Krv je životne dôležitým médiom. Tak ako všetky ostatné tekutiny, aj krv nadobúda tvar, aký má nádoba, v ktorej sa nachádza. V našom prípade – podobu ľudského tela, resp. jeho obehového systému. Krv má niekoľko charakteristík – farbu (rôzne odtiene červenej), objem, „vôňu“, presne určené chemické zloženie, ktoré sa však mení z minúty na minútu a závisí od mnohých faktorov. Organizmus zdravého dospelého človeka má v sebe asi 5,5 litra krvi, čo je približne 6 až 8 % telesnej hmotnosti. Nie je to veľa, ale stačí to na to, aby sa touto tekutinou transportovalo množstvo pre život nenahraditeľných látok. Patrí medzi ne kyslík, oxid uhličitý, rôzne živiny, metabolity, vitamíny alebo minerály. Krv má svoje nezastupiteľné miesto v obrane organizmu pred cudzorodými látkami (napr. pôvodcami infekcií) a v prenose informácií (napr. prostredníctvom hormónov). Navyše má krv aj termoregulačnú funkciu - rozvádza teplo a tým ochladzuje a otepľuje organizmus. Na zabezpečenie tejto bohatej škály funkcií sú v krvi dve hlavné zložky. Ta prvá - tekutá, je plazma. A tou druhou sú tzv. krvné elementy – bunky (červené krvinky, biele krvinky a doštičky). Ich vzájomný pomer je vyrovnaný, i keď o trochu „vyhráva“ plazma. Tej je v jednom litri krvi okolo 55%.

ABO systém
Aglutinácia, čiže zhluknutie krviniek, predstavuje vlastnosť krvi, ktorá zachránila nespočetné množstvo životov. Ľudia sa už dávno pokúšali poskytnúť krv zdravého človeka niekomu, kto ju viac potrebuje, napríklad ťažko krvácajúcej obeti po nehode. Ale transfúzie boli kedysi vecou náhody. Niekedy sa podarilo zachrániť život, inokedy sa situácia zhoršila. Červené krvinky sa nevysvetliteľne a nepredvídane začali zhlukovať a upchali krvné cievy prijímateľa. Na začiatku tohto storočia si mladý viedenský vedec Karl Landsteiner predsavzal, že dokáže zistiť individuálne rozdiely v ľudskej krvi. Podarilo sa mu to a v roku 1930 mu za to udelili Nobelovu cenu. Lansteiner so svojimi kolegami objavili krvné skupiny, inak povedané - krvné typy. Odobrali vzorky krvi od rôznych ľudí (vrátane seba) a rozdelili ju na plazmu a červené krvinky. Potom skúšali miešať rôzne červené krvinky s rôznymi vzorkami plazmy a zaznačili výsledky. V niektorých zmesiach sa červené krvinky zhlukli, v iných nie. Z tohto jednoduchého začiatku vyplynulo odhalenie zložitosti systému krvných typov – ABO. Červené krvinky, tak ako ktorékoľvek iné bunky, majú na svojom povrchu špecifický molekulárny vzorec. Tento vzorec predstavuje tzv.