sú krátke, silné a dlhoprsté. Perie sa značne odlišuje podľa čeľadí a rodov. Skladá sa vcelku z veľkých pier a je riedke. Pre mnohé dravce je typické, že majú perím zarastený celý behák až dolu po prsty. V perí prevládajú tmavšie farby.
Medzi zmyslovými ústrojmi na prvom mieste sú veľké oči, čuch je menej vyvinutý. Dravce sú veľmi pohyblivé vtáky ako všetky dravé zvieratá, ktoré s námahou chytajú korisť.
Takmer všetky hniezdia v prvých jarných mesiacoch, a to len raz v roku, ak ich nič nevyruší. Hniezdo môže byť v rozličnej polohe a primerane tomu rozličné. Prevažne býva na stromoch, často aj na skalných výčnelkoch, na neprístupných bralách a lebo v múroch starých budov, zriedkavejšie v dutine stromu najzriedkavejšie na zemi v podobe kopy raždia, na ktorej ležia vajcia. Pri stavbe hniezda sa zúčastňuje samec aj samica. Sadenie na vajciach trvá pomerne dlho.
Dravce sa živia stavovcami všetkých tried a rozličným hmyzom, okrem toho vtáčími vajciami, červami, slimákmi, zdochlinami, trusom a výnimočne plodmi. Všetky dravce môžu naraz zožrať veľké množstvo potravy.

Orly ( rod Aquila) žijú vo všetkých oblastiach sveta okrem Nového Zélandu a Antarktídy.

Sú to veľké vtáky s mohutným zobákom bez zúbka, s nohami operenými po samé prsty a s prstami, ktoré sú vyzbrojené veľmi mohutnými pazúrmi. Nozdry sú voľné. Zaokrúhlený chvost má asi polovicu dĺžky krídiel. Orly si robia hniezda na vyčnievajúcich skalných terasách, v korunách stromov, v núdzi aj na rovnej zemi a často ho používajú mnohé roky. Základ hniezda je z dlhých hrubých konárov. Obyčajne sú v ňom 2-3 vajcia, no často sa vychová len jedno mláďa. Sedenie na vajciach trvá asi 40 dní. Samec sa zúčastňuje na výchove mláďat, ktoré viac rokov lietajú každé osve, kým sa ako hniezdiče neosadia ďaleko od rodného hniezdišťa. Na obeť sa orly spúšťajú z výšok veľkou rýchlosťou a lovia ju i zabíjajú silnými pazúrmi. Občas požierajú aj zdochliny. Nemôžu však zdvihnúť nič, čo je ťažšie ako ony samé. Ak je korisť príliš ťažká, roztrhajú ju pazúrmi a zobákom. Orol – kráľ vtákov bol v Európe symbolom kráľov a vodcov už v starých časoch. 1. orol krikľavý
2. orol hrubozobý
3. orol skalný
4. orol kráľovský
5. orliak morský

Najväčší a najsilnejší orol je Orol skalný (Aquila chrysaëtos)
Samec a samica sú rovnako zafarbené. Na dorzálnej strane sú čiernohnedé, v spodnej časti je však perie biele. Čerstvo po prepŕchnutí sú rovnako intenzívne čiernohnedé na celej dorzálnej strane a majú purpurový lesk (slabšieho stupňa); neskôr sa jednotlivé perá líšia medzi sebou stupňom vyblednutia a perie stráca lesk. Záhlavie a zadná časť krku sú žltkavohrdzavé. Ručné letky sú černasté; na vnútornej zástavici pri spodku plavé. Najvnútornejšie ručné letky a predlakťové letky majú na vnútorných zástaviciach sivé priečne pásy. Chvost je černastý s priečnou sivou kresbou pri koreni (vlnovými pásmi). Spodná strana je rovnako tmavohnedá ako chrbtová, azda trochu bledšia. Na hrvoli, prsiach a holeniach mávajú žltohrdzavé škvrny. Operenie behákov a podchvostové krovky majú hrdzavý nádych.
Toto operenie získavajú však iba v 5. roku. – Mláďatá v prvom páperčeku sú do sivasta. V druhom sú čisto biele. V materinskom perí sú tmavohnedé, perie v bazálnej časti je však belavá (až biele) a miestami presvitá na povrch. Vrch hlavy a zadná časť krku sú bledookrové. Iba zadné ručné letky majú vnútorné zástavice pri koreni belavé. Chvost je biely so širokým koncovým tmavým pásom. V 1.-3. roku je chvost pri koreni biely (alebo sivý), na prechode od čiernej ku bielej mramorový. V 4. roku sa podobajú starým, majú však ešte kúsok bielej pri koreni chvosta a letiek. Pazúry sú čierne, zobák černastý, pri koreni modravosivý so žltými kútikmi a voskovkou, prsty sú žlté.

