Antropologický rozmer sexuality

TELESNO-DUCHOVNÝ ROZMER ČLOVEKA
V dejinách sa otázky o podstate a bytostnej konštitúcii človeka zvyčajne dotýkali problému, ktorý by sme mohli charakterizovať ako „problém duše a tela.“ Je zvykom hovoriť o človekovi ako o tom, ktorý „má“ telo a „má“ dušu, alebo resp., že „sa skladá z tela a duše“. Tieto pojmy tela a duše a ich vzájomný vzťah budú teraz na pár stranách, nezabúdajúc pri tom na Zjavenie, trochu vysvetlené a priblížené.
Ľudské telo pozostáva z tej istej hmoty ako okolitá príroda, obsahuje tie isté chemické prvky, z ktorých sa skladá svet planét. Vzťahujú sa naň tie isté prírodné zákony ako na ostatné živočíchy. Človek je z hľadiska svojej telesnosti živočích medzi živočíchmi a právom ho možno počítať medzi „telesá“ vesmíru. Avšak zároveň môžeme u človeka pozorovať, že za tým hmotným, telesným, zmyslami vnímateľným sa nachádza čosi, čo sa nám chce prihovoriť, nadviazať s nami kontakt, čo nás nenecháva ľahostajnými. Cez alebo spoza tejto telesnej sústavy sa hlási i prejavuje iná sila, mocnosť či skutočnosť, ktorá nemá vlastnosti hmoty a svojou podstatou je inou realitou, iného poriadku, je odlišná. Jej bytie je nezávislé od hmoty, avšak hmotu pre svoju činnosť používa ako orgán. Do jej podstaty nemôžeme priamo nahliadnuť a poznávať ju môžeme jedine z jej činnosti, z ktorej usudzujeme jej vlastnosti, zákonitosti. Túto skutočnosť možno nazvať aj duchovnou, čiže spirituálnou, alebo jednoducho duchom. A hoci je od hmoty odlišná, nemá k nej pomer cudzí či nepriateľský, ale má schopnosť sa s ňou spájať. A to nielen k spolučinnosti, ale aj k spolubytiu. Človek je teda jednotou tela a ducha, ktoré nie sú skutočnosťami protikladnými a nezlučiteľnými, ale práve naopak. Sú to skutočnosti priradené, čiže k sebe určené. Táto jednota tela a ducha je taká podstatná, taká bytostná, že možno hovoriť o totožnosti tela, duše, človeka. Ľudské bytie a konanie sú mysliteľné len v podstatnej jednote tela a ducha. V tejto jednote sa telo stáva účastným duchovného bytia, pretože telo, hmota, je samo zo svojho bytia určené s duchom vytvárať nové bytie, zduchovňovať sa. Zároveň však aj duch má bytostný ťah k telu, aby sa do neho vteľoval a tak aby sa cez telesné formy prejavoval a vyjadroval. TELO AKO PROSTRIEDOK VYJADRENIA A ČINNOSTI DUCHA
Správnemu chápaniu človeka ako bytostnej jednoty tela a ducha je cudzí akýkoľvek dualizmus považujúci jednotu skôr za trest, „ktorý v tele vidí žalár a okovy ducha“ a odlúčenie duše od tela pokladá za oslobodenie.

