Motýle ( Lepidoptera )

Obsah
1. Základy systematiky motýľov ....................................................................................................3
2. Motýle ( Lepidoptera ) ..........................................................................................................................3
2.1 Sfarbenie a kresba motýlích krídel .................................................................................................4
2.2 Premenlivosť motýľov ..............................................................................................................................4
2.3 Rozšírenie motýľov .....................................................................................................................................5
2.4 Ťažné druhy motýľov .................................................................................................................................5
2.5 Škodlivosť a užitočnosť motýľov, ich význam v prírode ...............................................5
2.6 Nepriatelia a choroby motýľov ...........................................................................................................6
2.7 Zaujímavosti o motýľoch ........................................................................................................................7
3.

Najznámejšie čeľade a druhy motýľov ..............................................................................8
3.1 Babôčkovité ( Nymphalidae ) ...............................................................................................................8
3.2 Lišajovité ( Sphingidae ) .........................................................................................................................8
3.3 Mlynárikovité ( Pieridae ) ........................................................................................................................9
3.4 Mníškovité ( Lymandriidae ) .................................................................................................................9
3.4.1 Mníška zlatorítka ( Europroctis chrysorhoea ) ................................................................9
3.5 Moľovité ( Tinaeidae ) .............................................................................................................................10
3.6 Morovité ( Noctuidae ) ............................................................................................................................10
3.6.1 Mora putovná ( Leucania unipuncta ) .................................................................................10
3.6.2 Stužkavce ................................................................................................................................................10
3.7 Obaľovačovité ( Tortricidae ) ............................................................................................................10
3.7.1 Obaľovač jablčný ( Laspeyresia pomonella ) ..............................................................10
3.8 Okáňovité ( Attacidae ) ..........................................................................................................................11
3.9 Piadivkovité ( Geometridae ) .............................................................................................................11
3.10 Priadkovcovité ( Lasiocampidae ) ...............................................................................................12
3.11 Spriadačovité ( Arctiidae ) ................................................................................................................12
3.12 Súmračníkovité ( Hesperiidae ) .....................................................................................................12
3.13 Vidlochvostovité ( Papilionidae ) ................................................................................................13
3.14 Vrackovcovité ( Psychidae ) ............................................................................................................13
4. Obrazová príloha .........................................................................................................................................14



1. Základy systematiky motýľov
Lepidopterológia čiže veda o motýľoch je len jeden z mnohých odborov entomológie – vedy o hmyze.
Rad motýľov (Lepidoptera) je jedným z 30 radov hmyzu. Odhadujeme, že ich bolo dosiaľ popísaných a pomenovaných vyše 138 000 druhov. Rôznych foriem je nepredstaviteľné množstvo. Napríklad len pri jednom druhu, spriadačovi medveďom, bolo popísaných vyše 600 foriem, líšiacich sa od seba neraz len nepatrným farebnými odchýlkami. Z tohto veľkého množstva sa udáva z územia Slovenska 2696 druhov.
Názory odborníkov na systematické rozdelenie motýľov sa značne odlišujú. V zásade delíme motýle na podrady, ktoré sa rozdeľujú podľa typu spojenia predných a zadných krídel.
V praxi medzi zberateľmi sa však často stretáme s pojmami ,,macrolepidoptera“ čiže veľké motýle a ,,microlepidoptera“ – drobné motýle. Toto rozdelenie nemá vedecký podklad, je však veľmi vžité a hojne sa používa. Úplne laické rozdelenie motýľov na ,,motýle denné“ a ,,motýle nočné“ čiže ,,mole“.
Celkový počet čeľadí motýľov sa pohybuje okolo 150, z tohto počtu sa vyskytuje na Slovensku 74. 2. Motýle ( Lepidoptera )
Tvoria jeden z najväčších radov hmyzu reprezentovaný vyše 100 000 druhmi. Značná rozmernosť a nápadné sfarbenie sú asi príčinou veľkej obľuby zberateľov. Denné motýle sa líšia od môr mierne kyjovitými tykadlami. Mory mávajú síce rôzne typy tykadiel, ale kyjovité sa medzi nimy nevyskytujú. Na rozdiel od denných motýľov lietajú mory zväčša za šera prípadne v noci. Prevažná časť denných motýľov má štíhle telo, kým mory viac – menej zavalité. Väčšina motýľov má na prednom okraji zadného krídla tŕňovitý útvar, nazývaný uzdička ( frenulum ), ktorý denným motýľom chýba.
Niektorý príslušníci radu Lepidoptera nemajú krídla ( napríklad Vreckovité – Psychidae ), hoci väčšina má dva páry jemne blanitých krídel. Príznačné pre ne je, že sú pokryté škrydlovito sa prekrývajúcimi jemnučkými šupinkami, ktoré ostanú ako farebný prášok na prstoch, ak chytíme motýľa neopatrne za krídla. Aj telo a nohy motýľov sú pokryté drobnými šupinkami. Dospelé motýle majú cicavé ústroje a živia sa hlavne nektárom. Motýle dospievajú cestou dokonalej premeny ( vajíčko – larva – kukla – dospelý motýľ ). Samičky niektorých druhov kladú vajíčka po jednom, iné v skupinách.

