Etológia

Funkcie dorozumievania

Zvieratá sa vzájomne dorozumievajú najrozmanitejšími spôsobmi. Niektoré pomocou vylučovacích pachov, iné predvádzaním pestrého sfarbenia. Ručanie jeleňa, mihnutie jasne sfarbeného krídla, slabý závan stopy – toto všetko predstavuje dorozumievanie. Sú to signály, ktoré vysiela jedinec signalizátor. Podávajú informáciu o jeho postoji k inému jedincovi recipientovi. Pod signálom rozumieme šíriacu sa informáciu o momentálnom postavení signalizátora. Význam signálu pre recipienta závisí od jeho hierarchického postavenia v spoločenstve. Teritoriálny spev vtáka oznamuje susednému samcovi prítomnosť soka, chrániaceho si svoje teritórium. Pre nespárenú samicu ten istý druh spevu naznačuje možnosť párenia.
Hlavnou funkciou dorozumievania je priviesť obe pohlavia k sebe, aby sa mohli rozmnožovať. Je to prostriedok, pomocou ktorého je možné spoznať druh, pohlavie, štádium rozmnožovania, ba i konkrétnejšie jedince. Dvorenie často zahŕňa zložité hry, v ktorých jeden alebo obaja partneri zaujímajú určitý postoj a vábia toho druhého. Takéto svadobné tance umožňujú partnerom vzájomne sa spoznať a odhadnúť vhodnosť toho druhého na párenie. Dorozumievanie je dôležité aj pri rozširovaní živočíchov, označovaní teritoriálnych hraníc a určovaní postavenia v hierarchii prostredníctvom agresivity a podriadenosti. Veľkosť alebo výška hlasu môže rozhodnúť o postavení v konkurencii, podobne ako napr. veľkosť parohov. Podriadenosť často signalizujú určité postoje. Obrana pred útokom sokov alebo predátorov záhŕňa intenzívne alebo neočakávané signály. V prípade ohrozenia cicavce často spustia hlasitý rev alebo pišťanie. Králiky a jelenia zver dávajú znamenia chvostom, aby varovali druhov pred blížiacim sa nebezpečenstvom, vtáky zas používajú rozmanité druhy volania. Opice mačiaky vydávajú výstražné zvuky, podľa ktorých možno určiť, o akých predátorov ide – či o hady, orly alebo leopardy. Nechutné, prípadne jedovaté živočíchy ako osy alebo hady často naznačujú svoju nestráviteľnosť výrazným varovným zafarbením, ktoré býva spravidla čierne s červenými alebo žltými pásikmi. Informácie o zdrojoch potravy môže úspešný nálezca odovzdávať šírením vône či zápachu potravy ostatným členom skupiny. Túto metódu využívajú včely a potkany. Dorozumievacie signály

Forma dorozumievacích signálov sa líši podľa typu odovzdávaných informácií, podľa vzdialenosti, ktorú musia prekonať, a podľa prostredia, ktoré živočíchy obývajú.

