Vždy znova sa opakovala otázka: kto nám zaručí, že nedôjde k prenosu HIV na naše dieťa?
Takú záruku nemôže dať nikto nikomu. To ako keby sme vyzvali lekára.: zaručte sa mi, že si nezlomím nohu, ak budem chodiť opatrne.
Záručné listy na zdravie neexistujú, ale pokiaľ ide o prenos HIV, veda sa vyjadruje takto: S pravdepodobnousťou hraničiacou s istotou sa HIV pri bežnom styku ani pri používaní spoločného riadu, kúpeľne, WC, bazénov neprenáša. Zhromaždenie rodičov napokon hlasovalo. Z päťdesiatich šiestich rodičov sa tridstaťdva vyjadrilo, že pokiaľ bude do materskej školy chodiť aj Heidi, svoje dieťa tam nepošlú. Týmto hlasovaním Heidi ešte nebola vylúčená, bol to vlastne iba výskum verejnej mienky, no starosta vedel, že musí nejaké rozhodnutie urobiť.
V podobných prípadoch v USA rozdelili učebne sklenou stenou a v každej časti sa o deti stará iná učiteľka. Zatiaľ starosta navrhol prijať ešte jednu učitaľku a zároveň sa obrátil so žiadosťou na vyššie orgány, veď rozhodovanie o takom vážnom probléme nemôže byť ponechané iba na neho. Tým skôr, že starosta musí svojim voličom skladať účty z toho, čo urobil či neurobil.
Nasledovali ďalšie porady, na základe ktorých sa starosta rozhodol zistiť mienku občanov celej obce. A výsledok??? Pre Heidi bol opäť nepriaznivý. Vyššie orgány napokon navrhli urobiť v materskej škole osobitmú skupinu, kde by popri Heidi boli aj deti, ktorých rodičia nemali odmietavé stanovisko. K prípadu sa vyjadrlili aj lekári a psychológovia a tí sú zásadne proti oddeľovaniu či vytváraniu akýchsi get, kde by chorí či nositelia HIV boli odsúdení žiť napokon po celý život. Veď v Rakúsku je ďalších dvadsať detí infikovaných detía ich umiestnenie v kolektívnych zariadeniach by sa mohlo riešiť obdobne ako v tejto obci. Ťahačky okolo Heidi trvajúce celé mesiace sa 20.februára 1989 skončili. Ako? Vlastne veľmi smutne. Heidina babička oznámila, že pre svoju vnučku nežiada o miesto v materskej škole, lebo je zo všetkého psychicky krajne vyčerpanáa nevedela by ďalej znášať virvar okolo Heidi.