Spravidla priliepajú vajíčka na rastliny, ktorými sa neskôr larvy živia, niektoré však vajíčka kdekade roztrúsia. Niekoľko druhov kladie vajíčka aj do rastlinných pletív a priadkovce ( Lasiocampidae ) pokrývajú vajíčka tvrdou ochrannou vrstvou.
Larvy motýľov voláme húsenicami. Majú typický valcovitý tvar tela a po páre nôh na každom z troch hrudných článkov. Nohy nachádzajúce sa na hrudi sú článkované a na konci majú venček drobných pazúrikov. Panôžky, ktoré sú len na brušných článkoch, bývajú mäsité a načlánkované. Na konci majú zopár drobných háčikov. Niektoré húsenice majú veľmi malé nohy alebo, čo je zriedkavejšie, sú celkom beznohé. Húsenice majú hryzavé ústne ústroje a väčšina sa živý rastlinami. Niektoré obžierajú listy, iné vŕtajú v plodoch, v lodyhách, alebo sa živia koreňmi, uskladnenými produktmi, prípadne aj tkaninami. Mnohé spôsobujú veľké škody na hospodárskych rastlinách.
Celý rad húseníc máva nezvyčajný tvar tela a podaktoré bývajú pokryté bradavičkami alebo tŕňmi, prípadne majú na tele nápadné farebné vzory. Všetky tieto útvary i farby pomáhajú húseniciam lepšie sa chrániť pred nepriateľom.
Húsenice hranostajníkov ( Harpia spp. ) vyzerajú hrozivo. Na hrudi majú niekoľko výrazných výrastkov a na konci tela pár teleskopických bičovitých útvarov, ale napriek hrozivému výzoru sú neškodné. Iné húsenice majú farbu kôry a často pripomínajú malé konáriky, najmä ak sú zmeravené a nehybné. Húsenice vidlochvostov majú na predohrudi svojrázny ústroj v tvare Y. V pokojnom stave ho držia zatiahnutý do predohrude, ak sú však nejako vyrušené, vystrkujú cez osobitnú štrbinu tento vidlovitý rozkonárený orgán ( odtiaľ slovenské pomenovanie ) a vypúšťajú ním svojrázny prenikavý zápach.
Mnohé húsenice sa chránia tŕnitými výrastkami. Ak sa takýto tŕň zalomí do rany, vyteká z neho často dráždivá tekutina, ktorá spôsobuje bolestivú vyrážku.
Kukly motýľov sú najčastejšie nepohyblivé a môžu zvyčajne pohybovať len koncovými článkami bruška. Iba niektoré skupiny majú kukly s čiastočne voľnými nohami. Mnohé húsenice sa zakukľujú do hodvábovitého kokóna upradeného z výlučku žliaz, ktoré vyúsťujú na ich spodnom pysku. Výlučok je sprvu tekutý, no na vzduchu ihneď tuhne a mení sa na hodvábovitú hmotu, ktorú húsenice spriadajú aj pri chôdzi. Húsenice priadzovcov ( Yponomeuta ) a iných druhov si robia z hodvábovitej priadze veľké hniezda tak, že svojím hodvábovitým výlučkom pospájajú viacero listov. V rastlinách vŕtajúce húsenice si zas týmto hodvábom vystielajú chodbičky. Väčšina denných motýľov má voľné kukly.

Zvyčajne bývajú pripevnené koncom bruška ku konáriku alebo listu pútkom z hodvábu a neraz mávajú aj hodvábny opasok.
Veľkosť motýľov je rôzna. Drobné mole dosahujú v rozpätí krídel asi 0,2 cm, kým známa exotická mora Okáň atlas ( Attacus atlas ) má v rozprtí až 25 – 30 cm.

2.1 Sfarbenie a kresba motýlích krídel
Ako sme si už povedali vyššie, Krídla motýľov sú na povrchu pokryté drobnými šupinkami. K povrchu krídla sú pripojené malou stopkou a vzájomne sa prekrývajú ako škridle na streche. Ich tvary sú veľmi rozmanité. Tam, kde je šupiniek málo alebo chýbajú vznikajú priesvitné plochy.
V podstate existujú dva typy sfarbenia. Prvé vzniká lomom svetla v šupinkách. Farby sú veľmi lesklé a menia sa podľa toho, z akého uhla na krídlo pozeráme. U väčšiny motýľov je sfarbenie spôsobené chemicky, rôznymi zložitými farbivami. Najznámejšie z nich sú tmavý melanín a biele, žlté a oranžové pteríny. Dlhým pôsobením svetla niektoré z týchto farieb vyblednú. Svetlo je veľkým nepriateľom motýlích zbierok a vystavované exempláre sú vlastne odsúdené na zánik. Preto sa v múzeách nemôžu vzácne exempláre vystavovať. Je pochopiteľné, že oba typy sfarbenia sa môžu vyskytovať aj na jedinom exemplári.
No nielen sfarbenie, aj kresba motýlích krídel je rozličná. Mení sa aj u príslušníkov toho istého druhu, kresba na krídlach je u každého iná. Ide o zaujímavý jav, takzvanú premenlivosť alebo variabilitu.


2.2Premenlivosť motýľov
Premenlivosť motýľov býva zvyčajne stredobodom pozornosti zberateľov. A je to aj preto, že šírka premenlivosti motýľov je obdivuhodná. V minulosti sa tieto odchýlky pomenúvali a popisovali, no nie je účelné hľadať odchylné formy motýľov len kvôli tomu, ale ich štúdium musí mať jasný cieľ.
Poznáme niekoľko skupín premenlivosti. Prvou je takzvaná sezónna variabilita. Ide o ja, keď sa vytvárajú dobre odlišné a navzájom nepodobné formy, napríklad letná a jarná forma babôčky sieťkovanej.
Druhou formou premenlivosti je takzvaná individuálna variabilita, ktorá sa prejavuje najvýraznejšie na sfarbení krídel a v ich kresbe. Najzaujímavejší je takzvaný melanizmus, čo je zosilnenie čiernej alebo tmavej kresby ako dôsledok tvorby tmavých farbív. Z vonkajších vplyvov vyvoláva melanizmus vysoká vlhkosť a nízka teplota. Okrem toho je známy aj takzvaný priemyselný melanizmus. Ide o jav, že tmavo sfarbené jedince sa vyskytujú a prevažujú vo vysoko priemyselných oblastiach nad normálne sfarbenými.
U motýľov býva ešte bežná takzvaná nededičná ekologická variabilita.

Zmeny vznikajú na podklade priameho vplyvu obklopujúceho ich prostredia počas vývojového štádia.
Aj potrava má vplyv na premenlivosť druhov. Nedostatok potravy alebo jej nízka výživová hodnota spôsobuje, že vznikajú zakrpatené, trpasličie formy. Vznikajú v prírode hlavne pri premnožení druhov.
Príčiny, ktoré podmieňujú tvorenie rôznych odchýlok, sa môžu vzájomne prelínať a kombinovať. Ide nesporne o zaujímavé javy a ich štúdium môže ešte priniesť mnoho nových a zásadných objavov.