Svoje telo nezakusujeme ako niečo vonkajšieho a cudzieho, ale naopak, ako „svoje“ telo. Mám k nemu zásadne iný vzťah ako k iným, akokoľvek známym a blízkym veciam svojho okolia. Je to „moje telo“, v ktorom „ja“ žijem a ktoré som v istom zmysle ja sám. Telo nie je nijaká vec. To je niekto. To som ja sám. Moje telo je osoba. Osoba, ktorá je konštituovaná, tvorená vzájomným vzťahom telesnosti a duchovnosti.
V kresťanskom videní človeka sa telu pripisuje osobitná funkcia, lebo telo pomáha vyjavovať zmysel života a ľudského povolania. Telesnosť je osobitný spôsob bytia a konania vlastný ľudskému duchu. Tento význam je predovšetkým antropologickej povahy, telo vyjadruje osobu. Je chápané ako prvotné posolstvo, znak účinne prenášajúci do viditeľného svetla neviditeľné tajomstvo skryté od večnosti v Bohu.
Karl Rahner ako predstaviteľ moderného kresťanského personalizmu pokladá telo za „symbol ducha“. Telo sa stáva miestom sebauskutočnenia, sebasprostredkovania ducha v hmote. V ňom duch priberá vonkajšie podoby a stáva sa viditeľným. Telo je teda akýmsi médiom, ktoré je formované, utvárané a oživované duchom, ktorý však vo svojej vlastnej činnosti je viazaný na telo a môže sa duchovne uskutočňovať iba v ňom. Pomocou neho a v ňom uskutočňuje svoje myšlienky a zámery, plány a ciele. Telesným správaním, vonkajšími činmi a gestami tela ukazuje svoje myslenie – priazeň, ochotu pomôcť, lásku. Telo nie je pre ducha len médiom činnosti, ale tiež médiom vyjadrenia. To, čo sa v duši odohráva, ako napr. radosť, smútok, dôvera, nenávisť, sa vyjavuje aj navonok v gestách, mimike, v tóne a spôsobe reči. To, čo je telesné, sa tak stáva symbolom duchovného. Symbolom, ktorý pomocou telesného výrazu sprostredkuje, komunikuje a odovzdáva nejaký duchovný obsah svetu, v ktorom žije. Stáva sa tak prostriedkom vyjadrenia ducha.
Telo ako nástroj pôsobenia ducha na svet je predovšetkým miestom komunikácie s druhými. ZMYSEL A VÝZNAM SEXUALITY V ĽUDSKOM BYTÍ
Ľudská osoba je podľa úsudku súčasných vedcov tak veľmi ovplyvnená sexualitou, že je nútená považovať ju za jeden z prvkov, ktorý podstatne utvára život človeka. Zároveň však pojem sexualita v dnešnej dobe stratil svoj pôvodný význam. V myslení ľudí evokuje len telesnú rovinu, ktorá je zredukovaná zväčša na egoistický a samoúčelný, sám v sebe izolovaný pôžitok jednotlivca.

Nerozlišovanie však sexuality od sexuálnej aktivity, povyšovanie pohlavnosti nad všetky iné hodnoty znehodnocuje skutočnú lásku, ku ktorej je človek povolaný a spôsobuje stratu pocitu zodpovednosti za seba i druhých, čo nakoniec vedie k tomu, že sexualita sa stáva prázdnou.
Sexualita znamená pre človeka bohatstvo, hodnotu umožňujúcu vstúpiť do vzťahu s druhými ľuďmi či Bohom. Jej dynamika uschopňuje vyjsť z vlastnej izolácie a otvoriť sa druhej osobe, zameriava človeka na komunikáciu s druhými, stáva sa miestom, v ktorom sa otvárame láske, miestom prijímania druhého a dávania seba, miestom odovzdávania nového života.
Dar sexuality daný ľuďom od Boha je darom dobrým, a preto akékoľvek chápanie sexuality ako niečoho zlého, špinavého, nečistého je popieraním dobroty Boha a nakoniec aj Boha samotného. Avšak nedostávame ho v hotovej, zrelej podobe. Jeho opatrovanie a s ním spojené rozvíjanie k vlastnému dobru a dobru iných sa stáva úlohou a povinnosťou privádzajúcou človeka k šťastiu. Šťastiu prameniacemu z využívania sexuality v súlade so zámerom Stvoriteľa. Fyzický rozmer sexuality býva postupne zapájaný a integrovaný do celej osobnosti spolu s rozmerom emocionálnym a duchovným. Vďaka tomuto procesu zaujíma sexualita v ľudskom živote miesto, ktoré jej prináleží z hľadiska biologických, psychologických a duchovných zákonov vpísaných do ľudskej bytosti. Hlboké poznanie týchto zákonov ľudskej sexuality pomáha zvládnuť sexualitu tak, aby slúžila láske a odovzdávaniu života. Tieto dva významy a hodnoty sexuality sa navzájom obsahujú a na seba odvolávajú a nemožno ich považovať ani za alternatívne, ani za protichodné.