Chemické signály závisia od čuchových, niekedy aj chuťových schopností. Takéto signály môžu putovať na veľké vzdialenosti, ak sú prenášané v smere vetra, ale živočíchy ich môžu prijímať len proti smeru vzdušného prúdenia. Ľudia obyčajne s nevôľou reagujú na vlastné pachy. Ale pre ostatné zvieratá sú častokrát dôležitejšie ako sluch a zrak. Pachové signály vnímajú ako chemické zlúčeniny prijímané zo vzduchu. Najdôležitejšou časťou čuchových orgánov cicavcov je vlhká membrána, ktorá zachytáva pachové molekuly a zaznamenáva ich. Odtiaľ ide informácia ďalej do mozgu, kde dôjde k určeniu druhu pachu. Čím väčšia je táto membrána, tým lepší je čuchový zmysel zvieraťa. Človek má túto membránu veľkú len 4 centimetre štvorcové, mačka domáca 14 centimetrov a pes až 150 cm štvorcových. Mnohé cicavce majú prídavný čuchový orgán. Dostal meno Jacobsonov orgán a známy je u jašteríc a plazov. Tento orgán slúži napr. kopytníkom na zistenie látok, ktoré hovoria o sexuálnej aktivite partneriek. To vysvetľuje tzv. flemovanie žrebcov, keď zacítia samicu v ruji. Väčšina cicavcov využíva hlavne ňuch, a vlastne len opice a človek túto schopnosť stratili. Cicavce, napr. hyena alebo jeleň, ho môžu využiť na časovo dlhú signalizáciu ( pri označovaní teritória ), kým chodníčky mravcov vedúce za potravou sú formou časovo krátkej signalizácie. Špecifické chemikálie s osobitnými účinkami sa nazývajú feromóny. Napr. v kolóniách včiel produkuje kráľovná tzv. kráľovninu látku, ktorá zabraňuje, aby sa vaječníky včiel robotníčok ďalej vyvíjali. Feromóny slúžia aj na mnohé iné ciele, napr. informácie o potrave, nebezpečenstve a sú veľmi dôležité ako pohlavné atraktanty. Signálne feromóny vyvolávajú zmeny v správaní jednotlivých zvierat. Napr. ak si niektoré zviera značí svoje teritórium, zmení iný člen toho istého druhu smer, len čo zaznamená tento pach. Primárne feromóny naopak spôsobia zmenu v telesných reakciách. Napr. moč samčeka myši obsahuje feromón, ktorý spôsobí, že samička, len čo ho zacíti, je pripravená na párenie. Veľký význam majú vône a pachy vo vzťahu matky a mláďaťa. Chovatelia oviec vedia, že ak chcú podstrčiť cudzie jahňa ovci, ktorej mláďa uhynulo, musia cez cudzie jahňa prehodiť kožu mŕtveho mláďaťa, aby ho matka prijala ako vlastné. Svorka psov často vytvára z pachov všetkých členov spoločný pach, ktorý je pre ne záväzný. Pachová značka vedúceho člena skupiny je spravidla silnejšia. Príklady pachových značiek niektorých cicavcov :
Psy a líšky označujú svoj revír močom. Chemické látky v moči sa rozkladajú a vyprchajú po určitom čase.

Zviera teda dokáže rozoznať, kedy k značeniu došlo. Skunky vystrekujú nepríjemne páchnucu látku z análnych žliaz a snažia sa tak zastrašiť možného nepriateľa. Hrochy a nosorožce označujú teritórium trusom, ktorý rozmetajú chvostom po okolí. Jelene a antilopy si značia teritórium tak, že predočnicové žľazy otierajú o steblá trávy a vetvičky krov. Jazvece, tchory a kuny lesné sa kĺžu zadkom po zemi, aby na nej zanechali stopy výlučkov z análnych žliaz.

Vizuálne signály používajú mnohé druhy živočíchov. Možno ich rýchlo spustiť alebo zastaviť, no dajú sa použiť len cez deň, pritom ich ľahko môžu blokovať prekážky, napr. stromy. Vizuálne signály bývajú jasné, prípadne sú z prerušovaných zábleskov. Krabovi husliarovi slúži na vábenie samičiek jedno klepeto, ktoré má zväčšené a jasne sfarbené. Žiarivé farby motýlích krídel a mnohých vtáčích samčekov priťahujú ich družky na krátke vzdialenosti, kým rajky si za tým účelom stavajú špeciálne tokaniská. Samčeky svätojánskych mušiek, ktoré lietajú v noci, vydávajú svetelné kmity, na ktoré bezkrídle samičky na zemi odpovedajú zábleskmi. Lenže samičky iných druhov tieto odvetné záblesky napodobňujú, a keď nič netušiace samčeky zletia na zem, aby sa s nimi párili, zožerú ich.

Dotykové signály možno použiť len v bezprostrednej blízkosti, zatiaľ čo vibračné signály sú účinné iba na krátke vzdialenosti. Samček križiaka naznačuje samičke svoju prítomnosť tak, že charakteristickým spôsobom rozhojdá jej sieť. Tým ju odradí, aby ho pokladala za korisť. Samčeky vodných bzdôch korčuliarok čeria hladinu. Tieto podnety prijímajú tykadlami recipienti – sokovia alebo potenciálne družky. Slepce búchajú hlavami o strop podzemných chodieb, a tak sa dorozumievajú jednak so sokmi, jednak s jedincami opačného pohlavia Túto metódu používa i hmyz žijúci v chodbičkách, napr. hrobáriky.
Dotykové vnemy sú veľmi dôležité medzi primátmi ako prejavy priateľstva a uspokojenia. Guinejské paviány si ískajú v srsti, čo slúži na upevnenie zväzkov medzi členmi rodiny či partnermi a zároveň pomáha zbaviť sa neželaných parazitov.

