Bez nich by som dávno všetko skoncoval.
Redaktor: Ako by sa, podľa teba, mala spoločnosť správať k ľuďom ktorých postihlo nešťastie, že ochoreli na AIDS?
Študent: Ako k chorým a nie ako k zločincom.
Redaktor:V mnohých krajinách príslušníci rizikových skupín odmietajú testovanie na nositeľstvo vírusu HIV. Čo si o tom myslíš?
Študent: Žiadnej spoločnosti by som sa neodvážil vyčítať,že vyhľadáva ľudí, ktorí môžu byť zdrojom nákazy alebo jej obete. Pokiaľ to robí preto, aby im pomohla. Nie preto, aby ich zničila.Keby sa však vyhľadávanie chorých alebo nositeľov vírusu robilo iba preto, aby boli registrovaní, prípadne aby mohla nasledovať represia, je to morálne neprípustné.Vziať krv a zakázať ŽIŤ! V takom prípade sa nesmie nikto čudovať, že príslušníci rizikových skupín okamžite prestanú so spoločnosťou spolupracovať. Prestanú sa dobrovoľne hlásiť na testy, prestanú sa obracať na lekárov.
Redaktor: Ako by si hodnotil súčasnú situáciu v Československu?
Študent:Väčšina homosexuálov má dnes, bohužiaľ pocit, že ide skôr o ten druhý prípad. Napriek tomu, že sa u nás konečne začína niektorým pacientom podávať AZT. Nikto však nemá zatiaľ istotu, že bude pre všetkých. Zato päť rokov nepodmienečne, rozsudok, ktorý bol vynesený nad nositeľom vírusu, človekom smrteľne chorým.. Ja viem, čo urobil, a vôbec neobhajujem jeho správanie. Ale k dôvere nositeľov vírusu v spoločnosti to neprispieva. Ak sa niekto doteraz dal dobrovoľne testovať, pochybujem, že to urobí dnes.
Redaktor: Chceš azda tvrdiť, že to neurobí, pretože ako nositeľ vírusu nebude ochotný zmeniť svoje sexuálne správanie?
Študent: Chcem tvrdiť, že je to dôvera za dôveru. Keď homosexuál vidí, čo sa stalo s homosexuálom ktorý síce nedodržal pravidlá, ale je chorý, začne sa báť skôr o vlastú kožu ako o ostatných. Nebude ochotný vydať sa spoločnosti na milosť a nemilosť.
Z časopisu Mladý Svět







Z Renatinho denníka

Štvrtok 3. októbra 1985: Zomrel americký herec Rock Hudson. Mal AIDS, tú istú smrteľnú chorobu ako ja. V posledných štrnástich dňoch sa však cítim lepšie, ba celkom dobre..
Pondelok 7. októbra 1985: Zase som dostala horúčky a išla som k doktorovi Arndtovi. Spýtala som sa ho, či je možné, že vyzdraviem. Pri vyšetrení mi zase našiel uzlinu v zátylku. Na moju otázku odpovedal: - Nemôžem vám dať uspokojivú odpoveď, lebo o AIDS vieme ešte primálo. - Keď som šla domov, bola som smutná.
Piatok 15.novembra 1985: dnes ma konečne prepustili z nemocnice. musela som ta ísť, lebo pred desiatimi dňami som mala horúčku až štyridsať stupňov a doktor Arndt povedal, že za takých okolností ma nemôže nechať bez riadnej opatery samu doma.
Čas v nemocninci bol pre mňa peklom.