KOMPLEMENTARITA POHLAVÍ
Pre správne pochopenie a prijatie učenia o vzájomnom dopĺňaní sa osôb rozličného pohlavia je nutné si uvedomiť vzájomnú rozdielnosť pohlaví. Tak fyzickú ako aj morálnu a duchovnú. Muž a žena sú dva spôsoby ľudského bytia, v ktorých sa realizuje účasť človeka na Božom bytí. Sú stvorení na Boží obraz a podobu, jeden pre druhého. Nie žeby ich Boh urobil iba napoly a neúplných, ale stvoril ich pre spoločenstvo, v ktorom každý môže byť pomocou pre druhého, lebo sú rovnakí ako osoby a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. Pohlavia sa takto dopĺňajú: sú v istom čase podobné i nepodobné, nie sú totožné, ale sú rovnaké v dôstojnosti osoby; sú rovnaké, aby si rozumeli, a sú odlišné, aby sa navzájom dopĺňali. Vo svojom „byť mužom“ a „byť ženou“ odzrkadľujú múdrosť a dobrotu a tiež aj niečo z nekonečnej dokonalosti Boha. Sú to dokonalosti matky a dokonalosti otca.
Biblisti zastávajú mienku, že aj samotný opis rozprávania o stvorení človeka je akýmsi potvrdením a zároveň východiskom pre učenie o komplementarite pohlaví. Podobný základ slov muž, mužena (v hebr. iš, iššá) je výrečným dôkazom rovnosti muža a ženy. Vzájomná potreba druhého pohlavia vyplýva z potreby vlastnenia čohosi, čo tomu druhému chýba.

Biblickou rečou je tou chýbajúcou časťou rebro, za pomoci ktorého bola stvorená žena, „kosť z kostí“ muža. Z toho možno vyvodiť záver o nutnosti dopĺňania sa v citoch, v túžbach, v pohľade na svet. Vedieť o rozdieloch pohlaví je dobrou pomocou k približovaniu sa k sebe navzájom a chráni nás tak od zbytočného očakávania niečoho, čo ten druhý nemá. BIOLOGICKÉ PREDPOKLADY VZÁJOMNÉHO SA DOPĹŇANIA POHLAVÍ
Muž má logickejšie postupy, pevnejšie postoje, schopnosť vidieť celok, väčšiu odolnosť proti stresom, sklon city väčšmi ukrývať, menšiu trpezlivosť, sklon byť autoritatívny, tendenciu venovať sa veľkým prácam, prejavy ctižiadostivosti, postoje otvorenejšie a priamejšie.
Naproti tomu má žena citovejšie závery, sklon ovplyvniť sa náladou, vidieť detaily, väčšiu náchylnosť podliehať stresom, sklon city vyjadriť, väčšiu trpezlivosť a cieľavedomosť, sklon pôsobiť na city, ochotu vykonávať aj malé nepatrné povinnosti, schopnosť pôsobiť ako nedobytná pevnosť, postoje tajomnejšie a rafinovanejšie.
Pohlavia sa od seba nelíšia len svojimi pohlavnými orgánmi. Odlišujú sa celou svojou anatomickou štruktúrou. Muži majú silnejšie kosti a pevnejšiu stavbu tela, zatiaľ čo ženy majú slabšie telo, širšie boky a silnejšie vyvinuté prsia. Dokonca aj v centrálnom nervovom systéme (hypotalame) sú rozdiely. Neprekvapuje preto, že obe pohlavia majú rôzne psychické vlastnosti a duchovné dispozície. Muži sú aktívnejší a silnejší a sú zameraní smerom von, od seba. Muži sa orientujú na veci a viac sa zaoberajú cieľmi objektívnej povahy. Žena skôr prijíma a chráni a lepšie dokáže znášať ťažkosti. Viac sa zaujíma o osoby a celou svojou bytosťou sa dáva tým, ktorých miluje. Pre mužov je charakteristická logika faktov a väčšia prenikavosť zatiaľ čo žena sa necháva viesť intuíciou a láskou.
Aj napriek týmto odlišnostiam a práve kvôli nim je nutné vzájomné dopĺňanie sa. Akékoľvek opovrhovanie druhým pohlavím a jeho diskriminácia je prejavom nepodloženej nadradenosti a povyšovania sa a v neposlednom rade aj prehreškom proti Bohu. Pohlavnú rozdielnosť nemožno nivelizovať, ale ju treba primeraným spôsobom kultivovať. Samá mužská a ženská prirodzenosť vyžaduje, aby zostali zachované charakteristické vlastnosti mužov a žien a aby boli vytvorené priaznivé podmienky k ich rozvoju. Akékoľvek zastieranie alebo prehliadanie ich zvláštností by bolo neprirodzené a neodpovedalo by pohlavnej prirodzenosti človeka.

Ľudská osoba svojou intímnou prirodzenosťou si vyžaduje vzťah alterity, inakosti, zahrňujúcej vzájomnosť lásky v ktorej sa stávame „v plnosti ľuďmi“, stávame sa podobnými Bohu, ktorý aj keď je jeden, je v troch osobách – vo vzájomnom odvekom vzťahu lásky a dokonalosti.

