TELESNO-DUCHOVNÝ ROZMER ČLOVEKA
V dejinách sa otázky o podstate a bytostnej konštitúcii človeka zvyčajne dotýkali problému, ktorý by sme mohli charakterizovať ako „problém duše a tela.“ Je zvykom hovoriť o človekovi ako o tom, ktorý „má“ telo a „má“ dušu, alebo resp., že „sa skladá z tela a duše“. Tieto pojmy tela a duše a ich vzájomný vzťah budú teraz na pár stranách, nezabúdajúc pri tom na Zjavenie, trochu vysvetlené a priblížené.
Ľudské telo pozostáva z tej istej hmoty ako okolitá príroda, obsahuje tie isté chemické prvky, z ktorých sa skladá svet planét. Vzťahujú sa naň tie isté prírodné zákony ako na ostatné živočíchy. Človek je z hľadiska svojej telesnosti živočích medzi živočíchmi a právom ho možno počítať medzi „telesá“ vesmíru. Avšak zároveň môžeme u človeka pozorovať, že za tým hmotným, telesným, zmyslami vnímateľným sa nachádza čosi, čo sa nám chce prihovoriť, nadviazať s nami kontakt, čo nás nenecháva ľahostajnými. Cez alebo spoza tejto telesnej sústavy sa hlási i prejavuje iná sila, mocnosť či skutočnosť, ktorá nemá vlastnosti hmoty a svojou podstatou je inou realitou, iného poriadku, je odlišná. Jej bytie je nezávislé od hmoty, avšak hmotu pre svoju činnosť používa ako orgán. Do jej podstaty nemôžeme priamo nahliadnuť a poznávať ju môžeme jedine z jej činnosti, z ktorej usudzujeme jej vlastnosti, zákonitosti. Túto skutočnosť možno nazvať aj duchovnou, čiže spirituálnou, alebo jednoducho duchom. A hoci je od hmoty odlišná, nemá k nej pomer cudzí či nepriateľský, ale má schopnosť sa s ňou spájať. A to nielen k spolučinnosti, ale aj k spolubytiu. Človek je teda jednotou tela a ducha, ktoré nie sú skutočnosťami protikladnými a nezlučiteľnými, ale práve naopak. Sú to skutočnosti priradené, čiže k sebe určené. Táto jednota tela a ducha je taká podstatná, taká bytostná, že možno hovoriť o totožnosti tela, duše, človeka. Ľudské bytie a konanie sú mysliteľné len v podstatnej jednote tela a ducha. V tejto jednote sa telo stáva účastným duchovného bytia, pretože telo, hmota, je samo zo svojho bytia určené s duchom vytvárať nové bytie, zduchovňovať sa. Zároveň však aj duch má bytostný ťah k telu, aby sa do neho vteľoval a tak aby sa cez telesné formy prejavoval a vyjadroval. TELO AKO PROSTRIEDOK VYJADRENIA A ČINNOSTI DUCHA
Správnemu chápaniu človeka ako bytostnej jednoty tela a ducha je cudzí akýkoľvek dualizmus považujúci jednotu skôr za trest, „ktorý v tele vidí žalár a okovy ducha“ a odlúčenie duše od tela pokladá za oslobodenie.