2.3 Rozšírenie motýľov
Motýle sú rozšírené po celom svete. Chýbajú iba v najvyšších polohách veľhôr, v pásme večného snehu a ľadovcov – pochopiteľne – v Arktíde a Antarktíde. Motýle zasahujú miestami do výšok 6000 m. Je pochopiteľné, že vertikálne rozšírenie jednotlivých druhov od mnohých faktorov. Južné svahy sa zreteľne líšia od svahov severných vegetačnými pomermi, slnečným žiarením a inými vplyvmi. Preto údaje o výskyte, najmä o výškovom očkáňov v našej časti Vysokých Tatier sú odlišné od údajov z poľskej strany.
A ešte príklad ako sa horizontálne mení počet druhov. Na Slovensku žije 172 druhov takzvaných denných motýľov. Vo Švédsku ich žije iba 115 druhov, vo Fínsku 114 druhov. V Grónsku je to iba 5 druhov, v Írsku 39, ale vo Francúzku už 230 druhov. Človek v súčasnosti mení prírodu, a tým dochádza k úbytku alebo premnoženiu niektorých druhov. Odporom ktorý zaznamenáva výskyt jednotlivých druhov na určitom území, je faunistika.


2.4 Ťažné druhy motýľov
Ťahy motýľov sú známe už oddávna. Už v minulosti aj kronikári zaznamenali ťahy niektorých druhov, najmä mlynárikov.
K našim najznámejším ťažným druhom je patria niektorí príslušníci čeľade lišajových ( napríklad lišaj smrtihlav alebo lišaj oleandrový ). Ťažné druhy sa v súčasnosti starostlivo skúmajú a jednotlivé ťahy zaznamenávajú. Má to význam hlavne pre boj proti niektorým škodcom patriacim k ťažným druhom.
Okrem lišajových patria ešte k ťažným druhom napríklad babôčka bodliaková, mlynárik ovocný, žltáčik zanoväťový.
Aj húsenice niektorých druhov ,,lietajú“. Využívajú vietor, aby sa dostali čím ďalej od svojho rodiska. Je to pre nich nevyhnutné hlavne pri premnožení, lebo by nenašli dostatok potravy. Tento spôsob šírenia je známy najmä u mníšky veľkohlavej. Odrastenejšie húsenice tiahnu ,,peši“ hlavne pri holožeroch.
Niektoré druhy rozšíril po celom svete človek. Ide najmä o druhy takzvaných skladištných škodcov, pri mnohých z nich už nepoznáme ich pôvodnú domovinu a pôvodný spôsob života. 2.5 Škodlivosť a užitočnosť motýľov, ich význam v prírode
Motýle sa delia do troch skupín.

Do prvých dvoch patria skupiny užitočné, do tretej skupiny patria škodcovia. Medzi motýle užitočné patria predovšetkým tie druhy, ktorých húsenice spriadajú hodvábne vlákna. Najznámejšia z nich je priadka morušová. Jej chov má dávnu tradíciu a jeho kolískou bola Čína. Objav moderných umelých vlákien síce zatlačil chov priadky morušovej do pozadia, ale v niektorých oblastiach je toto priemyselné odvetvie stále na vysokej úrovni a má veľký národnohospodársky význam. V Ázii sa pestujú pre hodvábne vlákno ešte dva druhy ( okáň dubový a okáň japonský ), no svojím významom zaostávajú za priadkou morušovou.
Do druhej skupiny patria motýle užitočné. Hlavný význam motýľov je ten, že pomáhajú opeľovať kvety. Niektoré kvety s hlbokým kalichom sú odkázané len na opelenie lišajmi. Je zaujímavé, že aj niektoré húsenice sa pokladajú za užitočné. Sú to tie, ktoré sa živia výhradne burinami.
Najpočetnejšou skupinou sú škodcovia. Húsenice týchto druhov majú zlú vlastnosť, že požierajú užitočné rastliny. Húsenice niektorých druhov sa živia potravinami, vnikajú do šatníkov, včelích úľov a podobne.
V lesoch spôsobujú škody húsenice mnohých druhov. K najznámejším patria príslušníci čeľade mníškovitých. Húsenice mníšky obyčajne spustošili už tisíce hektárov lesov. Mníška veľkohlavá je vážnym škodcom dubových lesov a ovocných stromov. Lesníkom i poľnohospodárom spôsobujú veľké nepríjemnosti húsenice podobníkovitých a drevotočovitých, ktoré si vo vnútri stromov vyvrtávajú chodbičky, a tak znehodnocujú drevo. V ovocinárstve škodia najmä húsenice piadiviek. Spriadač americký je známym škodcom ovocných stromov. V zásobách múky škodí vijačka múčna. Nepríjemným obyvateľmi domácností sú zástupcovia čeľade moľovitých. Včelím voskom sa živia húsenice vijačky voštinovej.
Aj v poľnohospodárstve je niekoľko škodcov, ako sú napríklad siatica ozimná, psota repová, vijačka kukuričná. Mora pivničná je známa tým, že cuciakom prepichuje zrelé ovocie a cicia šťavu.
Veľký význam má aj zistenie, že motýle sú priamymi parazitmi človeka a hovädzieho dobytka v juhovýchodnej Ázii. Mora Caliptra eustrigacia napáda domáce zvieratá a cicia im krv. Niektoré druhy morovitých, obaľovačovitých a piadivkovitých napádajú oči ľudí a hovädzieho dobytka a cicajú tekutinu a niekedy aj krv zo spojivkového vaku.

Zo všeobecne biologického hľadiska ide o zaujímavý príklad potvrdzujúci teóriu, že hmyz cicajúci krv je odvodený od foriem cicajúcich pôvodné šťavy, nektár a miazgu.
Je zároveň dôkazom toho, že spôsob života motýľov nie je ešte zďaleka tak dobre preskúmaný, ako sa niekedy neprávom tvrdí.