Elektrické signály využívajú niektoré ryby žijúce v kalných blatistých riekach Južnej Ameriky a Afriky. Tieto signály môžu prechádzať cez pevné predmety a používajú ich pri útoku, pytačkách alebo navigácii. Niektoré ryby používajú prirodzenú elektrickú aktivitu svalov. Atlantická elektrická raja, vyzbrojená obrovským počtom drobných elektrických článkov, môže vyprodukovať aj 200 voltov., elektrický úhor žijúci v Amazone viac ako 500 voltov.

Africký elektrický sumec, ktorý dorastá do dĺžky 1,2 m, môže človeka omráčiť a ohroziť jeho život.

Akustické signály môžu veľmi rýchlo meniť výšku a intenzitu, a tak sa nimi dá vyjadriť množstvo rozličných informácií. Šíria sa veľmi rýchlo všetkými smermi od signalizátora a recipient vie veľmi ľahko určiť odkiaľ prichádzajú., sú bezpochyby najrýchlejším spôsobom komunikácie. Jazyk je komunikačný systém, ktorý používa symboly a je schopný vyjadriť abstraktné idey, ako aj myšlienky a udalosti. V minulosti sa zvyčajne tvrdilo, že jazyk je výlučne vlastnosťou ľudí, no niektoré systémy dorozumievania majú spoločné znaky s jazykom. Dobre známym príkladom je tanec včiel. Keď robotníčka nájde dobrý zdroj potravy asi do 100 m od úľa, vráti sa a predvedie na vertikálnom pláste tanec, pohybujúc sa do tvaru osmičky. Kmitá pritom bruškom a každé kmitanie sprevádza zvuk. Ak je potrava vzdialenejšia, včela tancuje pomalšie., intenzívnejšie kmitanie a zvuk znamená väčšie zásoby potravy. Uhol, pod ktorým sa uskutočňuje rovná časť tanca, naznačuje smer zdroja potravy. Tanec je symbolický a je v ňom zakódovaný smer, vzdialenosť i veľkosť zdroja potravy. Iným príkladom možného jazyka živočíchov sú sporné pokusy naučiť šimpanzy a gorily komunikovať s ľuďmi pomocou reči a symbolov. Všetky pokusy zlyhali, pretože opice nemajú vhodne uspôsobené hlasivky, zato pokusy naučiť ich používať posunkovú reč boli úspešnejšie. Mladá šimpanzia samička sa naučila vyše 100 symbolov amerického posunkového jazyka, aký používajú hluchonemí. Iná šimpanzia samička sa učila používať farebné plastické symboly, ktoré predstavovali slová, a vedela odpovedať na otázky vhodnými symbolmi. Či však možno túto posunkovú reč šimpanzov alebo tanec včiel porovnávať s ľudskou rečou, to už je predmetom pokračujúcich polemík. Vo svojej podstate je reč prostriedkom na výmenu informácií. Iné spôsoby dorozumievania – pachové, dotykové, vizuálne a ďalšie signály sú záležitosťou inštinktu. Na druhej strane schopnosť vyjadrovať sa rečou sa nedá získať inak ako učením. Jej používanie musí byť vedomé. Zvieratá vyludzujú nesmierne širokú škálu najrôznejších zvukov – od ľubozvučného vtáčieho spevu až po hrôzostrašné vlčie vytie, delfínie pískanie alebo spokojné mačacie pradenie. Všetky tieto zvuky nás navádzajú myslieť si, že ide o akýsi druh reči, ktorou sa príslušníci rovnakého druhu medzi sebou dorozumievajú. V skutočnosti je celá vec omnoho zložitejšia. Preklad jednotlivých zvukov vydávaných zvieratami je veľmi zložitý a usporiadať ich do nejakého systému sa ukázalo ako prakticky nemožné. Africký mačiak zelený patrí k najutáranejším zvieratám medzi opicami.

