Nerozlišovanie však sexuality od sexuálnej aktivity, povyšovanie pohlavnosti nad všetky iné hodnoty znehodnocuje skutočnú lásku, ku ktorej je človek povolaný a spôsobuje stratu pocitu zodpovednosti za seba i druhých, čo nakoniec vedie k tomu, že sexualita sa stáva prázdnou.
Sexualita znamená pre človeka bohatstvo, hodnotu umožňujúcu vstúpiť do vzťahu s druhými ľuďmi či Bohom. Jej dynamika uschopňuje vyjsť z vlastnej izolácie a otvoriť sa druhej osobe, zameriava človeka na komunikáciu s druhými, stáva sa miestom, v ktorom sa otvárame láske, miestom prijímania druhého a dávania seba, miestom odovzdávania nového života.
Dar sexuality daný ľuďom od Boha je darom dobrým, a preto akékoľvek chápanie sexuality ako niečoho zlého, špinavého, nečistého je popieraním dobroty Boha a nakoniec aj Boha samotného. Avšak nedostávame ho v hotovej, zrelej podobe. Jeho opatrovanie a s ním spojené rozvíjanie k vlastnému dobru a dobru iných sa stáva úlohou a povinnosťou privádzajúcou človeka k šťastiu. Šťastiu prameniacemu z využívania sexuality v súlade so zámerom Stvoriteľa. Fyzický rozmer sexuality býva postupne zapájaný a integrovaný do celej osobnosti spolu s rozmerom emocionálnym a duchovným. Vďaka tomuto procesu zaujíma sexualita v ľudskom živote miesto, ktoré jej prináleží z hľadiska biologických, psychologických a duchovných zákonov vpísaných do ľudskej bytosti. Hlboké poznanie týchto zákonov ľudskej sexuality pomáha zvládnuť sexualitu tak, aby slúžila láske a odovzdávaniu života. Tieto dva významy a hodnoty sexuality sa navzájom obsahujú a na seba odvolávajú a nemožno ich považovať ani za alternatívne, ani za protichodné.

KOMPLEMENTARITA POHLAVÍ
Pre správne pochopenie a prijatie učenia o vzájomnom dopĺňaní sa osôb rozličného pohlavia je nutné si uvedomiť vzájomnú rozdielnosť pohlaví. Tak fyzickú ako aj morálnu a duchovnú. Muž a žena sú dva spôsoby ľudského bytia, v ktorých sa realizuje účasť človeka na Božom bytí. Sú stvorení na Boží obraz a podobu, jeden pre druhého. Nie žeby ich Boh urobil iba napoly a neúplných, ale stvoril ich pre spoločenstvo, v ktorom každý môže byť pomocou pre druhého, lebo sú rovnakí ako osoby a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. Pohlavia sa takto dopĺňajú: sú v istom čase podobné i nepodobné, nie sú totožné, ale sú rovnaké v dôstojnosti osoby; sú rovnaké, aby si rozumeli, a sú odlišné, aby sa navzájom dopĺňali. Vo svojom „byť mužom“ a „byť ženou“ odzrkadľujú múdrosť a dobrotu a tiež aj niečo z nekonečnej dokonalosti Boha. Sú to dokonalosti matky a dokonalosti otca.
Biblisti zastávajú mienku, že aj samotný opis rozprávania o stvorení človeka je akýmsi potvrdením a zároveň východiskom pre učenie o komplementarite pohlaví. Podobný základ slov muž, mužena (v hebr. iš, iššá) je výrečným dôkazom rovnosti muža a ženy. Vzájomná potreba druhého pohlavia vyplýva z potreby vlastnenia čohosi, čo tomu druhému chýba.