2.6 Nepriatelia a choroby motýľov
V prírode majú motýle a ich vývojové štádiá mnoho nepriateľov a trpia – tak ako zvieratá – rôznymi chorobami. Moderné výskumy ukazujú, že najviac nepriateľov majú húsenice a vajíčka motýľov. Z hmyzu sú to zástupcovia radu dvojrídlovcov ( napríklad mušiarky alebo kuklice ) a chrobákov ( napríklad húseničiar pižmový, zdochlinár štorbodkový ). No najväčšími nepriateľmi húseníc sú lumky, lumčíky a iné skupiny blanokrídlovcov. Motýle a ich vývojové štádiá ohrozujú aj iné nákazy a choroby. Napriek tomu, že práve nákazlivé choroby húseníc vždy pomáhali obmedziť či postupne zničiť kalamitné množstvo škodcov, začali sa intenzívnejšie študovať až v posledných rokoch. Pôvodcov ochorení motýľov je veľmi veľa. Sú to rôzne vírusové ochorenia ( z nich je najznámejšia takzvaná polyedria ), bakteriálne nákazy ( z nich je najznámejšie sú choroby, ktoré vyvoláva Bacillus thuringiensis ), hubovité ochorenia, nákazy vyvolané prvokmi ( najznámejšou je takzvaná pébrina priadky morušovej ). Už z tohto veľmi povrchného prehľadu vidieť, že mnoho motýľov padne za obeť svojim nepriateľom a chorobám. A to ešte nespomínam úlohu stavovcov, najmä vtákov v boji proti motýľom. V súčasnosti sa choroby motýľov a ich parazity intenzívnejšie študujú, aby sa tieto mohli využiť ako účinné zbrane biologického boja proti škodcom.





2.7 Zaujímavosti o motýľoch
Motýle zaraďujeme nesporne k najkrajším príslušníkom triedy hmyzu. O ich obľube svedčí aj to, že sú nevyhnutnou ,,poetickou výzbrojov“ mnohých básnikov, práve tak ako sa stali vďačným námetom mnohých maliarom.
Motýľ sa stal symbolom krásy a krehkosti. Medzi motýľmi sú skupiny, ktorým sa z estetického hľadiska dáva prednosť pred ostatnými. Sú to predovšetkým zástupcovia tropických druhov a z týchto za najkrajšie druhy pokladajú zberatelia urániu madagaskarskú (Chrysidiria madagascariensis) a príslušníka čeľade tropických vidlochvostovitých, druh Bhutanitis lidderdalei.
Rovnako ako v iných skupinách hmyzu i medzi motýľmi sú druhy, ktoré zberatelia a odborníci označujú za ,,vzácne“. Ide o druhy, ktoré sa dajú ťažko získať a v svetových zbierkach sa nachádzajú z nich niekoľko kusov.
Za najvzácnejšie druhy sa považujú jasoň Parnassius autocrator ( z ázijských veľhôr ) a dva druhy z čeľade vidlochvostovitých Ornithoptera alexandrae a Papilio antimachus. Papilia antimacha prvý raz ulovili v roku 1782. Trvalo 82 rokov, kým sa podarilo získať ďalší exemplár. Papilio antimachus má ešte jeden rekord, je najväčším tzv. denným motýľom. V rozpetí krídel má 21 cm.

Najväčšia zbierka príslušníkov rodu Ornithoptera je v Britskom prírodovedeckom múzeu v Londýne.
Čo sa týka veľkosti motýľov, za najväčšieho motýľa sa pokladá juhoamerická mora Thysania agippina, ktorá dosahuje v rozpätí krídel až 27 cm. Za najmohutnejšie motýle považujeme príslušníkov z rodu okáňovitých ( rod Attacus ) Tento rod má ešte iný rekord, jeho húsenica je najväčšia spomedzi všetkých húseníc, pretože presahuje dĺžku jeden decimeter. Z našich motýľov je najväčší okáň hruškový. Najmenšími motýľmi sú príslušníci čeľade ploskáčikovitých, merajú v rozpätí asi 1 cm.
Medzi motýľmi sú však aj veľké rozdiely v dĺžke jednotlivých orgánov. Tykadlá príslušníkov čeľade blyštekovitých niekoľkonásobne prevyšujú dĺžku tela.
Najdlhší cuciak majú lišaje, pričom cuciak madagaskarského poddruhu Macrosila morgani praedicta je dlhý až 225 mm. Lišaje patria aj k najlepším a najrýchlejším motýľom.
Najrýchlejšími bežcami sú mole, hlavne moľa šatová.
Menej je už známe, že máme a motýle žijúce vo vode, kde dochádza k rôznemu stupňu prispôsobenia. U vijačky lekovej žije len húsenica v listoch lekna. Húsenice vijačky rezavkovej dýchajú žiabrami. Najväčšmi sa vodnému prostrediu prispôsobil druh Acentropus niveus, ktorý pod vodou prekonáva nielen celý svoj vývoj, ale aj jeho samičky žijú trvale pod vodou.
O tom, že hodváb vzniká zo zámotkov priadky morušovej, už viete. Dĺžka vlákna z jedného zámotku meria až dva kilometre.
Naším najškodlivejším druhom je mníška obyčajná, ktorá napríklad v rokoch 1917 – 1925 holožermi zničila 17 miliónov kubíkov dreva. Táto škoda sa vtedy hodnotila na 172 miliónov korún. Československo bolo prvým štátom na svete, ktorý použil v boji proti mníške obyčajnej lietadlá a začal prakticky využívať polyedriu – nakazenie vírusovým ochorením. Zásluhu na tom mal vynikajúci zoológ profesor Komárek.








3. Najznámejšie čeľade a druhy motýľov

3.1 Babôčkovité ( Nymphalidae )
Sú najznámejšie denné motýle, ktoré na rozdiel od iných denných druhov majú zakrpatené predné nohy. Patrí k nim väčšina európskych denných motýľov. V trópoch žijúce druhy vynikajú veľkosťou a nádherou farieb. Pravým kozmopolitom je babôčka admirálska ( Vanessa atalanta ), Rozšírená po celej Európe, Severnej Amerike, Indii a na Novom Zélande. Perlovce majú vrchnú stranu krídel zvyčajne hrdzavú, na spodku zadných krídel majú naproti tomu viac radov striebristých, prípadne perleťových škvŕn. Medzi najkrajšie babôčky patrí južný a tropický rod Charaxes, z ktorého jeden druh, babôčka jassius ( Charaxes jassius ), žije aj v južnom Francúzku. Nádherne modro a perleťovo sfarbené juhoamerické tropické druhy patria do rodu Morpho.