SYMBOLICKÝ VÝZNAM SEXUALITY
Symbol je predovšetkým niečo materiálne, a keď ho vnímame a poznáme jeho význam, vedie nás k poznaniu niečoho ďalšieho. Symbol ako úkon alebo materiálny znak má znakovú hodnotu, jeho materiálna forma, štruktúra, aktivita či vzhľad sú podobné alebo také ako nemateriálna či duchovná vec, na ktorú odkazuje. Symboly sú rôzne a v kultúrach národov predstavujú celú stupnicu spoločenských vzťahov podľa podobnosti s postojmi, ktoré znázorňujú.
Psychologická úloha symbolov v živote človeka nie je tiež zanedbateľná. Človek už od detstva, ako dieťa, len čo si uvedomí svoje telesné funkcie, používa ich pre symbolické akty lásky, odmietania či agresie. Možno preto povedať, že aj sexuálna aktivita ako jedna z mnohých funkcií organizmu je aktivitou symbolickou. Sexualita v úzkom zmysle slova dosahuje svojej hĺbky až vtedy, keď telesnému aktu predchádza citové a duchovné zjednotenie sa ľudí. Pretože celostne chápaná sexualita sa odohráva na všetkých úrovniach ľudskej osobnosti: telesnej, citovej, intelektuálnej, morálnej a duchovnej. Je zároveň orientovaná na medziosobný dialóg a tak prispieva k integrálnemu vyzrievaniu človeka otvárajúc ho tak k darovaniu sa v láske. Láske, ktorá je špecifickým, výlučne ľudským fenoménom. Je aktom existenciálnym. Je stavom človeka k človeku, ktorý nás uschopňuje postihnúť partnera v jeho jednorázovosti a jedinečnosti a zároveň sa vyznačuje svojím charakterom stretnutia, ktoré vždy znamená, že ide o vzťah osoby k osobe. Takáto schopnosť lásky je podmienkou a predpokladom pre integráciu sexuality. Sexualita, ktorou sa prejavuje príslušnosť človeka do telesného a biologického sveta, sa stáva osobnou a skutočne ľudskou, ak sa integruje vo vzťahu osoby k osobe, v úplnom, časovo neohraničenom vzájomnom darovaní sa muža a ženy.
Medzi rôznymi druhmi lásky akými sú rodičovská, súrodenecká, priateľská či občianska, ktoré nesúvisia priamo so sexuálnou aktivitou, má svoje miesto láska medzi mužom a ženou, ktorí, orientovaní na spojenie a plodnosť v manželskom zväzku, majú účasť na stvoriteľskej láske Boha, prežívajúc spoločenstvo s ním prostredníctvom druhého. Najzrejmejším aspektom tejto sexuálnej jednoty manželov je potešenie, ktoré poskytuje. Ono zároveň symbolizuje niečo, čo je mimo neho. Pretože tak potešenie, ktoré človek prijíma, ako aj potešenie, ktoré dáva, je potešením prichádzajúcim od, cez a prostredníctvom druhej osoby. Sexuálne túžby a aktivity človeka sa teraz (v manželstve) chápu ako dobré. Stávajú sa potešením mysle a srdca človeka, v ktorom potešenie toho druhého sa stáva jeho vlastným.

Aj napriek tomu, že muž a žena sú stvorení spolu a Boh chce aby boli jeden pre druhého, nikdy nebudú úplne zjednotení. Táto fyzická oddelenosť v jednote vystupuje ako symbol, ktorý sa vyskytuje na psychickej úrovni. V sexuálnom styku sa tak zrodí pochopenie, že každý je sám, hoci najintímnejšie zjednotený s druhým. Láska, ktorú sa človek usiluje vyjadriť, sa ukáže, v jej najsilnejšom prejave, ako nedostatočná. Táto osamotenosť je sama symbolom otvorenosti voči Bohu. Cez druhú osobu je človek pozývaný, aby miloval Boha hlbšie a dokonalejšie.
Cez fyzický akt zjednotenia je symbolicky vyjadrená túžba po stále hlbšej citovej a duchovnej jednote s druhou osobou, ktorá sa nakoniec „zhmotňuje“ v podobe nového človeka. A hoci tieto túžby bývajú často (na nesmiernu stratu tak pre spoločnosť ako aj pre jednotlivca) stále zostanú neklamným znakom, symbolom „bezbrehej“ lásky Boha, Otca, ktorý vydal svojho Syna Ježiša za nás. Jeho smrťou a zmŕtvychvstaním môžeme mať opäť účasť na dôvernom spoločenstve s Ním v jase milosti a spravodlivosti.