Tieto opice ovládajú tri až štyri rôzne slová, ktoré používajú, aby ostatných členov tlupy upozornili na blížiaceho sa nepriateľa. Keď hliadkujúci mačiak zbadá orla, vydá určitý varovný signál. Všetky opice, ktoré dovtedy boli na stromoch, naraz zoskočia, a tie, ktoré sa pohybovali na zemi, sa ponáhľajú ukryť sa. Iný, úplne opačný výkrik, ktorý znamená – pozor leopard- má zase opačný efekt : všetky mačiaky sa okamžite vyšplhajú na stromy. Ďalšie odlišné slovo znamená, že v blízkosti bol zjastrený pytón. Na tento signál zostanú opice na mieste a pozorne sa obzerajú, aby tohto pomaly sa pohybujúceho nepriateľa objavili. Na základe tejto skutočnosti predpokladáme, že sa jedná o zvuky naučené a nie vydávané inštinktívne – hlavnou príčinou tohto predpokladu je, že jednotlivé tlupy používajú rôzne slová. Hoci máme tendenciu rôznym hlasovým prejavom zvierat často prisudzovať značne zložité významy, dnes už je nepochybne dokázané, že väčšina spôsobov dorozumievania je úplne jednoduchá. Takmer vždy ide o dva hlavné významy komunikácie – buď o prilákanie partnera alebo o obranu teritória, prípadne potravy. Obsah aj forma takýchto odkazov sú zvieratám dané dedične, a tým sa odlišujú od skutočnej reči. Aj keď každý pes šteká trochu inak, takmer vždy šteká preto, aby na seba upútal pozornosť alebo varoval súpera či votrelca. Niektoré vtáky prenikavým hvízdaním varujú svoje okolie pred blížiacim sa dravým vtákom a pri zjastrení iného, menej nebezpečného nepriateľa používajú úplne iné znamenie. Podobný príklad nájdeme aj v ríši cicavcov. V púšťach južnej Afriky žijú hmyzožravé šelmičky surikáty. V prípade nebezpečenstva sa ozývajú dvoma druhmi varovných signálov. Jeden z nich znamená, že nepriateľ sa blíži po zemi, zatiaľ čo druhý signalizuje nepriateľa, ktorý hrozí vo vzduchu. V pásme ozvien – v hĺbke 600 až 1200 m pod hladinou mora sa vráskavce dlhoplutvé môžu počuť z jednej strany Tichého oceánu na druhú. Piesne vráskavcov trvajú asi 10 minút, no zaznamenali sa i 30-minútové. Tieto signály pravdepodobne pomáhajú udržiavať skupiny veľrýb spolu a umožňujú ich spoluprácu. Pretože nízke zvukové frekvencie sa šíria ďalej ako vysoké, veľké zvieratá ako veľryby a slony používajú veľmi nízke frekvencie pod hranicou počuteľnosti ľudského ucha, a tak komunikujú na dlhé vzdialenosti. Zaujímavosťou je, že na zvukových záznamoch v sondách vyslaných do vesmíru je okrem ľudskej reči zachytený aj spev veľrýb.
Vtáčí spev sa väčšinou skladá zo série nápevov, ktoré sa neustále opakujú. Tieto jednotlivé nápevy nesú tú istú informáciu a väčšinou sú pre ľudské ucho príliš zložité – nerozlíši všetky ich tóny.

Len počas obdobia pytačiek môžeme počuť vlastný vtáčí spev. Ten plní dve funkcie: vymedzuje hranice teritória a má zaujať samičku. Pri pytačkách spieva len samček. Samička spieva, ak sa podieľa na obhajovaní teritória. Spev niekedy nevypovedá len o pohlaví spievajúceho vtáka, ale aj o tom, či už uzavrel pár alebo nie. V trópoch však žijú vtáky, ktorých partneri spievajú spoločne jednu slohu za druhou. Spev je na veľké vzdialenosti účinnejším dorozumievacím prostriedkom ako optické signály, ale pri pytačkách niektorých druhov sa často obe možnosti priam fascinujúcim spôsobom kombinujú.

Zdroje:

Guinessova encyklopédia -
Encyklopédia zvierat -