Pŕchnu raz v roku, od apríla do októbra, časť veľkých pier sa však pravidelne nevymieňa. Zákonitosť výmeny, resp. nevýmeny týchto pier nie je celkom zrejmá. Veľkosť. Dĺžka zobáka 50-57, krídla samca 595-660, samice 627-705, chvosta 340-370, beháka 95-115 mm; váha 3000-4500g.
Výskyt a hustota u nás. Orol skalný hniezdi na Slovensku v nehojnom počte najmä vo vyšších vrchoch. V Tatrách hniezdi 4-5 párov, na Orave 3-4 a
v Nízkych Tatrách 4-5 párov, ďalej po dva páry v Pieninách, Levočských vrchoch, na Branisku, Slovenskom Rudohorí, Čergove, Vihorlate a v okolí Malej a Veľkej Fatre.
Ani po zákaze strieľania orlov skalných nepribúda. Naopak, ich počet klesá aj na takých miestach, ako sú Vysoké Tatry, kde majú dostatok potravy aj výborné hniezdiská. Podľa úvah ide o ústup pred človekom, ktorý intenzívne preniká aj do tých oblastí, kde sa orol skalný dávnejšie uchýlil z hustejšie obývaných nižších polôh, a azda súvisí aj s ústupom ovčiarstva.
Orly skalné sú zväčša stále, no takmer každoročné výskyty na miestach, kde nehniezdia, v predhoriach a pod., poukazujú na to, že cez rok aspoň časť vykonáva určité pohyby, najmä v jeseni. Vo vertikálnom smere hneď po vyhniezdení privádzajú mláďatá alebo vyššie, na hole, alebo zletujú s nimi dolu do dolín. Biotop. U nás obývajú najmä vysoké polohy. Na Orave hniezdia pravidelne aj v nižších polohách a ojedinele aj inde. Obývajú bralá vo vrchnej časti montánneho a subalpínskeho pásma alebo hory, staré smrečiny, jedliny, dubiny a pod., nie však hlboké a kompaktné, ale prerývané čistinami, lúkami, alebo okrajové partie s blízkymi poliami, pasienkami. Biotopy tohto druhu súvisia
s veľkým rozpätím orlov a s vyhľadávaním potravy.
Hniezdenie. Pohlavne dozrievajú ešte pred nadobudnutím definitívneho zafarbenia. Páry majú trvalý charakter, iba po strate jedného si druhý vyhľadáva nového partnera. Páreniu predchádzajú svadobné lety- krúženie vo veľkých výškach a prudký let dole. Hniezda si robia v trhlinách stien alebo v korunách starých mohutných stromov. Niekedy si pár robí aj viac hniezd, nestriedajú ich však pravidelne. Hniezdo najprv nie je veľké, priemer iba 1 meter, a iba málo vysoké. Časom- každoročne ho rozširujú- nadobúda výšku až do 2 metrov s rovnako veľkým priemerom. Hniezdo si robia s konárov, ktorých hrúbka v bazálnej časti dosahuje 3 c, v hornej časti sú konáre primeranejšie tenšie. Vnútro si vystielajú alebo ihličnatými konárikmi, ak hniezdo stojí v ihličnatej hore, alebo trávou, srsťou a pod., ak hniezdia v listnatej hore.

Vajcia sú zväčša 2, zriedkavejšie 1 alebo 3 a celkom výnimočne 4. Sú hrubozrnné, belavé s hnedými škvrnami. Na vajciach sedí väčšinou samica, samec ju v sedení vymieňa, ale nekŕmi. Inkubačný čas trvá 45 dní. O potomstvo sa starajú obaja rodičia. Samec donáša potravu, samica, ktorá najprv ostáva sedieť na mláďatách, im ju podáva a aj sama sa ňou živí. Neskôr aj ona prináša korisť samec však aj potom odovzdáva potravu samici a tá ju podáva mláďatám. Výchova mláďat trvá okolo 80 dní. Znášať začínajú už v polovici marca, vyliahnuté mláďatá vídať v druhej polovici júla. Potrava. Orly skalné sa živia zväčša cicavcami strednej veľkosti, menej vtákmi, ktoré pri svojom pomerne pomalom lete nemôžu chytať. Okrem toho potrebujú otvorený terén. Ich najčastejšou potravou sú zajace, líšky, svište, veverice. Okrem nich chytajú aj mláďatá väčších zvierat: srnčatá, barančeky...

Záver:

Naša príroda, podobne ako aj príroda iných krajín sa mení a s ňou sa mení i vtáctvo. Kde pred nedávnom tichosť zákutia hôr prerušil iba šuchot opatrnej chôdze horára alebo zakrádajúceho sa pytliaka, stoja chaty alebo ozdravovne, ozýva sa krik rekreantov alebo vrčia motorové píly, kde strašila rieka záplavami, stojí dnes priehrada, kde sa do šírky a dĺžky rozťahovali lúky a polia, je nádrž alebo rybník.
Bol by som rád, keby som o pár rokov mohol mojím deťom ukázať, ako žije a vyzerá operený kráľ vrchov vo voľnej prírode. Potom by nemuseli takúto prácu písať len z literatúry ako ja. Bolo by to oveľa jednoduchšie pozorovať život kráľa operených dravcov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Orol skalný (SOČ)