Babôčky z rodu danaus sú rozšírené skoro po celej Severnej Amerike. Sú to sťahovavé motýle, ktoré prilietajú v júni a v júli do najsevernejších oblastí juhu, kam sa zas v jeseni vracajú. Niekedy možno vidieť aj stotisícové mračnovité kŕdle letieť z Kanady na Floridu, pričom prekonávajú vzdialenosť aj 3500 km. Tento let však prežije len malé množstvo motýľov, ktoré sa vrátia na druhý rok späť. Mnohé informácie o smere a rýchlosti ich letu sa získali tak, že sa na krídla motýľov pripevnili kúsky bieleho papiera. Najznámejším druhom je babôčka smradľavá
(Danaus plexippus), ktorá vylučuje nepríjemný zápach. Samičky kladú vajíčka na rôzne druhy mliečov, ktorými sa potom živia húsenice. Aj ich húsenice zapáchajú, ale tým sa zároveň chránia pred útokmi vtákov, ktoré ich naďaleko obchádzajú.
Babôčke smradľavej sa tvarom krídel, farbou a kresbou podobá bielopásavec chladový ( Limenitis archippus ), ale je o niečo menší. Aj keď tento motýľ nezapácha, vďaka podobnosti s babôčkou smradľavou sa mu vtáky vyhýbajú.
Niektoré druhy z čeľade babôčkovité: bielopásavec chladový, babôčka smradľavá, hnedáčik repíkový, babôčka jassius, babôčka zubatokrídla, babôčka pávooká, babôčka admirálska, babôčka bodliaková, babôčka osiková, dúhovec väčší, perlovec striebristopásavý. 3.2 Lišajovité ( Sphingidae )
Sú motýle, ktoré ľahko poznáme podľa zavalitého vretenovitého tela a dlhých, pomerne úzkych predných krídel, ktoré sú oveľa dlhšie ako zadné. Lišaje sa živia nektárom, ktorý cicajú z kvetov. Keďže cuciak mávajú niektoré druhy aj niekoľko centimetrov dlhý, nemusia na kvety sadať, ale cicajú tak, že sa nad kvetom vznášajú a zasunú cuciak do jeho vnútra. Európsky lišaj smrtkový
( Acherontia atropos ) má síce krátky cuciak, ale dosť ostrý na to, aby ním mohol napichnúť bunky včelieho plástu a cicať odtiaľ med. Divný obraz ľudskej lebky na hrudi lišaja smrtkového mu dal pomenovanie smrtihlav a bol tiež pôvodcom mnohých povier.
Lišaje sú veľmi dobrí letci a sú jedny z najkrajších, najsilnejších a najdokonalejších motýľov. Najaktívnejší sú na súmraku a večer. Druhy lietajúce cez deň vidíme často vznášať sa nad kvetmi a v letu cicať nektár. Lišaje s dlhým cuciakom tvoria ekologickú skupinu, ktorú môžeme označiť ako cuciačniky.
Húsenice väčšiny druhov lišajov majú na ôsmom článku ostrý rožtek.

Keď nežerú a odpočívajú mávajú prednú časť tela zdvihnutú, takže pripomínajú egyptskú sfingu, od čoho bolo odvodené ich vedecké pomenovanie. Húsenice lišajov sa zvyčajne zakuklia v zemi.
Niektoré druhy z čeľade lišajovité: lišaj cerisiho, lišaj kolibričí, lišaj ružovopásy, lišaj karolínsky, lišaj päťškvrnný, americký lišaj borovicový





3.3 Mlynárikovité ( Pieridae )
Sú čeľaď denných motýľov, do ktorej patria jedny z najhojnejších motýľov na svete. Mlynáriky sú zvyčajne biele, žltkavé alebo pomarančové, niekedy s čiernymi kresbami a sú stredne veľké. Mnohé druhy sa vo veľkom sťahujú , ale tento jav je dosiaľ ešte len veľmi málo preskúmaný. Do rodu mlynárikov patrí známy škodca a jeden z najpočetnejších motýľov strednej Európy, mlynárik kapustový ( Pieris brassicae ). Jeho húsenice ožierajú všetky druhy kapustovitých krížokvetých rastlín. Kukly mlynárikov, podobne ako vidlochvostov , sú koncom zadočka opreté o podklad a upevnené hodvábnym opaskom okolo tela do zvislej polohy.
Niektoré druhy z čeľade mlynárikovité: mlynárik kapustový, mlynárik repový, mlynárik ovocný, mlynárik horský, mlynárik rezedový, mlynárik žeruchový, mlynárik hrachorový, žltáčik zanoväťový, žltáčik ranostajový, žltáčik južný



3.4 Mníškovité ( Lymantriidae )
Sú pomerne veľké, zavalité motýle, ktoré patria medzi významných škodcov. Ich samce na veľkú vzdialenosť láka pach z kukly čerstvo vyšlej samičky svojho druhu. Pokusne sa dokázalo, že samček mníšky veľkohlavej ( Lymantria dispar ) preletel vzdialenosť vyše 3 km, aby sa dostal k samičke. Chlpaté húsenice mníšok živia sa podľa druhov listami listnatých alebo ihličnatých stromov. Mníška veľkohlavá bola okolo roku 1868 zavlečená do Spojených štátov a stala sa nebezpečným škodcom lesných i okrasných drevín na americkom kontinente. Na organizáciu boja s ňou boli vynaložené obrovské sumy peňazí. Samičky mníškovitých kladú 300-500 vajíčok v zhlukoch pokrytých chĺpkami na kamene, kmene stromov a iné predmety.Vajíčka kladú okolo júla a augusta, ale mladé húsenice sa z nich vyliahnu až v marci nasledujúcej jari. Húsenice, ktoré nenásytne ožierajú listy skoro všetkých listnatých stromov a krov, dorastajú a zakuklia sa. Každá húsenica si upradie kokón, ktorý priliepa na kmeň stromu alebo aj inam, a v ňom sa premení na kuklu. Dospelé mníšky sa vyliahnu o niekoľko týždňov. Samičky majú zavalité telo a lietajú len na krátku vzdialenosť.
Aj húsenice mníšky zlatoritky ( Euproctis chrysorrhoea )poškodzujú listnaté stromy.

