Všetko totiž nasvedčuje tomu, že by istotne neutíchol, nech už by padlo akékoľvek rozhodnutie.
Podľa rakúskej televízie



Inetrview s nositeľom HIV

Redaktor: Sedíme v preplnenej kaviarni a ja ustavične rozmýšľam, čo by sa stalo, keby som zrazu vstal a nahlas povedal: Tento chlapec vedľa mňa má AIDS!
Čo by urobila servírka so zvyškami jedla na tanieri, ktoré odnáša? Čo by urobil mládenec s cigaretou vyžobranou od môjho spoločníka, z ktorej si teraz labužnícky poťahuje? A hlavný? Prijal by peniaze z rúk nositeľa HIV?
Je to mimoriadny pocit, všetci máme strach. Známy mi rozprával že sa ráno radšej neholil, keď sa mal popoludní stretnúť s nositeľom HIV. Nechcel si spôsobiť nejakú ranku. A ja? Po prvom stretnutí som všetko zhodil zo seba do špinavej bielizne a pätnásť minút som sa sprchoval. Ide o prvý šok. Pri druhom, treťom, štvrtom stretnutí pominie. To môžem dosvedčiť.
Kto v Československu okrem ošetrujúcej lekárky vie že si nositeľom HIV 1 spôsobujúceho AIDS?
Študent: Myslíš že je jednoduché niekomu to povedať? Ale niekomu to človek povedať musí, lebo by sa zadusil.
Redaktor: Preto si sa mi ozval?
Študent: Nie. Do Mlaďáka som napísal skôr zo strachu, čo keď sa to prevalí? Čo bude potom? Ľudia v Československu ľudia šalejú. Neveria, keď sa im povie, že AIDS sa šíri iba krvou alebo spermou. Keby sa to o komkoľvek prezradilo, ukameňovali by nás. Také vedomie nám úžasne pomáha bojovať s chorobou. To človeka vzpruží. Dodá mu optimizmus. Pekne ďakujeme.
Radktor: Takže si to dokázal utajiť pred všetkými?
Študent: Bodaj by som! Povedal som to dvom dievčatám a jednému chlapcovi.
Redaktor: Prestali sa s tebou stýkať?
Študent:Jedna
Redaktor:To nieje taká zlá bilancia.
Študent:Áno? A čo ak to tá jedna pošepká kamarátke, tá ďalšej a o mesiac to bude vedieť celá škola. Vieš vôbecf ako sa správajú k tým o ktorých sa to už vie? Že im píšu na dvere AIDS, to je maličkosť. Že pred nimi utekajú predavačky v obchodoch, to je psina. Ale že s nimi nikto nechce byť v robote v jednej mistnosti?! A čo si myslieť o doktoroch, ktorí jedného chlapca izolovali na samotke. Potomho špeciálnym autom poslali do Prahy a strašne sa čudovali, keď ho po vyšetrení pustili domov. Stále nemohli pochopiť, že môže ísť domov vlakom ako každý iný. Že môže žiť medzi ľuďmi!!!
Redaktor:Túto hystériu prežila každá spoločnosť v ktorej sa AIDS objavil. Prekoná sa tak chytro, ako chytro ľudia uveria, že normálny styk s nositeľmi vírusu nemôže spôsobiť infekciu.
Študent: A kedy sa toho konečne dočkáme? Akým právom očakávate, že my sa k vám budeme správať ako k ľuďom, keď sa vy tak nesprávate ku nám? Potom postačí aby jednému nositeľovi luplo v hlave. A aký bude výsledok? Niekoľko ďalších chorých a potom asi pogrom na nás všetkých. To sú perspektívy, sktorými sa úžasne žije.
Redaktor: A čo tí dvaja, ktorí neodpadli?
Študent:Idú so mnou občas do krčmy. Keď mi je najhoršie.