Práve plytké otrasy spôsobujú väčšinu škôd na zemskom povrchu, lebo sú k nmeu najbližšie. Plytké zemetrasenia uvoľnujú najviac energie – asi 75% celkovej energie; hlboké zemetrasenia len 3%.
Ohniská zemetrasení v rôznych hĺbkach nie sú rovnomerne rozložené pozdĺž hraníc medzi tektonickými doskami. Takmer všetky hlboké zemetrasenia, asi 90%stredných a 75% plytkých sa vyskytuje pozdĺž subdukčných zón Tichého oceánu. Oceánské chrbty a transformačné zlomy sú spravisla miestami výskytu plytších zemetrasení menšieho rozsahu.

Podmorské zemetrasenia
Keď sa zemetrasenie odohráva v mori, môžu sa vytvoriť obrovské vlny nazývané tsunami. Na otvorenom mori sú tieto vlny ťažko zistiteľné. Ženú sa po mori rýchlosťou až 790 km za hodinu. Ale ako sa blíži k pobrežiu, spomalujú sa, zatiaľ čo ich veľkosť vzrastá. Keď sa tsunami blíži k brehu, more najskôr ustúpi a potom sa priženie množstvo obrovských vĺn. Keď sa tsunami koncentruje do malých úžin, môže sa zdvihnúť až 20 metrov nad zem a zmetie všetko čo je v ceste. Pri zemetrasení v roku 1755 zasiahla portugalský Lisabon 17 metrov vysoká vlna tsunami. Daľšie otrasy so sebou priniesli zosuvy pôdy a požiare. Pásma zemetrasení
Ešte skôr ako vedci poznali príčina zemetrasení, začali mapovať miesta, kde sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyskytnú. Zemetrasenie sa môže odohrávať všade tam, kde sa horniny pohybujú pozdĺž zlomov, ale väčšina silných zemetrasení sa vyskytuje v konkrétnych pásmach. Zemetrasenia sú obzvlášť časté v sopečných pásmach, ako napríklad v „ohnivom prstenci“ v Tichom oceáne. So zdokonalením metód zisťovania a určovania presnej polohy zemetrasenia je stále presnejšie i zakresľovanie máp zemetrasení. Seizmológia sa dočkala uznania v 60. rokoch, keď jej výskum viedol ku spracovaniu dohody o zákaze nukleárnych skúšok. Vedci boli požiadaní aby preskúmali či sa dajú malé podzemné explózie zistiť. Postavili monitorovacie stanice a začali pozorovať všetky vibrácie, ktoré ich prístroje mohli zaznamenať. Výsledné mapy seizmiskej aktivity ukázali, že sú zemetrasenia najčastejšie pozdĺž podmorských chrbtov a hlbokomorských priekop, pozdĺž zlomov a v blízkosti malých pohorí a sopiek. Tieto údaje pomohli podporiť teóriu, že až 100 km hrubá zemská kôra a vrchný plášť sú rozdelené do 8 veľkých litosférických dosiek, ktoré pozvoľna plávajú na sčasti roztavenej vnútornej vrstve Zeme nazývanej astenosféra. Neustála aktivita v tejto časti planéty udržuje dosky v pohybe. V závislosti na ich vzájomnom pohybe sa môžu tieto dosky od seba vzdaľovať, narážať do seba alebo sa o seba otierať.