Tento motýľ bol tiež zavlečený z Európy do Spojených štátov.
Niektoré druhy mníšok: mníška vŕbová, mníška veľkohlavá, mníška obyčajná, mníška zlatoritka



3.4.1 Mníška zlatoritka ( Euproctis chrysorhoea ) patrí do čeľade mníškovitých podobne ako mníška veľkohlavá ( Lymantria dispar ). Húsenice žijú na rôznych stromoch a kríkoch, napr. na jabloniach, duboch, čerešniach, neožierajú však vždy zelené kríky. Majú na chrbte jemné ostré štetinky, v ktorých je dráždivý jed. Prezimujú v hniezdach zhotovených z niekoľkých listov a pripevnených hodvábnymi vláknami na konáriky. V jednom hniezde nájdeme až 500 drobných húseníc. Na jar, len čo vyrastie lístie, začnú ho húsenice žrať. Dorastené húsenice sú asi 4 cm dlhé. Dospelé motýle sa vyliahnu z kukiel asi o dva týždne a hneď po párení kladie samička 200-400 vajíčok, ktoré pripevňuje na spodnú stranu listov. Až neskoro v lete sa z vajíčok vyliahnu húsenice. 3.5 Moľovité ( Tinaeidae )
Sa živia ako húsenice tkaninami vyrobenými z materiálu živočíšneho pôvodu ( vlna, plsť,...) a kožušinami. Žerú však aj rybiu múčku, mŕtvy hmyz, štetiny a perie. Najčastejšie poškodzujú materiál uskladnený dlhšie bez prekladania a vetrania, najmä ak je na suchom, teplom a tmavom mieste.
Dospelé mole sú v tomto smere neškodné, lebo prijímajú len tekutú stravu napríklad šťavu z rastlín. V rozpätí nemávajú ich krídla zvyčajne viac ako 12 mm a prevládajú na nich matné hnedasté farby. Samičky kladú vajíčka do tkanín, ktoré potom slúžia larvám na potravu. Asi o týždeň sa z vajíčok vyliahnu veľmi čulé larvy, ktoré hneď začnú žrať. Dorastené larvy sú dlhé asi 7 mm. Celý vývin niektorých druhov trvá iba dva mesiace, hoci pri iných sa pretiahne aj cez štyri roky.
Larvy mole šatovej ( Tineola bisselliella )vyžierajú v tkaninách chodbičky a vystielajú ich hodvábovitým pletivom. Larvy mole kožušinovej ( Tinea pellionella ) si pripravujú okrúhle puzdrá, v ktorých žijú a ktoré nosia na sebe pri pohybe po tkanine alebo kožušine.
Tkaniny z umelých vlákien ( umelý hodváb, silón ), prípadne tkaniny z rastlinných vlákien ( bavlnené, ľanové ) poškodzujú mole len zriedka.


3.6 Morovité
3.6.1 Mora putovná ( Leucania unipuncta ) patrí do čeľade morovitých ( Noctuidae ) a bežne sa vyskytuje v Severnej Amerike, a to v oblastiach na východ od Skalistých hôr.
Samičky kladú až 500 vajíčok v jednom zhrku a umiestňujú ich nízko na listy rozmanitých rastlín, neraz hospodársky významných. Len čo sa z vajíčok vyliahnu húsenice, začnú hneď žrať. Húsenice mory putovnej sa pri hľadaní potravy často vo veľkých množstvách sťahujú z jednej oblasti do druhej. Pri takýchto nájazdoch vedia zničiť vegetáciu aj na rozlohe niekoľkých kilometrov.

Skôr ako sa začali používať insekticídy, bojovali farmári s putujúcimi húsenicemi tým, že ak očakávali inváziu, vykopali okolo polí priekopy ako lapáky, aby do nich húsenice popadali a mohli ich tam zničiť.

3.6.2 Stužkavce patria k nočným motýľom z čeľaďe morovitých. Sú výborným príkladom živočíchov, ktorých sfarbenie má vyvolať u útočníka moment prekvapenia. Predné krídla majú zvyčajne sfarbené tak, že sa podobajú podkladu, na ktorom odpočívajú. Niektoré druhy ich majú takmer biele, zdobené slabou čiernou kresbou, takže keď sedia na kôre brezy, doslova sa strácajú. Zato na zadných majú výraznú kombináciu čiernej farby s červenými, pomarančovými alebo žltými pásmi. Keď letia, veľmi dobre vidno tieto jasné farby, zmiznú však, len čo mora sadne. Prenasledovateľ potom pravdepodobne pokračuje v hľadaní nápadnej farby. A naopak, náhle sa objaví pestrá farba zadných krídel vzlietajúceho stužkavca prekvapí a zmätie nepriateľa, ktorý vyrušil odpočívajúcu moru.
Niektoré druhy stužkovcov: stužkovec dubový, stužkovec modrý, stužkovec jelšový

3.7 Obaľovačovité ( Tortricidae )
3.7.1 Obaľovač jablčný ( Laspeyresia pomonella ) je jeden z najväčších škodcov jabloní. Pochádza z Európy, ale sa rozšíril vo všetkých oblastiach sveta, kde sa pestujú jablone. Obaľovač jablčný je malý sivastý motýlik s hnedou kresbou na krídlach. Samičky kladú okrúhle a ploské vajíčka na listy a mladé plody jabloní. Za teplého počasia nakladie mnoho vajíčok a vtedy bývajú škody obrovské. Ak ostane teplota v čase kladenia vajíčok pod 12,5 oC, nakladú obaľovače len málo vajíčok a škôd je menej. Len čo sa z vajíčok vyliahnu húsenice, hneď začnú žrať listy. Neskôr sa zažierajú do mladých jabĺčok a vyžierajú v nich typické chodby smerom k semenníku, kde sa Živia dužinou i jadierkami. Keď húsenice dorastú, opúšťajú jabĺčko a na hodvábnom vlákne sa z neho spúšťajú. Prezimujú v hodvábnom zámotku, ktorý si upradú pod odškerenou kôrou
alebo na podobnom chránenom mieste. Zakuklia sa až na jar a niekoľko týždňov sa vyliahne dospelý hmyz. Ovocinári ničia dnes tohto škodcu účinnými insekticídnymi prípravkami.


