Aj napriek tomu, že muž a žena sú stvorení spolu a Boh chce aby boli jeden pre druhého, nikdy nebudú úplne zjednotení. Táto fyzická oddelenosť v jednote vystupuje ako symbol, ktorý sa vyskytuje na psychickej úrovni. V sexuálnom styku sa tak zrodí pochopenie, že každý je sám, hoci najintímnejšie zjednotený s druhým. Láska, ktorú sa človek usiluje vyjadriť, sa ukáže, v jej najsilnejšom prejave, ako nedostatočná. Táto osamotenosť je sama symbolom otvorenosti voči Bohu. Cez druhú osobu je človek pozývaný, aby miloval Boha hlbšie a dokonalejšie.
Cez fyzický akt zjednotenia je symbolicky vyjadrená túžba po stále hlbšej citovej a duchovnej jednote s druhou osobou, ktorá sa nakoniec „zhmotňuje“ v podobe nového človeka. A hoci tieto túžby bývajú často (na nesmiernu stratu tak pre spoločnosť ako aj pre jednotlivca) stále zostanú neklamným znakom, symbolom „bezbrehej“ lásky Boha, Otca, ktorý vydal svojho Syna Ježiša za nás. Jeho smrťou a zmŕtvychvstaním môžeme mať opäť účasť na dôvernom spoločenstve s Ním v jase milosti a spravodlivosti.