3.8 Okáňovité ( Attacidae )
Do tejto čeľade patria najkrajšie nočné motýle, ktoré voláme pávie oká nočné. Rozšírené sú s výnimkou Oceánie a Nového Zélandu po celom svete. Krídla majú ozdobené veľkými výraznými okami, ktoré slúžia ako odpútavacia ochrana a prípadne sú výstražnou kresbou. Patrí sem severoamerický okáň klamlivý ( Automeris io ). Je menší ako ostatné druhy tejto čeľade, lebo rozpätie krídel presahuje 8 cm. Samičky sú trochu väčšie ako samce. Keď sedia so zloženými krídlami, podobajú sa suchému lístiu. Pri podráždení náhle otvoria krídla a otrčia na útočníka výrazné modré oká, ležiace na živožltom podklade zadných krídel.

Húsenica je jasne zelená a na oboch bokoch tela má po červenom a bielom páse. Na chrbte má skupiny chĺpkov obsahujúcich jed, ktorý spôsobuje pri zadretí chĺpkov do kože vyrážky. Húsenica sa živý listami viacerých drevín a trávami.
Iným príslušníkom tejto čeľade je okáň vidlochvostý ( Tropaea luna ), jeden z najkrajších motýľov tejto čeľade. Má svetlozelené krídla a ich predné okraje lemované purpurovofialovým pásikom. Zadné krídla má predĺžené do dlhých štíhlych ostrôh, ktoré pripomínajú podobnú ozdobu denných motýľov – vidlochvostov. Húsenice tohto okáňa sa živia listami hikory a iných listnatých stromov východnej časti Severnej Ameriky.
Z európskych druhov patrí do čeľade okáňovitých okáň menší ( Eudia pavonia ). Jeho húsenice sa živia lístím trniek, malinčia, čučoriedok, vŕb a pod. Najväčší európsky motýľ je okáň hruškový (Saturnia pyri). Jeho húsenice žijú na jaseňoch, hruškách i ďalších ovocných stromoch. Krásny okáň ostrohatý ( Graellsia isabellae ) žije aj v Európe, a to v hornatých krajoch Španielska. Je bledozelenomodrý s červenohnedým žilkovaním na krídlach.
Niektoré druhy okáňov: okáň menší, okáň bukový

3.9 Piadivkovité ( Geometridae )
Motýle tejto čeľade dostali pomenovanie podľa zvláštneho spôsobu, ktorým sa pohybujú ich húsenice. Húsenice piadiviek mávajú tri páry hrudných nôh, ale na konci tela spravidla len dva alebo tri páry panôžok. Húsenice sa plazia tak, že zdvihnú zadný koniec tela a presunú ho tesne za predný koniec, pričom prostriedok tela spraví slučku. Potom uvolnia hrudné nohy a vysunú predok tela dopredu. Tento pohyb, pripomínajúci meranie na piade, môžu pomerne rýchlo opakovať. Niektoré húsenice piadiviek sa pri vyrušení pridŕžajú podkladu len panôžkami a vzpriamia telo zmeravene dohora, takže vyzerajú ako konárik, na ktorý sa podobajú aj sfarbením.
Dospelé piadivky sú motýle, ktorých krídla majú v rozpätí 12 mm až 14 cm. Zvyčajne sú sfarbené rôznymi odtieňmi hnedej alebo sivej farby, často s jemnou kresbou. Samičky zvyčajne nemajú krídla. Do čeľade piadivkovitých patrí mnoho škodlivých druhov, ktoré žijú v trópoch i vo veľmi chladných krajoch za polárnym kruhom.
Hojným druhom je piadivka zimná ( Erannis defoliara ). Od októbra až do polovice decembra vyliezajú samičky po kmeňoch stromov do korún, kde znášajú vajíčka na pupene, konáriky a kmene. Z vajíčok sa v marci liahnu húsenice ktoré ožierajú na jar pupene a listy ovocných i okrasných stromov. Aby sa tomu zabránilo, obliepajú sa kmene ovocných stromov v jeseni lepiacimi páskami.

Známi škodca záhrad je aj piadivka egrešová ( Abraxas grossulariata ). Biele krídla má posypané čiernymi škvrnami a okrem nich sú na predných krídlach dva žlté pásiky. Niektoré druhy piadiviek: piadivka zelená, piadivka jesenná, piadivka tmavoškvrnná


3.10 Priadkovcovité ( Lasiocampidae )
Stredne veľké motýle, sa niekedy rozmnožia natoľko, že ich húsenice dohola ožerú ovocné i okrasné stromy. Samičky priadkovcov kladú vajíčka tesne pri sebe, takže utvoria prstence, ktoré obopínajú tenké konáriky. V jednom prstenci býva až niekoľko sto vajíčok. Vajíčka v prstenci prezimujú a húsenice sa z nich vyliahnu až nasledujúcu jar. Hneď si začnú robiť ,,hniezdo“, ktoré dočasne opúšťajú a rozchádzajú sa za potravou, pričom cestou pradú hodvábne vlákna. Po nažratí sa každodenne vracajú do hniezda, ktoré sa postupne, ako húsenice rastú, zväčšuje. Asi po 6 týždňoch sa húsenice zakuklia. Zapradú sa zvyčajne do bielych zámotkov kdesi na kmeni stromov alebo budovách, prípadne aj inde. Z kukiel sa asi o 2 týždne liahnu dospelé motýle – priadkovce.
Najznámejšie druhy z čeľade priadkovcovité: priadkovec obrúčkatý, priadkovec černicový, priadkovec ovocný, priadkovec borovicový



3.11 Spriadačovité ( Arctiidae )
Sú značne veľké nočné motýle, charakterizované širokým chlpatým bruškom a pestro sfarbenými krídlami, ktoré v pokoji skladajú strechovito nad telo. Známe tmavohnedé a husto chlpaté veľké húsenice sú larvy spriadača medvedieho ( Arctia caja ), ktorí má rozpätie krídel
6 – 8 cm. Predné krídla má hnedé, ozdobené bielymi prúžkami a bodkami, zadné červené s väčšími čiernomodrými škvrnami. Telo má tiež červené, čierno zdobené. Spriadač medvedí prezimuje ako malá húsenička, ktorá sa v nasledujúcu jar lieni a vyvinie sa jej známy chlpatý kožuch, podľa ktorého dostala aj druhový názov ,,medvedia“. Pred zakuklením chlp húsenice vypadávajú a pomáhajú jej vytvoriť kokón, v ktorom sa zakuklí. Dospelý spriadač sa liahne v júli. Niektoré druhy spriadačov: spriadač žltokrídly, spriadač americký, spriadač veľký, spriadač špenátový, spriadač hluchavkový




3.12 Súmračníkovité ( Hesperiidae )
Tvoria výraznú skupinu motýľov, ktorá obsahuje asi 2500 druhov. Ich názov je odvodený od toho, že lietajú neskoro poobede. Telo majú zavalité, ponášajúce sa skôr na telo mory ako na štíhle denné motýle. Majú síce kyjovité tykadlá ako iné denné motýle, ale navyše majú na nich háčik. Krídla majú pomerne malé a zahrotené. Súmračníky lietajú rýchlo z kvetu na kvet a len zriedkavo lietajú priamo.

Húsenice súmračníkov majú veľkú hlavu a hladké, za hlavou prudko zúžené telo. Zvyčajne žijú v zloženom liste alebo prístrešku z niekoľkých listov pospájaných pradivom, prípadne aj vnútri lodýh alebo plodov rastlín.
Súmračník menivý ( Eudamus proteus )je tmavohnedý motýľ so striebristými škvrnami na predných krídlach. Časť tela a krídel má sfarbené na modrozeleno. Dlhými ostrohami na zadných krídlach sa tento súmračník podobá na okáne. Jeho húsenice sa živia listami viacerých druhov rastlín a skrúcajú ich do pevných zámotkov.
Súmračníky sú zväčša malé motýle, iba príslušníci niektorých druhov dosahujú v rozpätí až 7,5 cm, zato však nemajú háčik na tykadlách. Húsenice týchto veľkých súmračníkov žijú v lodyhách yuky a príbuzných rastlín.
Niektoré druhy súmračníkov: súmračník jahodový, súmračník slezový, súmračník kotúčový



3.13 Vidlochvostovité ( Papilionidae )
Sú stredne veľké denné motýle, ktoré ľahko poznáme podľa ostrohovitých výbežkov na zadných krídlach. Väčšina druhov má na krídla čierne so žltou, červenou alebo modrou kresbou. Farebná kresba krídel samcov a samičiek býva často odlišná.
Húsenice vidlochvostov majú hladké telo a sú pestro sfarbené. Všetky majú na chrbtovej strane hrude blízko predného okraja vidlicovú, zvyčajne pomarančovo sfarbenú žľazu. Ak je húsenica podráždená, vyduje sa žľaza rýchlo z hrude a ihneď šíri pomerne silný zápach. Tento obranný mechanizmus chráni húsenice vidlochvostov pred nepriateľmi. Kukly vidlochvostov sú upevnené zadným koncom na konáriky, takže stoja. Túto polohu im zabezpečuje hodvábny opasok, obopínajúci na bokoch telo.
Do rodu vidlochvostov patria najkrajšie motýle na svete. Najmä v tropických krajoch vyniká tento rod rozmanitosťou farieb a tvarou. V strednej a južnej Európe žije vidlochvost ovocný (Papilio podalirius) a vidlochvost feniklový (Papilio machaon). Obe sú bledožlté s čiernymi pasmi na krídlach. Prvý má široké, striedavo kratšie a dlhšie tmavé pásy, rovnobežné s telom, ktoré sledujú žilnatinu, druhý má naproti tomu žilnatinu akoby zdôraznenú tmavými prúžkami najmä na predných krídlach. 3.14 Vreckovcovité (Psychidae)
Sú motýle, ktorých larvy si spriadajú hodvábne puzdrá (vrecká) často pokryté úlomkami konárikov, tráv, ihličím, lístím a podobným materiálom. Larvy sa živia listami, kvetmi, lodyhami alebo kôrou rôznych druhov rastlín a nakoniec sa zakuklia vo vrecku. Nenápadne sfarbené samce, ktoré sa liahnu v týchto vrecúškach, majú krídla a vyzerajú ako motýle. Samičky sú naproti tomu beznohé a bezkrídle, takže svoje vrecko neopúšťajú.

Samce hľadajú vrecká, v ktorých sú ukryté samičky do vrecka vajíčka.
Bežný americký druh, vreckovec podenkovitý (Thyridopterix ephemeraeformis),spôsobuje škody na cédroch, tujach a iných zelených kroch, hoci sa živí aj inými druhmi rastlín. Obrazová príloha




Moľa kožušinová
( Tinea pelionella )


















Najznámejšie druhy lišajov











Premena ( metamorfóza ) motýľa
Húsenica babôčky smradľavej sa pripevní niekoľkými vláknami na konárik a visí dole hlavou (1). Keď koža húsenice praskne, a vyvinie sa z nej kukla (2). V kukle, obklopenej hladkým, tvrdým obalom, sa vyvinie motýľ (3,4), ktorý asi za dva týždne z kukly vyvlečie (5,6). Spočiatku mäkké krídla sa musia narovnať, stvrdnúť a uschnúť (7), až potom môže motýľ odletieť.